„Peklo nosíme v sebe, v samom strede srdca.“

Začiatkom decembra prinieslo SND premiéru opery Christopha Willibalda Glucka Orfeus a Eurydika, avizovanú ako jednu z najdôležitejších udalostí sezóny. Naštudovanie dielo vzniklo v koprodukcii s Veľkým divadlom a Národnou operou vo Varšave, kde sa začne uvádzať v máji 2009. O súčasných režisérskych, inscenačných a scénografických názoroch, o láske, rozchode, prázdnote, nebe, pekle a očistci v Gluckovom diele sme sa rozprávali so svetoznámym poľským režisérom Mariuszom Trelińskim a v zahraničí úspešne pôsobiacim slovenským scénografom Borisom Kudličkom.

Mariusz Treliński

Opera Orfeus a Eurydika vznikla pred 250 rokmi, kedy boli diváci iní. Ako tento „rozpor“ reflektujete vo svojej inscenácii?
Mariusz Treliński: V Gluckovom prípade sú veci pomerne jednoduché, pretože ide o operu, ktorej základom je mýtus. A mýty, ako vieme, sú večné. Nie je náhoda, že niektoré mýty sú pre kultúru také dôležité, že prežívajú stovky rokov v stále nových interpretáciách. Príbeh Orfea a Eurydiky sme sa snažili preniesť do súčasnosti. Odohráva sa v roku 2008 v niektorom veľkom meste – môže to byť pokojne Bratislava alebo Los Angeles, New York, vlastne kdekoľvek.

Máte v tomto diele svoje „obľúbené“ momenty?
Nie, celé dielo je mi veľmi blízke. Od istého času si môžem dovoliť luxus, že si sám vyberám opery, na ktorých budem pracovať, pričom som si vedomý, že nad dielom strávim dlhý čas. Obyčajne je to rok a pol až dva, v prípade Glucka to bolo dokonca päť rokov, kým došlo k realizácii. Touto témou som sa dlho zaoberal, takže výslednú podobu považujem za veľmi osobnú výpoveď. Myslím, že sa nám podaril istý druh experimentu, pri ktorom sme nenarušili celkovú štruktúru Gluckovej opery, ale zároveň sme tento hlboko emocionálny príbeh preniesli do súčasnosti.

Hovorí o láske, rozchode a prázdnote, ktorá zostane po druhom človeku – o tom, ako sa s tým nevieme vyrovnať a ako veľmi trpíme. My s Gluckovým „nebom a peklom“ pracujeme ako s psychologickými pojmami. Peklo je samota, keď človek zažíva smútok a nemôže sa s nikým zblížiť. V takých chvíľach sa s tým nedokáže zmieriť a nevie, ako sa z toho dostať. Vo finále opery milovaná osoba umiera. Podľa mňa, keď niekto blízky odíde, ostáva v nás určitým spôsobom prítomný. Aj keď fyzicky zomrie, stále máme pocit jeho prítomnosti. Cítime, že je niekde v byte, keď zazvoní telefón, zdá sa nám, že volá. Trvá dosť dlho, kým sa tieto pocity vytratia. A to je práve obdobie očistca, ktoré reálne prežívame.

  S akým prístupom k vašej koncepcii opery ste sa stretli v SND?
Na spoluprácu ma oslovila riaditeľka SND Silvia Hroncová, ktorá má prehľad o tom, čo sa deje vo svete a dobre vie, ako veľmi sa dnes opera zmenila. V súčasnosti sa nedá opera robiť tak ako pred 20 alebo 30 rokmi. My sme revolúciu urobili v Poľsku už v 90. rokoch. Dnes nie je dôvod, aby opera stále zotrvávala v minulosti. Problém však nastáva vtedy, keď sa naruší štruktúra diela, režisér stavia do popredia vlastnú osobu a nerobí operu o tom, o čom v skutočnosti je. Ako tvorcovia máme vždy dva záväzky: prvý je, aby sme vytvorili dielo verné autorovi, druhý je dialóg so súčasným publikom, prostredníctvom ktorého sa divákom má odovzdať to, čo je v diele najdôležitejšie. Podľa mňa medzi týmito dvoma aspektmi, v tomto napätí, spočíva ťažisko našej práce.

