Slovenská filharmónia má po šiestich rokoch opäť domáceho šéfdirigenta, ktorý doteraz pôsobil najmä v zahraničí. Stojí pred ním úloha personálne i umelecky stabilizovať orchester a dostať ho do povedomia verejnosti nielen na Slovensku. Všetko v situácii, ktorú komplikuje nedoriešení rekonštrukcia Reduty. Podarí sa mu skoordinovať úspešnú zahraničnú kariéru so svojím postom? Peter Feranec hovorí otvorene o svojich plánoch i o horúcich témach slovenského hudobného života.
Ste absolventom prestížneho petrohradského konzervatória, teda odchovancom „ruskej školy“...
Myslím si, že je správnejšie hovoriť skôr o leningradskej a moskovskej škole. Tieto dirigentské školy sa dosť líšia (napr. dirigentskou technikou, prístupom a formovaním zvuku orchestra). Mojím životným šťastím bolo, že som mohol študovať u Marissa Jansonsa (v tom čase šéfdirigenta Oslo Philharmonic) a že som ho zastihol ešte v dobe, keď nebol taký rozcestovaný a mohol sa viac venovať študentom. Petrohradské konzervatórium absolvovalo množstvo vynikajúcich dirigentov, ktorí dnes dirigujú svetové orchestre – od Kreuzberga, cez Byčkova, Sinajského, Simonova, Temirkanova až po Gergieva. Z cudzincov tu vyštudovali napríklad aj anglická dirigentka Sian Edwards, Martyn Brabbins, z mnohých známych Fínov Eri Klas, Jukka-Peka Saraste alebo Esa-Pekka Salonen. Táto škola bola svojho času najlepšia na svete.
Môžete priblížiť prečo?
V škole sme mali vlastný orchester zložený z profesionálov, ktorý nám bol celý týždeň k dispozícii. V tom čase to boli lepší hráči, ako sme my boli dirigenti... Mali sme tiež operné štúdio s orchestrom a zborom. Poskytovalo to vynikajúcu možnosť overovať si veci okamžite v praxi. Pedagógovia boli špičkoví odborníci, ktorí bývali v „komunaľnych kvartirach“, a pritom publikovali v svetových odborných časopisoch. Dnes sa aj tam prejavila kríza a odliv mozgov. Napríklad učiteľka solfeggia, ktorú som zažil na škole, učí na londýnskej Royal College of Music, mnohí sú na „Julliarde“ v New Yorku, iní v Nemecku. Jansons sa nám venoval aj mimo školy. Chodili sme k nemu domov, pozerali záznamy z koncertov, počúvali hudbu a prezerali Mravinského a Karajanove partitúry. Jeho manželka bola našou triednou korepetítorkou, hrala všetky známe symfónie spamäti.
Ruskí dirigenti a orchestre majú dodnes okolo seba istú auru výnimočnosti...
Orchestre na Východe a na Západe sa v minulosti líšili, pretože existovali hranice, železná opona, estetika hry a zvuku boli iné. A hoci sú dnes európske orchestre dobré, strácajú vďaka globalizácii vlastný kolorit a v zvuku sa unifikujú. Nedávno som napríklad dirigoval v Berlíne Čajkovského 5. symfóniu a chcel som, aby hráč na lesnom rohu zahral sólo v 2. časti s vibratom. Po polemike, že „dnes sa to už tak nerobí“, som to nakoniec vzdal. Iná doba – iná estetika. Prístup k dielam je dnes „objektívnejší“, čo ovplyvnila tzv. historicky poučená interpretácia. Orchestre sú menej národné a každý z hráčov si prinesie niečo svoje. Ruské orchestre boli a sú známe profesionalitou, emocionálnym nasadením a výdržou. So Symfonickým orchestrom Veľkého divadla som bol dvakrát na turné v USA, raz v Nemecku a počet vystúpení nikdy neklesol pod 23. Takéto množstvo koncertov hrávajú len orchestre z Východu.
Bývalý šéfdirigent Českej filharmónie Zdeněk Mácal v rozhovore pre Hudobný život povedal, že kvalita orchestrov sa v súčasnosti vyrovnáva, no v porovnaní s minulosťou akoby bolo menej výrazných dirigentských osobností...
To si nemyslím. Osobností je dosť. Dnes je ale úplne iná organizácia hudobného života ako bola pred 30 alebo 40 rokmi. Úlohu zohráva obrovské zrýchlenie civilného i umeleckého života. Tak ako populárna hudba, aj klasická potrebuje svoje hviezdy. Vezmite si napríklad, ako sa medializovalo, kto bude nástupcom Pavarottiho... V súčasnosti je hudobný život v rukách agentúr. Potom záleží na tom, kto sú ľudia v týchto agentúrach a aké majú ciele. Nastupujúca generácia mladých dirigentov je podľa mňa veľmi silná.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.