Pôvodne huslista, dnes dirigent a kultúrny diplomat, ktorý svoj čas delí medzi Luxemburg a Bratislavu. Obdivovateľ Bruna Waltera snažiaci sa o oživenie hudobného genia loci v priestore medzi Bratislavou a Viedňou. Jack Martin Händler.
S vaším účinkovaním sa spája meno dirigenta Bruna Waltera, ktorého odkaz rozvíjate prostredníctvom viacerých aktivít...
Fascinuje ma „freudovská epocha“, čas medzi dvomi svetovými vojnami. Bolo to silné obdobie, v ktorom boli všetky umenia v pohybe: Thomas Mann, Stefan Zweig, Arnold Schönberg, Franz Werfel, Max Reinhardt… V roku 1933 nástupom Hitlera a nacizmu sa začala kultúra „amputovať“, veľa ľudí z Nemecka emigrovalo. Viedeň však bola vtedy ešte otvorená a pôsobil tu aj Bruno Walter. Do roku 1933 bol v Lipsku šéfom Gewandhausorchestra, no po nástupe Hitlera musel ujsť. Vo Viedni zastával funkciu šéfa opery, počas „Anschlussu“ v roku 1938 bol v Amsterdame, odkiaľ sa už nevrátil. Emigroval cez Švajčiarsko do USA.
Čiže Bruna Waltera vnímate aj ako symbol jednej generácie. Tento proces však pokračoval i v období komunizmu. Bolo možné tieto straty nejako suplovať?
My sme v Bratislave zažili ešte tých posledných svedkov doby, a to nielen z tohto priestoru. Všetkých tých hudobníkov, sólistov, čo sem chodili koncertovať – nielen z bývalého Sovietskeho zväzu, medzi inými David Oistrach, Sviatoslav Richter, Jevgenij Mravinskij, ale aj z tej druhej strany – Zubin Mehta a Claudio Abbado, obaja v mladosti spievali v zbore pod Walterovou taktovkou. Alebo Lorin Maazel či Viedenskí filharmonici pod vedením Carlosa Kleibera a mnohí ďalší svetoví umelci. Ten veľký svet bol prítomný aj cez to, čo som zažíval doma, čo mi otec – milovník hudby – rozprával a dával, keď sme v rakúskom rozhlase počúvali priame prenosy z Bayreuthu alebo z iných koncertných sál… My sme tým žili, aj keď bola hranica zavretá.
Študovali ste v Moskve hru na husliach u Davida Oistracha. Ako ste sa potom dostali k dirigovaniu?
V roku 1978, po štúdiu v Moskve, som odišiel hrať do Nemecka, kde som bol koncertným majstrom v komornom orchestri. V roku 1981 ma oslovili v Bratislave – ešte pán prof. Karol Illek –, či by sme nezaložili komorný orchester. Založili sme Pressburger Solisten a vtedy som začal aj dirigovať. Ako huslista som účinkoval v rôznych orchestroch, aj v Bayreuthe, pod veľkými dirigentmi; bola to príležitosť aj na štúdium partitúr. V Hamburgu som mal komorný orchester Dall‘Arco a tak sa to postupne cestou „learning by doing“ vyvinulo od Vivaldiho až po Wagnera. Okrem iných som dvakrát dirigoval bayreuthský festivalový orchester a v roku 1989 sme založili orchester Solistes Européens Luxembourg, ktorý som viedol 20 rokov. V Luxemburgu som si vlastne osvojil klasický repertoár: napríklad Mozartove posledné symfónie, komplet Beethovena, Schuberta, Brahmsa, celý klasický repertoár, v ktorom sa naozaj cítim dobre.
Ako vnímate z pozície Stredoeurópana pôsobiaceho v Luxembursku vzťah „celoeurópskeho“ a „regionálneho“ v hudbe?
Celoeurópsky priestor – tzv. Gesamteuropu – je potrebné určiť akcentmi z regionálnych, lokálnych priestorov. Kultúra musí mať ten Grundgeschmack, tú arómu, podobne ako kuchyňa. Sú kuchyne, ktoré nemôžeme zmiešať, ale môžu veľmi dobre existovať vedľa seba. Náš región, priestor, v ktorom žijeme, je ozaj veľmi previazaný. Preto Haydn písal alla ungarese, Bartók upravoval slovenské ľudové piesne, množstvo muzikantov z Prahy a Moravy v minulosti pôsobilo v Bratislave. Ako krajina sme ten „európsky návrat“ úspešne zvládli, tak pestujme aj ďalej regionálne kultúrne bohatstvo.
V novembri minulého roku ste vo Veľkej sále viedenského Musikvereinu už po druhýkrát uviedli Beethovenovu 9. symfóniu v podaní Symfonického orchestra Bruna Waltera. Pri akej príležitosti sa koncert uskutočnil?
