V reakcii mi ostáva len dovysveliť skutočnosti, ktoré boli nezaujatým odborníkom po vypočutí si CD a po prečítaní recenzie celkom evidentné a prijateľné, avšak dotknutým osobám môžu dodnes unikať z dôvodu zranenia ich krehkého ega. V prvom rade ma úprimne potešilo, že pán Jakabčic ako vnímavý čitateľ ocenil proporčnosť koncepcie môjho textu, ktorú dokonca vyjadril v percentách. Bolo to pochopiteľne zámerné, aj keď ja som mala skôr predstavu „kaviarenského“ zlatého rezu, kritika konania Hudobného fondu a úrovne samotného CD mala byť v pomere 2:1. Pri čítaní s porozumením z toho logicky vyplýva, že ťažiskom textu ostáva konanie Hudobného fondu a absencia profesionálneho manažmentu (obrazne povedané: kričí to červenými kapitálkami naprieč celou recenziou) – čiže aj absencia spolupráce vôbec medzi hudobnými inštitúciami na Slovensku (spomínané dve tretiny obsahu), ktorej prirodzene nešťastným vedľajším dôsledkom je absurdný projekt CD ARWA (nutná posledná tretina).
Teraz len stručná, už polopatistická rekapitulácia: Hudobný fond neštandardne podporil projekt, ktorého výsledkom bolo naozaj donebavolajúco neštandardné CD, na ktoré musela vzniknúť už teraz celkom prirodzene „neštandardná“, úprimná recenzia. Ostrejší tón bol, žiaľ, takisto vynútenou reakciou, keďže skladby ako Carousel či Sonatína sú jednoducho drzým a hlúpym výsmechom do tváre množstvu nedocenených domácich umelcov všetkých generácií – či už skladateľov alebo interpretov, ktorí napriek svojej úspešnej kariére nedostali ešte takýto priestor na vytvorenie si profilového CD v Hudobnom fonde.
Čo sa týka zúčastnených interpretov, práve z dôvodu rešpektu k ich renomé bola ich účasť na tomto zvláštnom projekte v recenzii zámerne opomenutá. Nebudem ich ani teraz menovať, keďže ide o umelcov, ktorí si dlhodobo budovali svoju reputáciu, a ktorých spolupráca bola podľa všetkého skôr nezištnou priateľskou výpomocou. Výkony síce spĺňali ich spoľahlivý hráčsky štandard, avšak projekt tým nemohli nijako zachrániť, takisto ani ich formálne okomentovanie by nijako nemohlo prispieť k ich terajšiemu profilu.
Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.
Zora ŠIKROVÁ
Zaujala ma emotívna diskusia ohľadom CD nahrávky ARWA autora Borisa Lenka. Nie že by som dokázal posúdiť kvalitu kompozičného, ba ani interpretačného profilu CD, skôr ma prekvapila vehemencia emócií, ktorá sa šíri z hudobníckych kruhov. Boris Lenko je vynikajúci akordeonista, skvelý človek a vážený pedagóg. To, že je aj skladateľom, priznám sa, som doteraz nevedel. Isteže, každý sa môže, podľa riaditeľa Hudobného fondu prejaviť v rôznych profesiách; „V umeleckom svete je pomerne bežným javom, keď sa umelec, etablovaný v nejakej oblasti, predstaví verejnosti v inej oblasti, v ktorej dovtedy nepôsobil. Má to ale zmysel iba vtedy, keď je vo svojej ,domovskej disciplíneʻ nespochybniteľnou autoritou.“ Ja by som dodal, že aj v novej disciplíne, v ktorej sa ako nováčik skladateľ predstavuje, by mal dosahovať kritériá, aké vyžaduje reprezentatívne vydavateľstvo, ktoré mieni jeho dielo vydať. Totiž, existujú iba dve možnosti; buď sa mladá recenzentka „sekla“ a nahrávka je kompozičným počinom, len to nezbadala – v tom prípade recenzia nestojí ani za povšimnutie a redakcia by si už u nej nemala žiadnu recenziu objednať –, alebo nahrávka fakt nedosahuje úroveň diel mienkotvorných slovenských skladateľov hodnú kvalít Hudobného fondu – v tom prípade má pravdu a nedá sa nič namietať. Merito veci tkvie iba v tom, či je CD ARWA kvalitné, alebo nie. „Obkecávania“ podstaty problému, „zložité okolnosti“, krkolomné vysvetľovania, akože „neprípustný emotívny slovník“, hľadanie parciálnych nepresností, falošná solidarita elít atď. sú vždy len neúprimnými doplnkami argumentačnej účelovosti. Omnoho nebezpečnejšie sú však rady riaditeľa Hudobného fondu, vydavateľa sporného CD, ktoré nabádajú riaditeľa Hudobného centra k zásahu do redakčnej práce HŽ. („Ak by boli na pochybách, mohli sa obrátiť na riaditeľa Hudobného centra, nech v tejto veci rozhodne.“) Zastrašovanie redaktorov – aj zdôraznením, že sú zamestnancami Hudobného centra (Veď nemuseli by byť...) –, ako i vyjadrovanie sa k holému faktu, či sa kritika na CD z dielne jeho inštitúcie nemá, alebo s akými pripomienkami k okolnostiam mala zverejniť, sú neprípustným nátlakom. A to napriek tomu, že sa odvoláva na vymoženosti Novembra 1989.
Viac v aktuálnom vydaní Hudobného života.
Martin BENDIK
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.