Z pôvodne veľkoryso naplánovanej ponuky najväčšieho festivalu klasickej hudby v Bratislave ostalo doslova torzo. A aj z toho sa väčšina musela presunúť do online priestoru, keďže povolený počet prítomných v sále bol krajne obmedzený. Prinášame aspoň pohľady na dve z uskutočnených podujatí (úvodné a záverečné), ktoré však mali – nielen vzhľadom na aktuálny kontext – nezanedbateľný význam.
Delikatesa pred koronopôstom
Na koncert Slávky Zámečníkovej (28. 9.) návštevníci Reduty tak skoro nezabudnú. Za normálnych okolností by sa práve rozbiehal 56. ročník Bratislavských hudobných slávností, sála by bola plná a poslucháčov by čakali dvojtýždňové hudobné hody. V súvislosti s prichádzajúcou druhou vlnou pandémie však vedenie BHS už 6. 9. rozhodlo o zrušení festivalu a ponechalo len sériu piatich komorných večerov, ktorú otváralo práve vystúpenie talentovanej sopranistky. Tesne pred začiatkom koncertu sa do éteru dostali nové protiepidemiologické opatrenia, popri inom zahŕňajúce obmedzenie kapacity kultúrnych podujatí na 50 ľudí v interiéri. A tak hostia vchádzali do koncertnej siene s nevyžiadaným pocitom exkluzivity: všetkým bolo jasné, že sa k podobnému live zážitku tak skoro nedostanú. A hoci výnimočné vonkajšie okolnosti nesporne umocnili silu chvíle, debutový recitál Slávky Zámečníkovej by v kontexte festivalu zarezonoval aj bez nich. Mladá absolventka Konzervatória v Bratislave (Božena Ferancová) a berlínskej Hochschule für Musik Hanns Eisler (Anna Samuil) bezpochyby patrí medzi najväčšie talenty slovenskej opernej histórie. To, o čom hovoria tituly z najprestížnejších speváckych súťaží či čerstvé sólistické angažmán vo Viedenskej štátnej opere, suverénne dosvedčila aj na pódiu Slovenskej filharmónie.
V prvej časti koncertu sa prezentovala ako bohatstvom výrazu oplývajúca interpretka piesňového repertoáru. Už voľba programu prezrádzala hudobnú inteligenciu umelkyne, ktorá si je vedomá svojich domén, no zároveň nie je prvoplánovou lovkyňou poslucháčskej priazne. Blok otvorila piesňou Die Lorelei od Franza Liszta. Baladu o krásnej vodnej víle, ktorej spev tak poblúznil mladého lodníka, až našiel smrť vo vlnách Rýna, Zámečníková koncipovala v decentnom, vkusne pôsobivom, dynamicky krásne členenom oblúku. V štyroch náladovo kontrastných piesňach z tvorby Richarda Straussa predviedla zmyselné obsažné pianá a cit pre subtílnosť výrazu (Die Nacht, Morgen!), aj zvonivé výšky a podmanivý timbre (Zeignung, Cäcilie). V podobne kontrastnom duchu vystavala skladačku piesní od ruských skladateľov. Z nich najbezprostrednejšie vyznela Zvonče žavoronka penie od Nikolaja Rimského-Korsakova, najsugestívnejší emocionálny dosah mal výkrik duševne rozorvaného Piotra Iľjiča Čajkovského Noči bezumnye.
Po prestávke zmenila speváčka nielen krásnu róbu, ale aj typ repertoáru: publiku sa predstavila ako technicky vynikajúco disponovaná operná sólistka, ktorá farebne sýtym materiálom už speje k mladodramatickému odboru, no nestratila nič z istoty svietivých koloratúr. Grófku z Mozartovej Figarovej svadby obdarila plasticky modelovanými frázami a nežným smútkom, Donnu Annu pojala o poznanie lyrickejšie, než sme z operných javísk i koncertných pódií zvyknutí, keď ju kreovala s dievčenskou úprimnosťou a subtílnou nehou. Rozkošnú kavatínu Noriny z Donizettiho opery Don Pasquale si užila s absolútnym technickým nadhľadom, podmaňujúc si publikum prekrásne sfarbeným hlasom i širokou, no veľmi vkusne dávkovanou škálou koketérie. Opojne zaspievanou romancou Nannetty z Verdiho Falstaffa vyčarila tajomnú atmosféru polnočného lesa, áriu Amálie z Verdiho Zbojníkov korunovala nádherne zvládnutou cabalettou. Pri každom z interpretovaných piesňových aj operných čísiel našla dokonalú oporu v klaviristovi Matthiasovi Samuilovi, korepetítorovi, ktorý so speváčkou empaticky súznel každým nervom. V dvoch sólových číslach (Rachmaninov, Chopin) navyše dokázal, že je nielen splneným snom každého speváka, ale aj rovnako skvelým koncertným virtuózom.
