V rámci 2. stretnutia česko-slovenských hudobných profesionálov počas festivalu Allegretto Žilina, na ktorom sa v polovici apríla zúčastnili riaditelia českých i slovenských filharmonických (či iných hudobných) inštitúcií alebo festivalov, zaznela séria podnetných ideí cezhraničnej spolupráce. Z úvodnej časti diskusie vyplynula potreba iniciovania rozsiahlejšieho fóra venovaného len hudobnému vzdelávaniu, ideálne s pozornosťou médií i ministerstiev školstva a kultúry oboch krajín. Mikroprojekt Česko-slovenské hudobné inšpirácie, ktorého cieľom je aj zvyšovanie vzájomného povedomia o hudobnom dianí na oboch stranách hraníc bratských štátov, pokračoval 31. mája v poradí už tretím stretnutím česko-slovenských hudobných profesionálov v Brne.
Keďže polemika o uvádzaní pôvodnej domácej tvorby na filharmonických koncertoch z druhej časti žilinského sedenia, načrtnutá v Editoriali májového vydania Hudobného života, vyvolala viacero reakcií, ponúkame prepis časti diskusie moderovanej riaditeľkou Hudobného centra Oľgou Smetanovou, do ktorej sa zapájali česká skladateľka Lenka Nota, hudobná redaktorka Melánia Puškášová, riaditeľ Hudobného fondu Matúš Jakabčic, dirigent a riaditeľ SOZA Anton Popovič, dramaturg Slovenskej filharmónie Ivan Marton a riaditeľ Štátnej filharmónie Košice Július Klein.
(...)
Oľga Smetanová: Pokiaľ by sme mali pomenovať náš spoločný problém, je to spolupráca medzi festivalmi, komunikácia s médiami či priestor, aký v nich hudba dostáva. Záleží aj na nás, ako dokážeme v médiách zaujať a prezentovať sa. V Českej televízii dostáva kultúra priestor aspoň na ČT2, na Slovensku natoľko vymedzené priestory nemáme.
Melánia Puškášová: Nedávno som v Českej televízii sledovala koncert zo súťaže amatérskych telies zo Žofína. K tomu niet čo dodať, u nás by to bolo nemysliteľné, keďže naša televízia nepristaví kamery ani len k niektorým výborným koncertom BHS. Zrejme je nevyhnutné vyvinúť kultivovaný nátlak na prostredie televízie, pretože rozhlas nemá problém pravidelne zaznamenávať dobré festivaly. Pokiaľ nebude mať hudobné umenie obrazovú propagáciu, mnohí naďalej nebudú tušiť, že existujú symfonické orchestre...
(...)
Anton Popovič: Hudobné školstvo a hudba v krajinách sú vždy istým spôsobom motivované interpretačnými lídrami. Po roku 1989 máme na Slovensku výrazné osobnosti napríklad v jazze, ktoré ho nesmierne posunuli. Pokiaľ si porovnáme, na akej spoločenskej úrovni boli umelecké telesá pred novembrom 1989, zdá sa, že v klasickej hudbe istým spôsobom stagnujeme. Kde tento problém väzí? Orchestre vedú väčšinou kariérni dirigenti, ktorí majú množstvo úväzkov po svete a budujú si marketingové meno, ale v skutočnosti s orchestrami nepracujú. Nie sú s nimi dostatočne často, aby využili potenciál hráčov, ktorí v orchestroch hrajú, aby bol každý koncert sviatkom a zároveň aby motivovali ďalších. Tak, ako to bolo pred rokom 1989, keď sme „nabudení“ chodili počúvať koncerty Slovenskej filharmónie či rozhlasového orchestra. Tieto telesá potrebujú mať vo svojom základnom smerovaní cieľ dosiahnuť čo najlepšie interpretačné výkony a namiesto kariérnych dirigentov musia vsadiť na dirigentov-pedagógov, ktorých treba angažovať, aby boli prítomní a formovali orchester, zasahovali do dramaturgie a sami pozývali ďalšie dirigentské osobnosti, ktoré si neprídu len „zamávať“ a nepošlú hráčov o dvanástej domov, pretože potom ich pozvú aj nabudúce, veď sa s nimi dobre robilo. Tieto reflexie mám z rozhovorov s Claudiom Abbadom a holandskými dirigentmi, ktorí ma učili a upozorňovali na to, že práve symfonické telesá musia nastoľovať úroveň klasickej hudby vysokou kvalitou interpretácie, musia byť lídrami a pôsobiť motivačne, aby hudba nepadala v kultúrno-spoločenskom rebríčku na nižšie priečky.
