Deväťdesiate výročie narodenia a 10. výročie smrti dirigenta Ladislava Slováka prináša príležitosť priblížiť už s určitým odstupom jeho životné, umelecké i ľudské pôsobenie. Prirodzene, predovšetkým generácii, ktorá ho nezažila, ale aj tým, ktorí ho poznali iba z jediného uhla pohľadu: buď spredu, ako prísneho vládcu taktovky, alebo zozadu, ako interpreta hudby, ktorú v očakávaní zážitkov prišli počúvať. Pre poznanie celého človeka-umelca je to málo a navyše jednostranné.
Poslucháči nahrávok Ladislava Slováka, z ktorých sú dostupné máloktoré a len málokde, poznajú iba výsledný tvar jeho umenia. Omhoho viac sa s výnimkou prehľadu jeho koncertnej kariéry nedozvedia ani čitatelia knihy Anny Kovářovej o dirigentovi Ladislavovi Slovákovi (ARM 333, 2002). Obsahuje rozsiahlu dokumentáciu, mnohé fotografie aj diskografiu, a je dobrým informatívnym prameňom o jeho práci, ktorá má v našej hudbe v mnohých ohľadoch zakladateľský význam. Autorka ako dlhoročná činiteľka v štátnych a odborných orgánoch s Ladislavom Slovákom úzko spolupracovala a spolu s ním sa podieľala na mnohých významných kultúrnych akciách, čo v období totalitného režimu nebolo jednoduché. Vyžadovalo to veľkú angažovanosť, súčasne i obozretné taktizovanie voči tým, ktorým bola umelecká sféra, najmä hudba, najmenej zrozumiteľná a preto stále podozrivá. Kovářovej kniha má teda charakter sumáru, ale čo sa týka ľudskej a osobnostnej podstaty Slovákovej umeleckej činnosti, bude potrebné zaplniť ešte mnoho bielych miest.
Ako súčasník, ktorý mal k Slovákovi blízko, by som rád doplnil hlavne to, o čom kniha nehovorí. Pohľad na spoločensko-kultúrny kontext, v ktorom Ladislav Slovák pôsobil a ktorý musel vplývať aj na jeho činnosť, môže prispieť k vysvetleniu i lepšiemu porozumeniu jeho konania a postojov. Môže poslúžiť aj ako sonda do dnes už neznámeho či zabudnutého hudobného diania v danom období – Slovák bol predsa jedným z prominentných zástupcov a spolutvorcov slovenského hudobného života po celé desaťročia. Poznanie zložitého postavenia a činnosti jedinca v osídlach spolitizovaného kultúrneho života 2. polovice 20. storočia zásluhy L. Slováka na rozvoji našej hudby ešte znásobuje. Konflikty, ktoré mu vyrábali nepriateľov, jeho význam nezmenšujú.
Cesta za dirigentský pult
Výpočet umeleckých úspechov nepredstavuje charizmatickú osobnosť Ladislava Slováka v celom jeho ľudskom rozmere. Pozitívne črty človeka sú iba jednou časťou osobnosti. Tie menej pozitívne profil dokresľujú bez toho, aby ho museli znevažovať. Práve povahové črty Ladislava Slováka sú natoľko osobité, že bez nich by nemohol byť sám sebou. Vyhranená osobnosť je charakteristická práve svojimi „hranami“, ktoré chtiac-nechtiac narážajú na iné „hrany“. Život L. Slováka nebol len ovenčený úspechmi a obdivuhodným príkladom toho, ako sa zo speváčika-choralistu bratislavského Dómu možno „vyšvihnúť“ na šéfa Slovenskej filharmónie, pražského FOK-u, austrálskych orchestrov a stať sa špičkovým dirigentom.
