V týždni od 26. septembra do 2. októbra sa konal ďalší ročník medzinárodného hudobného festivalu ISCM World Music Days. Reprezentačné podujatie Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu sa po Záhrebe (2011), Bruseli (2012), Košiciach, Bratislave a Viedni (2013) a Vroclave (2014) odohralo v slovinskej Ľubľane.
Do mesta sa festival vrátil po dvanástich rokoch, v čase 70. výročia založenia Društva slovenskih skladateljev a širokej verejnosti ponúkol devätnásť koncertných i diskusných podujatí hlavného programového bloku. Jeho súčasťou boli zároveň rokovania Valného zhromaždenia ISCM, určené zástupcom národných sekcií (ISCM v súčasnosti zahŕňa viac ako 60 národných organizácií z vyše 50 štátov všetkých kontinentov) a medzinárodná muzikologická konferencia na tému Medzi univerzálnym a lokálnym: od modernizmu k postmodernizmu. Heslom Three bridges – three directions v podtitule festivalu usporiadatelia odkázali na symboliku známeho ľubľanského mosta Tromostovje, ktorý vedie cez rieku Ljubljanica. Významný slovinský architekt Jože Plečnik ho vytvoril pridaním páru vybočujúcich ramien k pôvodnému kamennému mostu, čím vznikol optický efekt rozvrstvenia pôvodne jednostranne prúdiacej tepny aj do dvoch bočných smerov.
Pár osobných marginálií...
Nedovolím si hodnotiť festival sumárne či analyzovať jeho priebeh v kontexte predošlých podobných prezentácií, netrúfam si naznačovať víziu budúcnosti podujatia. Nezúčastnila som sa ho programovo a zámerne, ani ako člen spoločnosti či delegovaný reprezentant krajiny, ani ako prezentovaný skladateľ či aktívny interpret. Moja prítomnosť na dvoch koncertoch festivalu bola podmienená aktívnou účasťou na spomínanej konferencii, ktorá bola sprievodným podujatím festivalu a ktorej hlavným organizátorom bola Katedra muzikológie Filozofickej fakulty Univerzity v Ľubľane. Patronát nad podujatím venovaným 80. výročiu narodenia dvoch významných osobností slovinskej hudobnej kultúry Vinkovi Globokarovi a Lojzemu Lebičovi, mala Slovinská akadémia vied a umení, pripomienkou bola aj polstoročnica existencie univerzitného muzikologického pracoviska v Ľubľane.
Vedecký výbor konferencie si stanovil za cieľ prezentovať výsledky muzikologického a interdisciplinárneho výskumu orientovaného na javy prítomné v hudobnej kultúre v období od konca 2. svetovej vojny po súčasnosť, prejavujúce sa v kontexte univerzálne pôsobiacich faktorov a zároveň vzťahujúce sa k lokálne vyznievajúcim dispozíciám. Referujúci sa sústredili na pomenovanie teoretických a estetických východísk modernizmu a postmodernizmu, analyzovanie technických dispozícií modernej a postmodernej hudby, špecifikovanie ich sémantiky, sledovanie dôvodov estetických a sociálnych zlomov v druhej polovici 20. storočia, mapovanie špecifík modernizmu v jednotlivých európskych krajinách, postihovanie vzťahov a postojov k hudbe posledných desaťročí, formovaných filozofiou modernizmu, postmodernizmu a globalizmu či recepciu modernej a postmodernej hudby na začiatku 21. storočia. Na diskusiách sa zúčastnili muzikológovia, teoretici, publicisti a aktívni umelci z balkánskych krajín, Rakúska, Nemecka, Talianska, Bulharska, Turecka, Nórska, Poľska, Lotyšska, Litvy, Británie, Austrálie, Hong Kongu, Číny, Japonska a Slovenska.
Rezonovalo hneď úvodné vystúpenie chorvátskeho muzikológa Nikšu Gliga, ktorého provokatívne postavená otázka na margo globalizácie a/alebo pluralizmu ‒ ako je to s hudbami, štýlmi, technikami a... muzikológiou? nútila k permanentnému spochybňovaniu tradovaných floskúl a všeobecne používaných fráz v rámci teoretického zovšeobecňovania. Autor skonštatoval potrebu „preskriptívnej namiesto deskriptívnej muzikológie“. Podnetnou k uvažovaniu bola aj analytická sonda do významových konotácií pojmu postmoderna, predovšetkým vo vzťahu k jeho časovej podmienenosti, ktorú prezentoval Kenneth Gloag z Cardiffu. U viacerých referujúcich rezonovali stále aktuálne návraty k radikálnej avantgarde 50. rokov (taliansky muzikológ Manuel Farolfi pripomenul toto obdobie v tvorbe Pierra Bouleza), pribudla však tendencia vnímať experimentátorské snahy jej hlavných predstaviteľov už v komplexe vývojového oblúka ich tvorby, ktorý u mnohých vyúsťuje do súčasných javov (analytická sonda britského muzikológa Owena Hubbarda). Vďaka týmto poznaniam bola konštatovaná premena radikálnych postojov na postupné smerovanie k obsahovej a výrazovej plnosti, syntéze s tradíciou.
Na konferencii sa zároveň pripomínalo úsilie o aplikáciu systémového myslenia (prírodné biologické či mechanické systémy, kybernetické riešenia atď.) do experimentálnych kompozícií (inšpiratívne v tomto smere uvažoval napríklad austrálsky hudobník a analytik zvukovo-vizuálnych produkcií Nathan Thomson). Opozitum k štrukturálne uchopeným sondám, sústredeným na technickú stránku kompozičnej reči, tvorili pozorovania prejavov sakrálneho minimalizmu (lotyšská muzikologička Júlie Jonane) či fúzií prvkov odlišných kultúrnych prostredí (Hui Ka Chun Ernest z Hong Kongu, ktorý predstavil fúzie jazzu s tradičnou hudobnou kultúrou). Nezabudnuteľným zážitkom pre zúčastnených bolo vystúpenie nórskeho muzikológa Kjella Skyllstada (ročník 1928!), ktorého interpretačná analýza kompozície nórskeho skladateľa Arneho Nordheima bola volaním po neo-ľudskosti, tak potrebnej v dnešnom dehumanizovanom svete.