Bránia autorské práva propagácii slovenskej hudby?
Oľga Smetanová: V mnohých krajinách veľmi dobre funguje propagácia klasickej hudby prostredníctvom digitálnych médií. Napríklad Poliaci to urobili nielen s veľkým menami Lutosławského či Pendereckého, ale napríklad aj s Panufnikom, Bairdom či ďalšími menej známymi autormi. V tomto sme trochu pozadu, čo je ale skôr vecou vydavateľov, ktorí by sa mali digitálnemu priestoru venovať intenzívnejšie.
Matúš Jakabčic: Čo sa týka digitalizácie archívov, Hudobný fond ju pripravuje, problémy sú však s autorskými právami. Nemôžete zavesiť na internet skladbu s nevysporiadanými právami, a to sa netýka len autorov diel, ale aj výkonných umelcov, čo býva pri starších nahrávkach najväčším problémom. Niektoré audiosnímky potom musíme vydať s vedomím, že nemáme stopercentne pokrytý súhlas všetkých výkonných umelcov, pretože to jednoducho nie je možné. Pri dvadsaťročnej archívnej nahrávke by sme sa museli dopátrať po všetkých dedičoch výkonných umelcov a nemáme ani len ich zoznam, pretože hoci je tam napríklad uvedený rozhlasový orchester, netušíme, aká tam mohla byť v čase nahrávania výpomoc a podobne. Pritom sankcie sú nemalé. Samozrejme, autorsko-právna ochrana je v dnešnom civilizovanom svete alfou a omegou, na druhej strane bráni práve podobným veciam.
Lenka Nota: Na autorské práva môžem nadviazať skúsenosťou z hudobného vydavateľstva. Musíme si uvedomiť, že pokiaľ budeme môcť všetko stiahnuť z internetu a hrať len z kopírovaných nôt, tak vydavateľstvá časom zaniknú a spolu s nimi sa vytratia aj ľudia, ktorí v nich dlhé roky robia redakčnú prácu. V dobe notačných programov si, samozrejme, každý môže noty tlačiť sám, ale z takýchto nôt sa často nedá hrať, pretože je tam množstvo chýb. Po rokoch spolupráce s Universal Edition vo Viedni môžem potvrdiť, že pri vydávaní súčasnej hudby majú finančné problémy, pretože im končia práva na veľkých skladateľov.
Matúš Jakabčic: Hudobný fond, ktorý ako verejnoprávna inštitúcia zabezpečuje vydávanie notových materiálov a CD nosičov, má väčšinu zdrojov z odštepu takzvaných koncesionárskych poplatkov RTVS; tie tvoria 75 percent príspevkov, zvyšok sú dvojpercentné odvody pre fondy z umeleckých výkonov alebo autorských zmlúv. V našich podmienkach by to v prípade súčasnej hudby ani inak nebolo možné. Cena výroby notového materiálu orchestrálneho diela býva viac ako 4 000 eur, pričom tie peniaze sa vám nikdy nevrátia. Od svojho nástupu do funkcie v roku 2011 sledujem všetky uzavreté licenčné zmluvy – zisky z predaja či nájmu notových materiálov, z podielov na autorských právach za vysielanie, ktoré organizácie kolektívnej správy (SOZA) vyberajú za použitie diela. Odštep vydavateľa na autorských právach býva z pohľadu autorov sporný, pretože nechápu spomenutý proces. My sa však nachádzame v začarovanom kruhu, keďže u nás neexistuje základný biznisový kolotoč: použitie diela (vysielanie) – vydavateľstvo – koncertná činnosť. Slovenské orchestre by možno mohli hrať viac pôvodnej domácej tvorby, aby sa naštartoval kolobeh. Slovenská televízia nevysiela z klasickej hudby skoro nič, preto sa ani negenerujú tantiémy pre autora i vydavateľa. Tým pádom sa notové materiály nepožičiavajú v dostatočnej miere – zo stoviek licenčných zmlúv nových materiálov od roku 2011 sa Hudobnému fondu vrátili náklady v jedinom prípade! Taká je, žiaľ, realita, ktorou trpia autori i domáca tvorba.