Pochádzal z rodiny dedinského stolára vo Veľkých Levároch, kde sa mu dostalo prísnej výchovy. Najskôr ako študent cirkevnohudobného odboru bratislavského konzervatória zastupoval svojho neskoršieho svokra, dómskeho organistu v Bratislave, Štefana Ladislava Németha. Občas, zastupujúc aj Alexandra Albrechta, dirigoval zbor Cirkevného-hudobného spolku v Bratislave (Kirchenmusikverein) s bohatou tradíciou.
Po rozpustení telesa počas protináboženského ťaženia režimu dokázal udržať jeho umelecké pôsobenie v inej forme: skoro celý zbor previedol do Československého rozhlasu, kde bol režisérom a založil tam predtým aj menší ženský zbor. So zväčšeným, výkonným telesom úspešne spoluúčinkoval v mnohých veľkých programoch a napokon ho pričlenil k Slovenskej filharmónii. Možno konštatovať, že vysoká úroveň tohto zboru má základy v Slovákovom zbormajstrovskom účinkovaní. Jeho skúsenosti z oblasti vokálnej hudby mu neskôr veľmi pomohli pri predvádzaní veľkých oratoriálnych diel doma i v zahraničí.
Po vzniku VŠMU roku 1949 sa už ako 30-ročný stal jedným z prvých poslucháčov svetoznámeho Václava Talicha, ktorému po vojne v Čechách nedovolili dirigovať. V Bratislave však našiel vďačné, srdečné útočisko v práve zakladanej Slovenskej filharmónii a na VŠMU. Hoci Ladislav Slovák školu absolvoval koncertom so Slovenskou filharmóniou, diplom nedostal, lebo odmietol zopakovať neúspešnú skúšku z marxizmu-leninizmu. Až omnoho neskôr, už ako šéfdirigentovi Slovenskej filharmónie (od roku 1961), v čase „odmäku“, mu diplom doručili poštou. V roku 1976 nastúpil na VŠMU ako pedagóg dirigovania, od roku 1978 tam pôsobil ako profesor.
Náročný k sebe i k druhým
Slovákova umelecká dráha začala stúpať v roku 1956, keď sa stal šéfom Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave. Okrem brilantných úspechov ju sprevádzali aj mnohé problémy, ktoré ho napodiv nezlomili, práve naopak dokázali ho posilniť a vyburcovať k ďalším životným a umeleckým métam.
Pri každom dirigentskom výkone dochádza ku konfrontácii hudobného presvedčenia stovky profesionálnych hudobníkov a dirigenta, ktorý ich vedie k spoločnému výkonu. Presvedčivý výsledok nemožno dosiahnuť bez vzájomnej spolupráce. Každý dirigent sa v podstate stáva akýmsi hudobným diktátorom, ktorý by však mal zvoliť vhodný spôsob i mieru „presviedčania“. Ladislav Slovák bol mimoriadne náročný, a to predovšetkým voči sebe samému. Na skúšky prichádzal vždy detailne pripravený a s presvedčením o svojej umeleckej pravde, ktorú aj tvrdo presadzoval. Vyžadoval dokonalosť a netrpel lajdáctvo. Na skúškach neimprovizoval, neplytval slovami, radšej maximálne využil čas, ktorý mal k dispozícii a rozhodne nemenil umeleckú koncepciu od skúšky k skúške. V záujme „svojej pravdy“ a v duchu pedagogického prístupu, ktoré získal od svojich učiteľov i vzorov Václava Talicha a Jevgenija Mravinského, nebol zhovievavý ani k priateľom.
Hudobnú ľahostajnosť a vlažnosť nestrpel od nikoho a očakával, že každý sa do výkonu vloží s rovnakou vervou ako on sám. Vážnosť a koncentrácia v prístupe ku každému koncertu, sa neraz odzrkadlili v napätí, sprevádzajúcom výkon, čo sa zrejme prenášalo aj na hráčov, a koncert potom nedosiahol dokonalosť výsledku, dosahovanú na skúškach. Preto prichádzali sklamania a sebakritika, ale aj neustála snaha o dokonalosť. Vydarený koncert však priniesol vrcholné umelecké zážitky nielen jemu a hudobníkom, ale aj poslucháčom. Ladislav Slovák sa hudbe oddával celý a bezvýhradne. Ako maximalista nikdy nič nepodcenil a ciele, ktoré si kládol niekedy azda presahovali jeho možnosti i možnosti jeho spolupracovníkov. Slovákove dirigentské gestá neboli vypočítané na efekt, usiloval sa predovšetkým o účelnosť a zrozumiteľnosť. Svoju činnosť vnímal ako službu dielu a skladateľovi.