Z prezentácií domácich muzikológov zapôsobilo problémovo postavené pozorovanie dvoch javov ‒ pluralizmu a eklekticizmu. Gregor Pompe ho prezentoval na základe porovnania skladateľských prístupov Bernda Aloisa Zimmermanna v skladbe Requiem pre mladého básnika a Leonarda Bernsteina v Omši. Istá schematickosť sa prejavila vo viacerých prezentáciách modernistických a postmoderných tendencií v postsocialistických krajinách. Jednoduché vymenovanie hlavných predstaviteľov a stručné predstavenie ich tvorby neposkytovalo dostatočný priestor pre vytvorenie osobitej analytickej platformy. V zdôrazňovaní úsilia rezonovať so svetovou produkciou či reagovať dostatočne transparentne na aktuálne trendy sa chvíľami vytrácala ambícia kriticky pomenovať a vyhodnotiť špecifikum danej lokality s prípadnými limitmi a obmedzeniami...
Slovenská hudba v Ľubľane
Kvôli plnej sústredenosti na program konferencie som počas dvojdňového pobytu v Ľubľane dokázala svoju pozornosť obrátiť len na dva koncerty festivalu ISCM World Music Days ‒ v oboch prípadoch s účasťou skladby slovenského autora. V programovom výbere umeleckého zoskupenia Ensemble Neofonia (dirigent Steven Loy, 28. 9.) sa ocitla medzi siedmimi prezentovanými kompozíciami skladba Ivana Buffu REBIRTH pre komorný súbor (2011). So silno expresívnym začiatkom kontrastovalo klavírne sólo, ktoré sa z kompaktného zvukového celku, produkovaného deviatimi nástrojmi, vyčlenilo postupne ako myšlienkovo samostatný subjekt, indivíduum, dočasný nositeľ myšlienky, melosu (oslobodzujúceho spevu?). Možno práve toto bol Buffov odkaz Karlovi Krylovi, ktorému skladbu, osobne vnímanú ako „novú a bohatú cestu vlastnej expresie... znovuzrodenie kompozičného myslenia“, dedikoval. Svojou osobitosťou upútala LEANDRE pre flautu, tenorsaxofón, trombón, akordeón, husle, violončelo a elektronický záznam ukrajinskej skladateľky Ally Zagejkevič. Zvláštny efekt zvukových vĺn, ktoré prichádzali prostredníctvom zvukovej nahrávky vždy po odznení línie vedenej komorným súborom, spadal do architektonicky pregnantne vybudovaného kompozičného celku ako silný prvok vnútorného pohybu. Autorka sa v programovom bulletine skutočne odvolávala na inšpiráciu oceánom a náznakovo odkazovala aj k legende heroickej dievčiny. Celkové vyznenie skladby zanechávalo silný vnútorný dojem, pre mňa to bola hudba samoty, zbavená radosti.
Silný zážitok prinieslo na koncerte v nasledujúci deň dielo pôvodom slovenskej, u nás však minimálne známej skladateľky Oľgy Kroupovej. Autorka mala šťastie na veľmi dobre disponovaný Slovinský filharmonický sláčikový komorný orchester pod vedením Simona Krečiča (29. 9.), ktorý sa interpretácie skladby nazvanej Gryllus Musicalis ujal so skutočnou profesionalitou a zainteresovanosťou. K atmosfére prispela aj akustika sály Slovinskej filharmónie. Skladba odkryla netušenú hru farieb sláčikového orchestra. Pôsobila výrazovo kompaktne a tektonicky presvedčivo. Zaujímavým bol už samotný zámer autorky – skĺbiť v diele sólistickú, komornú a symfonickú formu. Opis konkrétnych postupov by bolo možné poskytnúť, pravdaže, až na základe podrobnejšej štrukturálnej analýzy. S istotou však môžem na základe prvotného počutia konštatovať, že znela hudba plná modernistickej expresivity, ktorej nechýbala zároveň melodickosť slovanského typu. Inšpiráciu k napísaniu Gryllus Musicalis autorka čerpala zo silného osobného zážitku, keď sa jej do pamäti – ako nezabudnuteľný zvukový jav – vryl spev cvrčkov na lúke. V skladbe sa jej ho podarilo priblížiť technikou riadenej aleatoriky.
Môžem konštatovať, že každá zo skladieb tohto koncertu zaujala osobitou a originálnou poetikou. Silný dojem zanechala napríklad hudba litovskej skladateľky Justiny Repečkaitė, ktorá postavila hlavný tektonický oblúk na kontraste extatickej plochy a melodickej línie. Zaujímavý akustický efekt vyludzovania netradičných zvukov na sláčikových nástrojoch (preparovanie, vibrovanie sláčikov na strunách, hrebeň namiesto sláčika, atď.) predstavil vo svojej skladbe nemecký autor Ansgar Beste a napokon – ako vzácna ukážka bartókovského poňatia folklórneho fenoménu a jeho premeny do modernistickej reči ‒ znelo dielo slovinského autora Uroša Kreka Inventiones ferales. Ani dátum jej vzniku (1963) mi nebránil vnímať túto plnokrvnú hudbu plnú citu a vášne ako súčasnú.
Autorka pôsobí na Inštitúte estetiky a umeleckej kultúry FiF PU v Prešove
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.