Dvomi prídavkami vylúdila Slávka Zámečníková z nejedného oka slzu dojatia. Nepojala ich totiž ako efektnú bodku za vydareným vystúpením, ale ako intímne vrúcne vyznanie. Málokto dokáže obdariť Dvořákovu pieseň Když mně moje stará matka takým hlbokým, operného afektu zbaveným citom, len zriedka zaznie miniatúrka Mikuláša Schneidra-Trnavského Vtedy sa mi prisnijú s takou autentickou úprimnosťou.
Pripravila Michaela Mojžišová
Quasars Ensemble so slovenskou hudbou
Jedným zo zachovanej ponuky bol aj koncert súboru Quasars Ensemble pod vedením Ivana Buffu, ktorý sa uskutočnil 9. 10. v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Vďaka kombinácii dvoch jubileí a troch výročí slovenských skladateľských osobností bola poslucháčom predostretá výnimočná dramaturgia.
Úvodná kompozícia koncertu, noneto Préference Juraja Beneša, disponuje pestrou zvukovosťou, ktorá bezpochyby prebudila sluchové receptory poslucháča. Špecifické farby jednotlivých inštrumentov stvárnili dve rovnocenne postavené skupiny sláčikových a dychových nástrojov. Jasné gesto dirigenta zaručilo zrozumiteľný prednes hudobného textu.
Trio pre klarinet, violončelo a klavír Jozefa Sixtu v podaní Jozefa Eliáša, Jána Bogdana a Diany Buffovej predstavilo skladateľovo majstrovstvo v oblasti symetrie a motivickej práce. Interpretačná inteligencia, komunikácia a precízna výstavba fráz zo strany hudobníkov zužitkovaná pri predvedení autorovho konštruktérskeho umenia viedla k pozoruhodnému umeleckému zážitku. Jediným mínusom však bolo zvukovo nevýrazné violončelo, čo bolo v niektorých úsekoch možné prisúdiť zámerne predpísanej hre v hlbokej polohe nástroja.
Výrazovo prekomponované expresívne kvinteto Musica concertino z tvorby v Bratislave málo prezentovaného skladateľa Vojtecha Didiho odznelo vo význame dramaturgického obohatenia hudobného večera. Brilantná práca a zanietenosť súboru sa odzrkadlila v istote a presvedčivosti súhry v dynamicky a technicky prebujnených úsekoch, no spolupráca huslí a violy, žiaľ, v určitých pasážach nemala dostatok súladu.
Preklenutie do značne melancholickej atmosféry prinieslo Requiem da camera z tvorby hudobného filozofa Romana Bergera. Vypäté lamento ponorené do dramatickej atmosféry odznelo v interpretácii Petra Mosorjaka (husle), Jána Bogdana (violončelo) a Ivana Buffu (klavír). Profesionálne odvedená práca v oblasti spoločnej súhry a poňatia výrazových protipólov bola doplnená o evidentnú zaangažovanosť umelcov v prednese pretrvávajúcu až do posledného tónu kompozície.
Hravá hudobná irónia, motivická prepracovanosť a rytmická nápaditosť doslova ovládli premiéru deceta Pavla Šimaia Oh! What a Row! Pestrá paleta imitácií jednotlivých hudobných nápadov postupne predstavila farebné možnosti nástrojového obsadenia a zreteľná vzájomná komunikácia dirigenta so súborom túto kvalitu ešte zvýraznila. Modálny a celotónový základ kompozície však chvíľkami pre hudobníkov predstavoval intonačné úskalie. Napriek tomu však znamenité umelecké výkony nesúce sa celistvou a zaujímavou dramaturgiou dôstojne pripomenuli jubileá prezentovaných skladateľov. Uvedenie premiéry iba podčiarklo umeleckú hodnotu večera.
Pripravila Kristína Guničová v rámci projektu Akadémia Hudobného života
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.