Boj „s“ orchestrom i „za“ orchester
Je pochopiteľné, že dlhšie pôsobenie dirigenta na jednej pozícii prináša aj negatívne reakcie. Vďaka priamosti Ladislava Slováka, jeho neľútostnej dôslednosti či absencii taktizovania a diplomacie v medziľudských vzťahoch, zákonite vznikali aj konfliktné situácie. Napätia a stres napokon vyústili do ťažkej srdcovej choroby, odchodu zo Slovenskej filharmónie (1981) a vo veku 62 rokov k predčasnej rezignácii na aktívnu dirigentskú činnosť. Slovákova húževnatosť však pomohla v mnohých zlomových situáciách: pri zásahoch Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska do chodu Slovenskej filharmónie, odnímaní pasov hudobníkom pred zahraničnými zájazdmi alebo pri šikanovaní umelcov na colnej prehliadke počas návratu z náročného turné.
Protestoval proti cenzúre programov, napr. keď ideológovia zakázali hrať Haydnovo Stvorenie, pretože ktorýsi horlivý člen zboru zaniesol svoj part s „tmárskym“ textom na stranícke ústredie a pod. Slovák neohrozene bojoval aj so straníckymi špičkami a stál na strane občianskej i umeleckej pravdivosti a poctivosti. Zastal sa ľudí, „vydupal“ pasy pre „svojich“ hráčov, keď sa vzápätí zo zájazdu nevrátili, mal z toho opletačky. Takéto situácie by človek s inými vlastnosťami iba ťažko zvládol.
Nie sú tajomstvom nezrovnalosti v spolupráci s vedením Slovenskej filharmónie, zapríčinené problematickým vzájomným vzťahom s riaditeľom SF Dr. Ladislavom Mokrým, človekom s celkom odlišnými osobnostnými črtami. Kedysi som považoval za tragédiu slovenskej hudby, že si títo dvaja cenní ľudia nenašli k sebe lepší vzťah.
Ľudovít Rajter a Ladislav Slovák – inšpirujúci rivali
Osobitnou kapitolou je umelecká konkurencia Ladislava Slováka s Ľudovítom Rajterom, ktorej možno pripísať mnohé pozitíva. Pre hudobný život priniesla obohatenie, pretože Rajter čerpal z viedenskej tradície, Slovák zasa z českej a ruskej. Ich vzťahy boli zdvorilé a korektné, nikdy nevyústili do konfliktu, lebo obaja poznali, rešpektovali a ctili si dobré stránky toho druhého, ťažko si však predstaviť väčší rozdiel umeleckého poňatia a práce, než aký reprezentovali tieto dve skvelé, v Slovenskej filharmónii dlhé roky spolu pôsobiace osobnosti. Elegantný, nad vecou stojaci, espritom sršiaci a k orchestru uznanlivý Rajter, a výbušný, zemitý, emotívny, náročný Slovák. To, čo sa vtedy vnímalo ako rivalita, oživujúca a spestrujúca pokojný život v orchestri, navodilo v skutočnosti zlatý vek filharmonickej výkonnosti, keď tieto dva hudobné protipóly, v konfrontácii s plejádou významných svetových dirigentov, akí k nám dnes už sotvakedy zavítajú, formovali umelecký rozhľad, výkonnosť i vkus hráčov a obecenstva.
