Po predstavení Janáčkovej opery Vec Makropulos v piatok 20. novembra v opere SND pokladám za nevyhnutné vrátiť sa k niektorým názorom a úsudkom, ktoré sa objavili na verejnosti. Bolo by to zaujímavé urobiť aj bez tohto predstavenia, po ňom je však lepšie pripomenúť niektoré skutočnosti, o ktorých sa, žiaľ, v tejto krajine nehovorí ani dosť často, ani dostatočne nahlas – v krajine, kde trúfalosť, neznalosť a nekompetentnosť rastie ruka v ruke s rozmachom neslýchaných mediálnych múdrostí, vysielaných od skorého rána až do neskorej noci...
Okolnosti inscenácie Janáčkovej opery Vec Makropulos ukázali niektoré javy, z ktorých väčšina sa s typickou slovenskou hystériou preceňuje, alebo posudzuje s prepiatym sklonom k maximalizmu, či dokonca radikalizmu – a z týchto úsudkov sa šíri fatálna obmedzenosť spolu s podozrivým zápachom niekdajších ideologických premís. Premís, o ktorých si idealisti na Slovensku mysleli, že ich nositeľmi môžu byť len predstavitelia starého sveta zapadajúceho komunizmu. Nie, dnes už to nie sú len oni. Ale ani to možno nie je na celej veci to najhoršie. Súčasťou mnohých doteraz publikovaných postojov k inscenácii Janáčkovej opery Veci Makropulos v Opere SND je totiž podozrivá povrchnosť, prchkosť, nevedomosť, zjavný nedostatok vzdelania. Ak pre niekoho je Vec Makropulos veľmi zložitá opera, a spochybňuje výber tejto opery pre bratislavské publikum, tak by si zaslúžil možno aj niečo viac, ako len pokarhanie. Evidentne totiž urazil bratislavské publikum. Protagonisti takýchto postojov si zjavne kladú celkom iné otázky, ako zodpovední, ktorí rozhodli, že takúto operu (aj niektoré ďalšie) uvedú na bratislavskej opernej scéne. Možno títo protagonisti patria k tým istým mudrcom, ktorí kedysi – určite dobromyseľne – vymysleli termín „ menšinová kultúra“, aby mali konečne v rukách bič, ktorým budú plieskať nad hlavou vzdelaným, inteligentným a kultivovaným v tomto prostredí – aby nezabudli, kto je tu pánom... Tak sa totiž od istého času označujú umelecké diela a žánre, ktoré sú z mnohých dôvodov mnohým jednoducho neprístupné... Ale vzdelaní, kultivovaní a inteligentní tu nie sú na to, aby skoro ráno vstávali a chodili tárať nezmysly do televíznych štúdií, – nie sú ani na to, aby ľuďom, ktorí nerozumejú dielu ako je Vec Makropulos, niečo vysvetľovali. Tak ako mnohí nechodia do televíznych štúdií, tak mnohí ďalší nechodia ani do opery – a to by bolo v zásade v poriadku, sme slobodná spoločnosť. Ale nech protagonisti masovej kultúry a zábavy preboha nepoučujú bratislavské publikum, ktoré – mimochodom – na predstavení Vec Makropulos (20. 11.) dalo jasne najavo svoje nadšenie. A nech radšej o opere, a o umení ani nepíšu. Viem, písať o operných predstaveniach, alebo koncertoch je zrejme jednoduchšie, ako operovať na chirurgickej klinike, alebo projektovať jadrovú elektráreň. Čo vlastne vedia títo ľudia o podmienkach, prevádzke, interpretácii, estetike a o všetkých zákutiach ľudského ducha, ktorému je niekedy ťažko v opernom svete – a vo svete umenia vôbec – porozumieť ? Čo vlastne vedia o umeleckej tvorbe a jej percepcii, keď jeden z nich je schopný napísať: „Je toto dielo vhodné pre bratislavského diváka? Nuž, nie je. Slovenskí operní a klasickí poslucháči sú vo všeobecnosti konzervatívni a viac ich z Janáčkovej tvorby zaujme uvedenie Líšky Bystroušky či Její pastorkyně. Vec Makropulos je opernou alternatívou, ktorá by dokázala zaujať väčšinu iba vtedy, ak by bola dobre zvládnutá. V Janáčkovom zvláštnom diele dokážu zachytiť pravú esenciu iba hudobní odborníci – a takých na Slovensku mnoho nie je.“ (Peter Cyprich: Vec Makropulos: Na alternatívu nemáme orchester a publikum. In: Denník N, 7. 11. 2015). A to prosím nebola jediná reakcia podobného typu v prípade Vec Makropulos... Mimochodom, na včerajšom predstavení (20. 11.) určite nesedeli iba hudobní odborníci – a ovácie boli naprosto oprávnené a spontánne – a bolo plno! Nepokladám za nutné o tom písať viac, toto nie je recenzia.
Nemá zmysel si nič nahovárať. Určite nie som jediný, kto vníma prejavy nevzdelanosti, povrchnosti a diletantskej trúfalosti v slovenskej spoločnosti už veľmi dlho. My nie sme na nijakom rázcestí kultúr, ale medzi nami žijú ľudia, ktorí formujú verejnú mienku (v tomto prípade v oblasti kultúry) s výrazným deficitom vzdelania, skúseností a prezentujú dosť chudokrvné postoje s nepochopiteľnou maskou suverénov, – čo signalizuje významný dobový symptóm. Sme svedkami mohutnej „divokej skládky odpadu“, hromadiacej sa od uvoľnenia myslenia po novembri 1989 novým tempom. Tragikomické je, že na tejto „skládke“ sa podieľajú jednak neboráci z radov dedičov triedneho boja, ale aj tých, čo stoja proti nim (či lepšie povedané, rozličných sociálnych skupín bez ohľadu na to, či majú vo svojom znaku kosák, kladivo, literu alebo kríž...), svorne vychovaných pochybnými vzdelávacími metódami uplynulého štvrťstoročia. A tak sa zdá, že za túto „skládku“ budeme na Slovensku ešte dlho pykať, pričom viacmenej platí, že si to naozaj zaslúžime...
Autor je hudobný skladateľ.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.