Bol to slávnostný koncert k 20. výročiu pádu železnej opony v rámci 6. ročníka Hudobných dní Bruna Waltera a uskutočnil sa 16. novembra, teda v predvečer výročia Nežnej revolúcie, v prítomnosti slovenského aj rakúskeho prezidenta. Bol vyvrcholením spomínanej prehliadky, ktorá sa minulý rok začala koncom augusta koncertom Nikolaja Znaidera v Bratislave, na jeseň nasledovali koncerty z diel Huga Kaudera v Bratislave aj vo Viedni, prezentácia CD s kompletnou nahrávkou piesní Bruna Waltera vo Viedni a koncert Hommage à Haydn s mladými sólistami v Bratislave.
Osobnosť Bruna Waltera má teda veľký potenciál prehĺbiť prepojenie medzi Bratislavou a Viedňou…
Viedeň a Bratislava – to sú dve mestá v jednom priestore. Až do 20. storočia boli kultúrne a umelecky navzájom úzko prepojené. Bruno Walter bol v sezóne 1897/1898 dirigentom opery Mestského divadla v Bratislave, bol zodpovedný za nemeckú časť sezóny – vtedy sa striedala nemecká a maďarská časť. Na jeho predstavenia chodil aj Gustav Mahler. Neskôr, v decembri 1936, prišiel na pozvanie mesta s Viedenskými filharmonikmi osláviť svoje 60. narodeniny. Po skončení 2. svetovej vojny uviedol v máji 1948 vo Viedni v Musikvereine práve Beethovenovu Deviatu s mierovým posolstvom. Bol integrátorom mierových iniciatív po vojne, a to nielen vo Viedni. Je dôležité, aby sme si v pamäti uchovali také osobnosti ako Bruno Walter, ktorý – ako málokto iný – dokázal ozrejmiť hudbu a umenie ako fenomény schopné prekonať akékoľvek hranice. Ja som si k nemu získal vzťah vďaka otcovi, cez platne, ktoré som doma počúval už ako malý chlapec.
Dlhú dobu ste udržiavali živý kontakt s Lordom Yehudim Menuhinom. Ako vznikol váš vzťah?
Vlastne prostredníctvom Dr. Ladislava Mokrého, obrovskej osobnosti určujúcej a formujúcej hudobný život Bratislavy. Vďaka nemu sme tu mali od roku 1969 Medzinárodnú tribúnu mladých interpretov (TIJI) založenú Lordom Yehudim Menuhinom, ktorému bol Dr. Mokrý sekretárom, keď bol prezidentom Medzinárodnej hudobnej rady UNESCO. V roku 1994 som sa stretol s Menuhinom, a ten ma poveril, aby som rozvíjal poslanie TIJI. A tak sme spolu, aj s prof. Borisom Kuschnirom, založili Európsku hudobnú akadémiu TIJI. Chceme prenechať talentovaným mladým hudobníkom lásku k hudbe a úctu k tradíciám, odovzdávať im, čo sme my dostali od našich profesorov. Dnes sa akadémia schádza pravidelne niekoľkokrát za rok a jej činnosť tvoria dva piliere: „akademické týždne“, počas ktorých sa študuje umelecký program, a koncertná činnosť Akademického komorného orchestra. Prvého októbra sme na Svetový deň hudby – sviatok založený Lordom Yehudim Menuhinom –, v Luxemburgu uviedli krásny koncert Hommage à Yehudi Menuhin.
Na čo by ste radi upriamili pozornosť v dnešnej dobe?
Je dôležité vedieť, že tradícia nepatrí nám – tá patrí starým rodičom. Tým, že ju pestujeme, stávame sa jej súčasťou, vtedy ju už tvoríme. To, čo prezentujeme, môžeme odovzdať aj ďalej. V dnešnej dobe, keď všetko je v pohybe, je o to dôležitejšie, aby sme našimi kultúrnymi aktivitami a hodnotami napĺňali a tým aj určovali priestor, v ktorom žijeme.
Jack Martin Händler (1947)
Dirigent, huslista a kultúrny diplomat, rodený Bratislavčan, absolvoval štúdium hry na husliach na VŠMU v Bratislave a na Moskovskom štátnom konzervatóriu P. I. Čajkovského, kde bol žiakom Davida Oistracha. Ako huslista a dirigent pôsobil v rôznych európskych komorných orchestroch a v roku 1989 bol zvolený za hudobného riaditeľa orchestra Solistes Européens Luxembourg, na ktorého čele stál 20 rokov. Predstavil sa na množstve koncertov v celej Európe a USA. Účinkoval s významnými interpretmi ako Martha Argerich, Gidon Kremer, Misha Maisky, Mstislav Rostropovič, Gil Shaham, Beaux Arts Trio a ďalší, nahral okolo 80 CD. V roku 2004 založil Európske hudobné dni Bruna Waltera a Symfonický orchester Bruna Waltera. Okrem dirigentskej činnosti sa venuje v rámci Európskej hudobnej akadémie TIJI podpore mladých hudobných talentov, je nositeľom viacerých štátnych vyznamenaní a v roku 2008 bol vymenovaný Európskou komisiou za ambasádora Európskeho roku medzikultúrneho dialógu, pričom v tejto funkcii zotrval aj pre rok 2009, ktorý bol Európskym rokom kreativity a inovácií.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.