Zástanca domácej hudby
Málo sa vyzdvihujú zásluhy Ladislava Slováka pri vzniku mnohých slovenských diel a na formovaní ich premiérovej zvukovej podoby. Pomohol umeleckej úrovni celej skladateľskej komunity. Nikdy nevyslovil znevažujúci úsudok o slovenskej skladbe: naštudovaniu ktoréhokoľvek slovenského diela sa venoval s rovnakým, ak nie s väčším zápalom ako klasickému repertoáru. Uvádzanie slovenských diel presadzoval na zahraničných zájazdoch Slovenskej filharmónie, často aj proti názoru orchestra. Rozvoju slovenskej hudby venoval maximum síl – o. i. aj angažovaním mladých nádejných inštrumentalistov a spevákov do orchestra. Pre mnohých tak otvoril cestu na koncertné pódiá, hoci orchester by radšej účinkoval so svetovými hviezdami. Prispel tak k tomu, že koncertní umelci získali rešpekt a rovnocenné postavenie s vtedy značne ideovo preferovanými skladateľmi. Aj vďaka pôsobeniu L. Slováka a jeho súčasníkov získali slovenskí umelci spoločenskú vážnosť, na ktorú môžu v ére povrchných médií dnes iba spomínať...
Šostakovič z „prvej ruky“, úspechy v Čechách
Po návrate z leningradského študijného pobytu u Mravinského (1954—1955), kde si Ladislav Slovák z prvej ruky osvojil hudbu Šostakoviča, iných súčasníkov a ruskú klasiku, rýchlo rástla jeho výkonnosť aj umelecké uznanie. Česká filharmónia si ho v roku 1959 vybrala popri Karlovi Ančerlovi za druhého dirigenta na trojmesačné turné po USA, Austrálii, Novom Zélande, Japonsku, Číne, Indii a Sovietskom zväze, čo možno považovať za ojedinelú udalosť a česť pre vtedy ešte málo známeho slovenského dirigenta. Podobne ho toto renomované teleso poctilo pozvaním aj na opätovný zájazd do USA roku 1967. To mu prinieslo ďalšie hosťovania v zahraničí, uznanie Českej filharmónie i ostatných českých orchestrov, kde často uvádzal skladby slovenských skladateľov. Vďaka nemu sa každoročné účinkovanie Slovenskej filharmónie na festivale Pražská jar stalo nadlho pravidlom. Opakovane ho pozývali aj do Japonska a angažovali v Austrálii, o. i. za šéfa symfonického orchestra v Adelaide. So súbormi Slovenskej filharmónie, s orchestrom i zborom, absolvoval desiatky zájazdov v zahraničí za nie vždy ideálnych podmienok. Išlo mu však o reprezentáciu, teda neprotestoval. Na svojich koncertoch so Slovenskou filharmóniou hrával široký repertoár aj dovtedy málo známych skladieb a nahrával predovšetkým slovenskú hudbu: v rozhlasoch viacerých štátov, v Supraphone, neskoršie v Opuse.
V Košiciach
Pri zakladaní Štátnej filharmónie v Košiciach zohral podobnú pozitívnu úlohu ako predtým Talich v Bratislave. Dva roky (1983—1985) bol jej šéfom, až kým ho nevystriedal jeho žiak Richard Zimmer. Aj neskôr tam rád hosťoval, lebo za jeho pedagogický, priam otcovský postoj k mladým hráčom si ho hudobníci mimoriadne vážili. Podobne srdečný vzťah udržiaval aj k Štátnemu komornému orchestru v Žiline.
Pražské Národní divadlo mu zverilo dve veľmi úspešné operné premiéry (Martinů a Cikker), účinkujúci ho zbožňovali pre dokonalosť a neobvyklé zanietenie, s ktorým sa venoval naštudovaniu. Slováka však nikdy nepozvali dirigovať do bratislavskej Opery SND, čo ťažko niesol. Azda to bolo aj na niečo dobré, pretože pri vtedajšej výkonnosti operného orchestra by jeho náročný spôsob práce nemusel priniesť želaný efekt.
