Navždy budeme mať pred očami jeho majestátnu tvár, ktorá mala v sebe vyrytú prirodzenú dôstojnosť a charizmu. Budeme si pamätať, ako sedával v typickom tureckom sede so sústredeným pohľadom, roztvorenými dlaňami s dlhými prstami a v rukách zvieral sitar, ktorý vyludzoval tóny jeho duše. Ravi Shankar patril medzi hudobníkov, o ktorých môžeme povedať, že sa narodili s „nástrojom v ruke“.
Počas svojho plodného umeleckého života sa stal tento skladateľ, pedagóg, priekopník a duchovný radca mostom medzi klasickou hudbou východného a západného sveta. Bol večným popularizátorom indickej hudby a spravil pre ňu viac ako ktokoľvek iný. Stal sa symbolom hudobného nástroja, ktorý je sám symbolom indickej hudby. Ostalo po ňom takmer 60 štúdiových a koncertných albumov (Shankar si najviac cenil živé nahrávky), napísal hudbu pre niekoľko filmov a vystupoval takmer po celom svete. Jeho „diplomatická umelecká cesta“ na Západ, ktorá začala po období štúdia u slávneho guru Allauddina Khana, trvala takmer 70 rokov!
Harrison, Menuhin, Coltrane, Glass...
Ravi Shankar (7. 4. 1920, Varanasi, India – 11. 12. 2012, San Diego, USA) rád cestoval, spoznával nové miesta i ľudí a už na svojom prvom svetovom turné v roku 1956 zapôsobil na mnohých. Prostredníctvom členov anglickej skupiny The Byrds, ktorí ostali po náhodnom stretnutí s indickým majstrom v štúdiu fascinovaní natoľko, že prvky tejto hudby začlenili do svojich skladieb, sa k nemu dostal George Harrison. Nebol to Shankar, kto využíval popularitu The Beatles k vlastnému prospechu; najnenápadnejší člen liverpoolskej štvorice ho sám vyhľadal nie pre módne očarenie, ale pre samotnú hudbu, ktorú miloval do konca života. Harrison prvýkrát použil sitar v piesni Norwegian Wood, ale inšpirácia sa naplno prejavila na slávnom konceptuálnom albume Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Club Band (EMI 1967), predovšetkým v skladbe Within You Without You, ktorá mala formou aj inštrumentáciou blízko k rágam. Ani Shankar sa medzikultúrnym stretom nevyhýbal: „Rozličné druhy hudby, či už vokálna, alebo inštrumentálna, Východná či Západná, klasická alebo populárna, či ľudová z ktorejkoľvek časti sveta, – každá môže byť duchovnou, pokiaľ má schopnosť pohnúť dušou človeka a aspoň na okamih ho presiahnuť.“ Práve spirituálne pôsobenie jeho hudby bolo príťažlivé pre rozkolísaný svet v turbulentných 60. rokoch. Preto oslovovala nielen hudobníkov, ale aj poslucháčov, ktorí v nej nachádzali pokoj a priestor pre transcendentno. Pre viacerých však ostala iba módnou záležitosťou a vnímanie hudby len ako kulisy k drogovému opojeniu bolo pre Shankara sklamaním. Vtedy podľa jeho slov strácala hudba svoj spirituálny dosah a menila sa na obyčajné vákuum. Preto sa aj dištancoval od hnutia hippies a uvažoval o zrušení svojho vystúpenia na Woodstocku, aj keď nakoniec jeho koncert patril k vrcholom festivalu.