Slovenská hudba je v zahraničí neznámou
Oľga Smetanová: Jedným z okruhov budúcej česko-slovenskej spolupráce by práve preto mohli byť spoločné platformy. Opäť musím vyzdvihnúť Poliakov, ktorí každoročne predstavia nový projekt a predkladajú ho okolitým krajinám. Reflektujú výročia a pokiaľ žiadne nemajú, vymyslia tému, ako napríklad tento rok Poľská hudba v slovanských krajinách. Podobne musíme tlačiť slovenskú tvorbu v zahraničí aj my.
Matúš Jakabčic: Spoločná česko-slovenská platforma je potrebná, napríklad aj formou vzájomných uvádzaní si autorov. Pravdupovediac, ak nepovažujeme Česko celkom za zahraničie, slovenská hudba sa v zahraničí skutočne nehráva a je neznámou. Počas svojich súkromných angažmánov zvyknem prezentovať aj slovenskú hudbu a napríklad na Eugena Suchoňa, ktorý je pravdepodobne najznámejším slovenským skladateľom, reflektuje možno dvadsať percent poslucháčov. (...)
Ivan Marton: Všetko, čo hovoríte platí a zároveň to neplatí vôbec. Slovenská filharmónia hrá pomerne veľa slovenskej hudby, ale polovica diel, ktoré hráme, patrí zahraničným vydavateľom. Spomenuli ste, že slovenská hudba by mala byť propagovaná, čo samozrejme závisí od kvalitných skladateľov. Ako potom vysvetlíte, že dobrý a renomovaný slovenský autor nevydáva v Hudobnom fonde, ale svoju tvorbu posúva do renomovaných vydavateľstiev v zahraničí a príspevky idú im?
Matúš Jakabčic: Podľa toho, koho máte na mysli, pretože k tomu viem niečo povedať...
Ivan Marton: ... Godár, Čekovská, Zagar...
Július Klein: ... tí dobrí, ale ten odpad 90 percent... Nemáme čo hrať, musím podporiť, to znamená, že 90 percent slovenských skladateľov sa nedá hrať!
(Všeobecný šum.)
Anton Popovič: Myslím si, že naša kultúra je od roku 1989 slabšie systémovo rozvinutá, nemali sme ani šťastie na ministrov kultúry. Je to aj dôsledok toho, že sami sebe deformujeme prostredie, pretože mu nerozumieme. K tomu, čo tu odznelo, však musím povedať, že patrím k dirigentom, ktorí premiérovali desiatky diel mladých skladateľov a je to v prvom rade otázka naštudovania. Kvalitu diela môže ukázať až vynikajúce a nepredpojaté naštudovanie. O také som sa vždy usiloval a moje nahrávky to nakoniec dokazujú. Často som vyhľadal pôvodné nahrávky a porovnal ich s tými, ktoré sme so súbormi ako napríklad VENI urobili a mnohokrát sa to ani len nepodobalo na pôvodnú nahrávku, pretože interpreti do diela nevnikli, nerozkryli ho, nevenovali sa mu natoľko, aby bolo možné povedať, či je to naozaj dobrá skladba. Osobne často nedokážem vydržať Beethovena – pri mizernej interpretácii sa ošívam už pri druhej časti. A to je veľký skladateľ! Mnohí, ktorí ste počuli špičkové telesá i prevádzkové súbory, musíte uznať, ako na vás dokáže zapôsobiť skladba v prvotriednej interpretácii.
(...)
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.