Spomienky redaktora k 100. výročiu narodenia
Hansiho Albrechta som spoznal ako šestnásťročný druhák na bratislavskom Konzervatóriu v roku 1972. V čase najtuhšej normalizácie vtedy zvyklo bývať na BHS sprievodné podujatie – medzinárodná muzikologická konferencia na témy dotýkajúce sa hudobnej minulosti Slovenska, ktorú organizoval riaditeľ Konzervatória Zdenko Nováček a vďaka tomu boli študenti vyzývaní robiť medzinárodným vedcom publikum. Témou konferencie bol Johann Nepomuk Hummel. Spozornel som, keď sa doprostred Zrkadlovej siene postavil dôstojný pán, ktorý nereagoval na výzvu, aby použil pult s mikrofónom, a celý svoj príspevok prečítal z papierov, ktorými si zároveň zakrýval tvár. Keď začal čítať, došlo k výpadku prúdu a zhaslo svetlo, on však neohrozene čítal ďalej, hoci nič nevidel, pričom mu nebolo rozumieť ani jediné slovo. To, že hovoril o Hummelovej komornej hudbe využívajúcej violu, som sa dozvedel oveľa neskôr. Celé ma to fascinovalo a vravel som si, že predsa len má tá slovenská muzikológia niečo do seba.
Onedlho ma profesorka dejín hudby pani Tatiana Faltinová (neskôr Okapcová) poslala odniesť nejaké noty profesorovi Albrechtovi na Kapitulskú ulicu. Vtedy som zistil, že oná neopakovateľná postava z hummelovskej konferencie bol profesor hry na viole Ján Albrecht. V tom istom čase ma spolužiak Martin Karvaš zobral so sebou zahrať si k profesorovi Albrechtovi na byt. Odvtedy som tam chodil pravidelne každú stredu po celé štúdium na Konzervatóriu i počas VŠMU. Prijali ma medzi seba, lebo som celkom dobre hral z listu. Hrávali sme väčšinou barokovú hudbu (ja spočiatku na klavíri, neskôr na východonemeckom spinete), ale nechýbala ani renesancia a niekedy aj novšia hudba – klasicizmus, romantizmus i nová hudba. Hansi miloval najmä Giovanniho Gabrieliho a Georga Philippa Telemanna. V škole sme sa o nich mohli dozvedieť len veľmi málo a vďaka Hansimu som spoznal ich genialitu už v puberte. Hansi zháňal noty, rozpisoval party a spolu sme spoznávali svet neveľmi známej hudby. Počas takéhoto muzicírovania som sa vtedy Hansimu priznal, že som čítal jeho štúdie o umení, uverejnené vo vtedy už nejestvujúcej Slovenskej hudbe a v trnavskom zborníku Umenie i jeho preklad Adornovej štúdie O tradícii. Trochu ho to udivilo.
Hansi vstúpil do komunistickej strany, keď celej Albrechtovskej rodine hrozilo vysťahovanie vďaka Benešovým dekrétom. Z tejto strany bol potom v rámci normalizácie vylúčený kvôli spaniu na komunistických schôdzach, čo spôsobilo, že mu neumožnili obhájiť kandidátsku prácu, ktorá už prešla posudkovým konaním (posudky napísali Oto Ferenczy a Ladislav Mokrý). Tento postih neskôr spôsobil, že hoci sme všetci Hansiho oslovovali „pán profesor“, v skutočnosti odišiel do penzie ako odborný asistent.
V januári 1979 ma Tatiana Okapcová zavolala robiť redaktora do redakcie hudobnín a kníh o hudbe vo vydavateľstve OPUS. V redakcii vedenej Ladislavom Kačicom som na začiatok dostal tri dôstojné ležiaky – Vysloužilových Hudobníkov 20. storočia, Kresánkovu Tonalitu a Klindovu Organovú interpretáciu. Ešte pred vojenčinou v Trebišove som stihol zadať do tlače Hansiho knižku Genéza a štruktúra barokovej inštrumentálnej hudby, ktorá vyšla vďaka domácej štrukturalistickej fóbii šéfredaktora Juríka pod názvom Podoby a premeny barokovej hudby. Hansi mi v čase môjho nástupu do OPUSU venoval text Dialektika umenia a jeho zobrazovacieho prostriedku. Stručne zhŕňal jeho filozofiu umenia, ktorej sa venoval vo viacerých už vydaných textoch v nemeckom jazyku, väčšinou v zborníkoch Musaica. Zredigovaný text som vydal v OPUSE v zborníku Ladislava Burlasa Musica viva II. Nebolo to ani zďaleka samozrejmé, Hansi bol predsa len vylúčený zo strany a celkovo mal povesť „prešpuráka“, teda človeka, ktorého slovenčina je nezrozumiteľná či defektná. Burlas to s Hansim (a ďalšími, napríklad Romanom Bergerom) jednoducho riskol, napokon aj on bol vtedy vylúčený zo strany.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.