Spolupracoval s hudobníkmi rôznych žánrov a pre mnohých boli tieto stretnutia osudové. Huslista Yehudi Menuhin sa stal po svojej prvej návšteve Indie v roku 1952 jeho horlivým zástancom a o svojom indickom priateľovi povedal: „Ravi Shankar na mňa preniesol vzácny dar, prostredníctvom neho som našiel nový rozmer svojej hudby. Jeho genialitu môžem prirovnať snáď len k Mozartovi.“ Dokladom spoločnej komunikácie ostávajú nahrávky dvoch koncertov West Meets East (Angel Records 1966/1968), na ktorých Menuhin spontánne reaguje na Shankarove podnety. Plodná bola aj spolupráca s flautistom Jean-Pierrom Rampalom, no osudové stretnutia Shankara s hudbou západného sveta sa odohrali v polovici 60. rokov, keď spoznal v New Yorku saxofonistu Johna Coltrana a Paríži priekopníka minimalizmu Philipa Glassa. Predsudok, že jazzoví velikáni kompenzujú nešťastie alkoholom, drogami a zožierajúcim hedonizmom, nemal v tomto prípade opodstatnenie, pretože Coltrane sa v tej dobe venoval joge a vegetariánstvu. Saxofonista sa zaujímal o spôsob improvizácie v indickej hudbe, zaujal ho preznievajúci burdonový efekt drón, upokojujúce účinky dlhého trvania skladieb a jej statickosť. Naopak Shankara fascinovalo „prekrývanie“ nástrojových hlasov v jazze, ktoré mu evokovalo výkrik boľavej duše. Vďaka Glassovi Shankar prehĺbil svoj záujem o súčasnú artificiálnu hudbu Západu, meditačnú repetitívnu spriaznenosť našiel najmä v minimalizme. Pomyselný kompozičný dialóg zrealizovali na spoločnom albume Passages (Atlantic 1990) nadväzujúcom na legendárny počin Tana Mana (Private Music 1987), na ktorom Shankar experimentuje so svetom elektroniky, kombinujúc tradičné indické nástroje s digitálnymi samplermi a syntezátormi.
Z Východu na Západ
Pre Shankara bolo najdôležitejším splynutie s rytmickým súznením a duchovným prepojením rágy, až potom mohol v tomto duchu improvizovať. Svojim žiakom prízvukoval, že táto umelecká sloboda prichádza po rokoch cvičenia, keď sa naplno stotožnia s pravidlami. Podporoval kreativitu, nechcel však, aby sa improvizácia stala svojvoľnou. Často musel západným fanúšikom vysvetľovať posvätný princíp rág ako najtradičnejšej formy indického hudobného umenia. Najčastejšie ich popisoval ako jemné, presné, estetické melodické formy s osobitým vzostupným a zostupným charakterom. Hoci tieto princípy podrobne opísal vo svojej autobiografii Raga Mala, neustále výklady ho neunavovali, naopak, tešilo ho úprimné nadšenie a otvorenosť poslucháčov. K vlastnej krajine dokázal byť kritický, prekážalo mu, že napriek bohatému kultúrnemu dedičstvu sa India infikuje západným štýlom. Bol rád, keď absorbovala pozitíva z akejkoľvek kultúry, no nezabúdal zdôrazňovať, aby pritom nestratila vlastnú tvár. Obdivoval polyštýlovú zanietenosť západného sveta na ploche rozsiahlejších i menších hudobných foriem, znepokojoval ho súčasný vplyv rušivých prvkov a dynamizmus doby.
Neodsudzoval digitálne prostriedky ani médiá, cítil však, že sa z hudby vytráca prchavý okamih, súznenie medzi skladateľom a poslucháčom, ktoré prinášalo živé hranie. Aj keď koncertoval na mnohých slávnych miestach (nezabudnuteľné sú jeho triumfy v Carnegie Hall či Royal Albert Hall), najlepšie sa cítil, keď poslucháči sústredne vnímali jeho hudbu sediac na zemi v jednoduchých príbytkoch. Veril, že toto prostredie upokojuje a zanecháva v nich hlbší transcendentálny zážitok. Dokázal hrať niekoľko hodín v kuse, no nepáčilo sa mu predvádzanie rág bez patričnej prípravy. Od študentov vyžadoval skromnosť, pokoru a varoval ich, že „práve prázdna nádoba vydáva najväčší hluk“. Bol veľkým mecénom hudobnej kultúry v Indii. Keď ho v roku 1973 pozval George Harrison na svetové turné, vzal so sebou ďalších hudobníkov a predstavil ich svetu. Neskôr vybudoval Centrum Raviho Shankara, miesto kultúrnych stretnutí, ktoré zároveň slúži ako informačné a vedecké prostredie pre výskum indickej klasickej hudby.
Pred svojím odchodom Ravi Shankar opakoval, že je šťastným človekom vďačným za to, že jeho celoživotné dielo mohlo putovať celým svetom. Veril v nekonečnú silu univerza s kolobehom zániku a zrodenia, a preto ho tešilo, že jeho odkaz bude naďalej žiť v dcérach (Anoushka Shankar a Norah Jones), na ktoré bol veľmi hrdý.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.