Sú ľudia, ktorí roky poctivo pracujú, systematicky a obetavo budujú imidž svojej inštitúcie, pre ktorú sú nepostrádateľní, a pritom o nich málokto vie. Nie sú na výslní a, povedané moderným slovníkom, nepožívajú mediálnu slávu. Medzi takéto osobnosti patril aj Vladimír Horváth, dlhoročný organizačný pracovník Slovenskej filharmónie a v 60. a 70. rokoch minulého storočia vedúci jej koncertnej prevádzky.
Rodák z Trenčianskej Teplej (7. 11. 1912) sa po gymnaziálnom štúdiu zapísal na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde navštevoval prednášky z hudobnej vedy a francúzskeho jazyka. V roku 1937 nastúpil ako hlásateľ do Československého a neskôr Slovenského rozhlasu, kde sa vďaka príjemnému hlasovému zafarbeniu uplatnil aj ako recitátor (v rozhlasovom archíve sa zachovali ukážky jeho výnimočného prednesu slovenskej poézie). V rozhlase strávil vojnové i prvé povojnové roky až do februára 1948, keď pre politické angažovanie sa v Demokratickej strane z rozhlasových služieb na hodinu prepustili. Neskôr tri roky pracoval v Hudobnej a artistickej ústredni (predchodca neskoršieho Slovkoncertu), kde získal prvé skúsenosti z organizačnej a manažérskej práce v umeleckom prostredí. V roku 1953 na dlhé desaťročia zakotvil v krátko predtým ustanovenej Slovenskej filharmónii.
Systematickou a koncepčnou aktivitou sa pričinil o jej prudký vzostup – aj Horváthovou zásluhou sa táto národná hudobná inštitúcia vypracovala na reprezentatívnu úroveň, ktorú si udržiava dodnes. Bol iniciátorom zavedenia abonentných koncertných cyklov, vďaka ktorým sa v krátkom čase podarilo stabilizovať návštevnícke zázemie v miere, ktorú sa už neskôr nikdy nepodarilo prekonať. Počas takmer štvrťstoročného pôsobenia Vladimíra Horvátha v Slovenskej filharmónii sa hudobný život príkladne rozvíjal nielen v Bratislave, ale vďaka jeho iniciatívnym podnetom a premyslenej organizačnej práci sa najmä v podobe pravidelných jarných a letných festivalov (predovšetkým v kúpeľných mestách) rozšíril po celom Slovensku. Bol tvorcom Bratislavskej hudobnej jari, z ktorej sa neskôr stali dnešné jesenné Bratislavské hudobné slávnosti. V roku 1949 inicioval zrod Komorného orchestra SF a v roku 1956 Tria Slovenskej filharmónie, ktorého členmi boli Tibor Gašparek, Albín Berky a Michal Karin. Horváthova hviezdna hodina však prišla v roku 1961, keď spolu s Bohdanom Warchalom stál pri zrode legendárneho Slovenského komorného orchestra, ktorý dôslednou manažérskou prácou doviedol medzi vrcholné umelecké súbory svojho druhu v Európe.
Ani po odchode do dôchodku sa Vladimír Horváth neprestal aktívne zúčastňovať na zveľaďovaní našej hudobnej kultúry. Intenzívne pracoval na kompletizácii dokumentárneho archívu Slovenskej filharmónie, redakčne pripravoval a editoval jubilejné ročenky filharmonických ansámblov. Vladimír Horváth nebol aktívny len v oblasti hudby. V roku 1948 bol kapitánom národného stolnotenisového družstva, ktoré na majstrovstvách sveta v Londýne získalo zlatú medailu. Hráčskymi skúsenosťami, rozhľadom a športovou diplomaciou ako funkcionár Slovenského stolnotenisového zväzu v období rokov 1940–1948 výrazne prispel k výkonnostnému rastu a k medzinárodným úspechom našej reprezentácie. Vladimír Horváth zomrel v Bratislave po dlhšej chorobe 28. septembra 1998.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.