Tienisté stránky úspechu
V Slovákovom umeleckom živote však nežiarili iba samé úspechy, ako by sa mohlo zdať. Popri jeho umeleckých činoch a získaní vynikajúceho mena v Prahe a medzi českými orchestrami sa nespomínajú tienisté príhody: napríklad keď proti nemu intrigovali šovinisti a písali anonymné listy, urazení, že šéfom prominentného českého orchestra FOK (1972—1975) sa stal dirigent slovenskej národnosti. Aj v Bratislave zažil mnohé poníženia, ktoré živili jeho vnútorný vzdor a napokon sa odrazili aj na jeho zdraví. V istom období bolo priam módou ničiť Slováka v kritikách. Niektorí „autori“ si našli vhodnú obeť svojich komplexov a stalo sa aj to, že mu z nenávisti prepichli pneumatiky na aute (!). Ťažko niesol nečakané odvolanie koncertu na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1991, na ktorom mal v bratislavskom Dóme dirigovať Beethovenovou Missu solemnis. Čakal a upínal sa naň počas celého obdobia, keď bolo v Dóme sv. Martina zakázané hrať koncerty. Za jeho chrbtom a bez súhlasu festivalového výboru prihral riaditeľ SF koncert zahraničnému dirigentovi, ktorý napokon pre Slovenskú filharmóniu neurobil nič.
Bolo to neférové aj voči mne, pretože ako vtedajší predseda programovej komisie BHS bol som poverený Slovákovi tlmočiť, že bude dirigovať v Dóme Beethovena. Keď sa o zrušení pozvania dozvedel od „dobrých priateľov“, bol zdrvený, pretože tento koncert mal byť jeho umeleckou rozlúčkou. V Dóme začínal, v Dóme chcel aj skončiť. Bol by si to zaslúžil. Napriek úsiliu sa Slovákovi nepodarilo vychovať si v Slovenskej filharmónii nástupcu, ktorý by s rovnakým zanietením a náročnosťou pokračoval v jeho umeleckých zámeroch. Jeho nepočetní žiaci však zastávajú v našom hudobnom živote zodpovedné posty. Vlastné náčrty knihy o dirigentskom umení, ku ktorej som ho nabádal, ostali nepublikovaným torzom.
Ladislav Slovák ako ho poznali priatelia
V kruhu priateľov, najmä členov zboru a orchestra Slovenskej filharmónie, Opery SND, so skladateľmi, s ktorými sa pravidelne stretával, vedel byť uvoľnený a šarmantný. Na posedeniach pri kyslom karloveskom víne (u Rozinky) zvykol zabávať celú spoločnosť. Priateľské vzťahy ho viazali aj k mnohým výtvarníkom – k Mudrochovi, Želibskému, Hložníkovi, Trizuljakovi, Pribišovi a ďalším. Na víkendy a vo voľnom čase najradšej odchádzal do Veľkých Levárov. Vo svojom rodičovskom dome študoval partitúry a relaxoval hrou v karty s dedinčanmi. Tam s nesmiernou obetavosťou doopatroval svoju matku.
Poznal množstvo ľudových piesní a príležitostne, napríklad po koncertoch v zahraničí, ich rád spieval pri improvizovanom sprievode sláčikárov z orchestra Filharmónie. Kto poznal jeho temperament, vedel rýchlo zabudnúť aj na jeho občasné faux pas. Tí, ktorých ego to nedovolilo, stávali sa jeho nepriateľmi na dlhý čas.
Príkladom jeho húževnatosti a nesmiernej sebadisciplíny bol spôsob, akým bojoval proti ťažkej srdcovej chorobe. Životosprávu a každodenné kondičné cvičenia zachovával priam vzorovo. To mu dovolilo, že po odstúpení z vedenia Slovenskej filharmónie mu bolo dopriatych ešte 18 rokov činnosti. Dirigentskú paličku stále znova, neverejne, dvíhal v štádiu zdravotných zlepšení aj po ťažkých operáciách srdca. Ešte v posledných mesiacoch života nahrával v Slovenskom rozhlase na umelecky špičkovej úrovni. Tak náš kultúrny fond obohatil kompletmi nahrávok Šostakovičových, Moyzesových a Kardošových symfónií, ktoré vzápätí vyšli na CD. K ich zhodnoteniu ešte len príde.