  Takže ide vždy o akýsi kompromis?
Všetko je kompromis. Samozrejme, že mám svoje cítenie, cítenie súčasného človeka, ktoré som si však musel potvrdiť a vyhľadať v Gluckovej hudbe. No napríklad aj Gluck veľmi dôrazne hovorí: „Peklo nosím v sebe, v samom strede srdca.“ To je pre mňa veľmi súčasná výpoveď. Hovorí o tom, že všetko sa odohráva vo vnútri človeka, že vlastne neexistuje peklo, ktoré tak často vidíme v opere. Nestačí na scénu postaviť kašírované skaly z papiera a zapáliť tam oheň, okolo ktorého budú poskakovať čerti. Takéto postupy mi pripadajú veľmi naivné. Všetky pojmy pekla či neba sú pre mňa už mnoho rokov subjektívnymi kategóriami odohrávajúcimi sa v ľudskom vnútri. Predstava Boha ako postavy s bielou bradou, ktorá sedí na oblakoch, je podľa mňa scestná...

   Ako začínate s prípravou inscenácie? Študujete partitúru?
Nepracujem s notami, ale s hudbou. Počúvam hudbu a takto sa ju učím naspamäť. Skutočne ovládam každú áriu, to je pre mňa jediná dobrá metóda. A ak na opere pracujete niekoľko rokov, verte mi, že je to ten najlepší spôsob, ako dielo pochopiť. Počúvam všetky možné interpretácie, ktoré na svete existujú, a nachádzam tie, ktoré sú najkrajšie a najdôležitejšie. V prípade Gluckovej opery si myslím, že interpretácia dirigenta Marca Minkowského je najlepšou, ktorá doteraz vznikla alebo aspoň ktorú som počul. Práve jeho interpretácia ma presvedčila, že toto dielo je možné urobiť ako súčasné a zároveň pravdivo. Staršia interpretácia Sira Johna Eliota Gardinera je fantastická, ale je tam pokoj, ktorý podľa mňa scéna neznesie. Myslím si, že v súčasnosti je potrebné viac napätia a protikladov, akoby rôznych energií.

Boris Kudlička

Opera Orfeus a Eurydika vznikla pred 250 rokmi, kedy boli diváci iní. Ako tento „rozpor“ reflektujete vo svojej inscenácii?
Mariusz Treliński: V Gluckovom prípade sú veci pomerne jednoduché, pretože ide o operu, ktorej základom je mýtus. A mýty, ako vieme, sú večné. Nie je náhoda, že niektoré mýty sú pre kultúru také dôležité, že prežívajú stovky rokov v stále nových interpretáciách. Príbeh Orfea a Eurydiky sme sa snažili preniesť do súčasnosti. Odohráva sa v roku 2008 v niektorom veľkom meste – môže to byť pokojne Bratislava alebo Los Angeles, New York, vlastne kdekoľvek.

  Máte v tomto diele svoje „obľúbené“ momenty?
Nie, celé dielo je mi veľmi blízke. Od istého času si môžem dovoliť luxus, že si sám vyberám opery, na ktorých budem pracovať, pričom som si vedomý, že nad dielom strávim dlhý čas. Obyčajne je to rok a pol až dva, v prípade Glucka to bolo dokonca päť rokov, kým došlo k realizácii. Touto témou som sa dlho zaoberal, takže výslednú podobu považujem za veľmi osobnú výpoveď. Myslím, že sa nám podaril istý druh experimentu, pri ktorom sme nenarušili celkovú štruktúru Gluckovej opery, ale zároveň sme tento hlboko emocionálny príbeh preniesli do súčasnosti. Hovorí o láske, rozchode a prázdnote, ktorá zostane po druhom človeku – o tom, ako sa s tým nevieme vyrovnať a ako veľmi trpíme.