Biografia, ktorá čaká na napísanie
Hlboko ho zraňovali dlhodobé konflikty vo vlastnej rodine, ktoré vznikali proti jeho vôli, ale aj jeho pričinením. Dlhé obdobia neprítomnosti v Bratislave mali negatívne účinky na celú rodinu. Jeho dve manželstvá sa nevydarili – nezhody s deťmi presiahli dokonca jeho smrť. Prvorodený syn, ktorý ho predtým vykázal z vlastného domu v Levároch, sa s ním neprišiel ani rozlúčiť. Ako dirigent chcel mať prehľad o všetkom: zanechal list, v ktorom vyjadril želania o organizovaní vlastného pohrebu. Okrem iného chcel byť pochovaný vo svojich milovaných Veľkých Levároch, svojom rodisku a neskoršom útočisku. Nebolo mu vyhovené ani v tom. Takéto a mnohé iné životné peripetie boli smutným údelom tohto mimoriadneho umelca. Dovoľujem si tvrdiť, že osobnostné vlastnosti, udalosti a okolnosti umelcovho života tiež patria do jeho životopisu, aj tie ho predsa formovali. Príslušnú biografiu ešte len treba napísať. Ladislav Slovák si zaslúži, aby ho budúce generácie poznali takého, akým naozaj bol – človekom s bohato naplneným životom, ktorý pre slovenskú hudbu urobil toľko ako málokto. Titul národného umelca, ktorý mu bol udelený v roku 1977, je v jeho prípade doslovným atribútom.
„Najprv som ako spevák Kirchenmusikvereinu pod vedením Alexandra Albrechta spoznával cirkevnú hudbu, gregoriánsky chorál a odpozorovával tajomstvá dirigentských pohybov pred zborom. Potom prišlo štúdium na konzervatóriu a najmä rozhodujúce zážitky pre moju umeleckú orientáciu u Václava Talicha. Bol to veľký a vzácny človek, ktorý ma učil nielen dirigovať, ale aj žiť. Na prechádzkach v prírode, v debatách pri víne objavoval som pod jeho láskavým vedením sám seba, nachádzal som svoj kontakt so životom a umením. Dbal o cibrenie a rozvíjanie mojej fantázie nielen hudobnej, ale objavil pre mňa aj výtvarné umenie. Celkom inú umeleckú i životnú orientáciu som spoznal na štúdiách v Leningrade u dirigenta Mravinského; chápanie umenia ako prísnej disciplíny, strohého poriadku, vedomého driekania. U Mravinského som sa najviac naučil na skúškach. Snaha po maximálnej dokonalosti, ktorú vyžadoval, sputnávala niekedy hráčov orchestra i jeho samotného natoľko, že prvý koncert nedopadol najlepšie a vrcholné výkony prišli až po „uvoľnení“ na ďalších koncertoch.“
„Rozprával som sa raz na túto tému (o umeleckom kréde, pozn. red.) s dirigentom Erichom Kleiberom. Vtedy mi povedal, že dirigent snáď až na konci života zakúsi pocit: takto sa to má robiť! O rok na to Erich Kleiber zomrel. Zdá sa, že zmysel alebo krédo je v úsilí samom, v prekonávaní úskalí, v smerovaní dopredu, v čistom svedomí, že som robil a robím všetko, čo je v mojich silách, aby som svoj umelecký projekt realizoval.
Jedným z najväčších úskalí je pre dirigenta skĺznutie do čistej praxe, remeselnosti, rutiny. Dirigent má svoj orchester, ktorý ho už pozná, s ktorým žije svoj všedný deň a kde by si ľahko mohol dovoliť poľaviť a „odohrať“ repertoár. Ideálom by bolo dokázať žiť so svojím orchestrom iba deň sviatočný. Nedopustiť, aby sa hráči dostali do pozície vždy tých istých ťažných koníkov, ktorých údelom je drina a nad ktorými sa len vymieňajú kočiši. Zážitok spolutvorby, aktívnej účasti na spoločnom projekte, je rozhodujúci – hráč potom akoby ani necítil únavu, oslobodzuje sa od svojich každodenných problémov. O toto sa usilujem vždy znovu, keď stojím pred svojim orchestrom.“
„Nemal som po žiadnom svojom výkone pocit definitívnej spokojnosti. Ale mám určité chvíle, ktoré zanechali vo mne pocit radosti a myslel som na ne aj neskôr. Veľa je ich so Slovenskou filharmóniou, najmä z dirigovania niektorých Šostakovičových symfónií, Stravinského Svätenia jari, nedávnych Bachových Matúšových pašií, Bartókovej Hudby pre strunové, bicie nástroje a čelestu. Hádam najhlbšie zážitky som mal s Českou filharmóniou, umocnené iste aj obrovskými kvalitami tohto orchestra, zvukovým a farebným efektom, ktorý je tu dávnou tradíciou. Zvlášť si spomínam na na rozlúčkový koncert s pražským obecenstvom pred turné do Austrálie, kedy som dirigoval Symfóniu d mol C. Francka, Janáčkovho Tarasa Bulbu a Ravelovo Dafnis a Chloe.“
„Mojím najväčším a azda jediným želaním je mať dobrý orchester. Pred desiatimi rokmi som sa v Amsterdame rozprával s Rafaelom Kubelíkom, ktorý sa mi priznal, že žil celý život s obavou, aby nezostal bez orchestra. Dirigent potrebuje mať svoj „domov“ s jeho intímnou blízkosťou a teplom, kam sa môže po svojich potulkách vracať. Aj ja mávam v poslednom čase Kubelíkove pocity. ... Často prídem domov unavený a smutný, pretože namiesto tvorivých pocitov, pri ktorých sú orchestrálni hráči dirigentovi partnermi, ostávam stále pri technických otázkach a vždy znova učím, ako sa hrá základný koncertný repertoár. Nechcem ani spomínať všetky ostatné problémy – od sociálnych podmienok, hráčov cez dostatok kvalitných nástrojov až po skúšobné priestory.“
„Prichádzajú depresie, ponuky na účinkovanie v zahraničí, výhodné ako nikdy predtým. Nechcem byť patetický – ale beriem toto všetko aj problémami, s ktorými sa nesmierne boríme, ako údel, ktorý nás nesmie zlomiť. V súčasných podmienkach neverím, že je možné nejaké rozhodujúce riešenie. Perspektíva a nádej na zlepšenie je iba v človeku, v jeho úsilí, v jeho tvorivom idealizme, ktorý možno vyzerá často nezmyselne, ale ktorého by som sa nezriekol len kvôli blahobytu či iným výhodám. Chcem zostať, chcem to všetko prekonať, predovšetkým kvôli sebe samému, svojmu orchestru, kvôli našej národnej kultúre.“
„Uprostred každodenného úsilia umelca sa postupne krištalizuje jeho približovanie k určitej svojskej koncepcii. Tento vývoj je v dobrých aj v zlých koncertoch, v tom čo sa podarí presadiť, aj v tom, čo sa nám vymkne z rúk. Talich hovorieval: Choďte a počúvajte aj zlého dirigenta, lebo aj tam sa môžete naučiť „jak se to nemá dělať“. Cítim, že som so Slovenskou filharmóniou kdesi uprostred cesty, ktorá niekam vedie. Čo do náročnosti repertoáru i náročnosti prevedenia, ktoré sa často približuje k európskym merítkam, možno vari cítiť ten pohyb dopredu...“
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.