My s Gluckovým „nebom a peklom“ pracujeme ako s psychologickými pojmami. Peklo je samota, keď človek zažíva smútok a nemôže sa s nikým zblížiť. V takých chvíľach sa s tým nedokáže zmieriť a nevie, ako sa z toho dostať. Vo finále opery milovaná osoba umiera. Podľa mňa, keď niekto blízky odíde, ostáva v nás určitým spôsobom prítomný. Aj keď fyzicky zomrie, stále máme pocit jeho prítomnosti. Cítime, že je niekde v byte, keď zazvoní telefón, zdá sa nám, že volá. Trvá dosť dlho, kým sa tieto pocity vytratia. A to je práve obdobie očistca, ktoré reálne prežívame.

  S akým prístupom k vašej koncepcii opery ste sa stretli v SND?
Na spoluprácu ma oslovila riaditeľka SND Silvia Hroncová, ktorá má prehľad o tom, čo sa deje vo svete a dobre vie, ako veľmi sa dnes opera zmenila. V súčasnosti sa nedá opera robiť tak ako pred 20 alebo 30 rokmi. My sme revolúciu urobili v Poľsku už v 90. rokoch. Dnes nie je dôvod, aby opera stále zotrvávala v minulosti. Problém však nastáva vtedy, keď sa naruší štruktúra diela, režisér stavia do popredia vlastnú osobu a nerobí operu o tom, o čom v skutočnosti je. Ako tvorcovia máme vždy dva záväzky: prvý je, aby sme vytvorili dielo verné autorovi, druhý je dialóg so súčasným publikom, prostredníctvom ktorého sa divákom má odovzdať to, čo je v diele najdôležitejšie. Podľa mňa medzi týmito dvoma aspektmi, v tomto napätí, spočíva ťažisko našej práce.

  Takže ide vždy o akýsi kompromis?
Všetko je kompromis. Samozrejme, že mám svoje cítenie, cítenie súčasného človeka, ktoré som si však musel potvrdiť a vyhľadať v Gluckovej hudbe. No napríklad aj Gluck veľmi dôrazne hovorí: „Peklo nosím v sebe, v samom strede srdca.“ To je pre mňa veľmi súčasná výpoveď. Hovorí o tom, že všetko sa odohráva vo vnútri človeka, že vlastne neexistuje peklo, ktoré tak často vidíme v opere. Nestačí na scénu postaviť kašírované skaly z papiera a zapáliť tam oheň, okolo ktorého budú poskakovať čerti. Takéto postupy mi pripadajú veľmi naivné. Všetky pojmy pekla či neba sú pre mňa už mnoho rokov subjektívnymi kategóriami odohrávajúcimi sa v ľudskom vnútri. Predstava Boha ako postavy s bielou bradou, ktorá sedí na oblakoch, je podľa mňa scestná...

   Ako začínate s prípravou inscenácie? Študujete partitúru?
Nepracujem s notami, ale s hudbou. Počúvam hudbu a takto sa ju učím naspamäť. Skutočne ovládam každú áriu, to je pre mňa jediná dobrá metóda. A ak na opere pracujete niekoľko rokov, verte mi, že je to ten najlepší spôsob, ako dielo pochopiť. Počúvam všetky možné interpretácie, ktoré na svete existujú, a nachádzam tie, ktoré sú najkrajšie a najdôležitejšie. V prípade Gluckovej opery si myslím, že interpretácia dirigenta Marca Minkowského je najlepšou, ktorá doteraz vznikla alebo aspoň ktorú som počul. Práve jeho interpretácia ma presvedčila, že toto dielo je možné urobiť ako súčasné a zároveň pravdivo. Staršia interpretácia Sira Johna Eliota Gardinera je fantastická, ale je tam pokoj, ktorý podľa mňa scéna neznesie. Myslím si, že v súčasnosti je potrebné viac napätia a protikladov, akoby rôznych energií.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.