Klavírny recitál ruského klaviristu Borisa Berezovského na ostatných BHS bol vrcholnou ukážkou modernej, virtuóznej klavírnej hry. Po koncerte poskytol rozhovor, v ktorom približuje svoje umelecké názory a vyslovuje niekoľko úprimných myšlienok o interpretácii a vzťahu k tvorbe Leopolda Godowského...
V priebehu vášho štúdia na moskovskom Konzervatóriu ste zvíťazili na prestížnej medzinárodnej klavírnej súťaži P. I. Čajkovského. Ako ovplyvnilo toto skvelé víťazstvo váš profesionálny život?
Zisk 1. ceny ma zastihol v štvrtom ročníku konzervatória, ktoré som neukončil, a krátko nato som z Moskvy odišiel. Spočiatku som mal množstvo koncertov a myslel som si, že s dosiahnutým úspechom a kvalitou hry vystačím celý život. Potom som pochopil, že nemôžem zostať len na tejto úrovni, ale treba mi ešte veľmi, veľmi mnoho pracovať, zdokonaľovať sa, vybudovať rozsiahlejší repertoár atď...
Viete si predstaviť, že by sa v súčasnosti niekto výrazne presadil vo svete aj bez takéhoto víťazstva?
Nepochybne. Závisí to však od celkových schopností človeka, prípadne aj od šťastných okolností. V súčasnosti môžete urobiť veľkú kariéru ak stretnete bohatého človeka, ktorému sa páči vaša hra a je ochotný podporiť vás. V niektorých prípadoch máte dokonca i väčšiu šancu, než keď vyhráte medzinárodnú súťaž... Ja som medzi takýchto šťastlivcov nepatril, takže víťazstvo na veľkej súťaži bolo pre môj počiatočný štart nevyhnutné.
Na festivalovom koncerte zaznelo vo vašom podaní okrem iného aj 10 Godowského štúdií na Chopinove etudy. Nazdávam sa, že sme boli zároveň aj svedkami ich prvého bratislavského verejného uvedenia. Čo vás inšpirovalo k ich zaradeniu do repertoáru? Uprednostňujete osobne Godowského spracovania pred Chopinovým originálom?
Nechcem ublížiť Chopinovi, ale jeho etudy– aj keď som ich kompletne veľakrát hral – príliš neobľubujem. Chopin je, samozrejme, neporovnateľne geniálnejší skladateľ, ale zdá sa mi, že keď komponoval svoje etudy, myslel v duchu skôr na problém zdolania klavírnych obtiaží. Pre mňa Chopin predstavuje niečo celkom iné: balady, nokturná, valčíky, čokoľvek, len nie etudy... Vidí sa mi, že Godowského štúdie sú zaujímavejšie, duchaplnejšie a originálnejšie, hoci je v nich, samozrejme, cítiť pôvodný Chopinov štýl. Sú aj atraktívnejšie pre publikum, osobitne štúdie pre ľavú ruku. V neposlednom rade zohrávajú veľký význam v rozvoji vrcholnej pianistickej techniky. Aj keď ide o neuveriteľne zložité kompozície, študovať ich je veľmi „zdravé“, užitočné i zaujímavé. Chápem však, ak niekto na pôvodné Chopinove etudy nedá dopustiť. Aj Godowskému svojho času vyčítali, prečo nepíše vlastnú hudbu, ale transkripcie...
Godowski by sa dnes zaiste potešil, ak by zistil, že tieto transkripcie predsa len neupadli do zabudnutia a aj po sto rokoch sa nájde odvážlivec, ktorý sa podujme prekonať ich úskalia...
Existuje veľa klaviristov, ktorí sa ich pokúšali a pokúšajú zahrať. Je to vždy „pokus“. Chopinove etudy možno zahrať dobre, Godowského štúdie prakticky nie... Sú natoľko zložité a zamotané, pričom prebiehajú v priam „besnom“ tempe, že zvládnuť ich je takmer nemožné. Vlastne aj to je na nich zaujímavé. Napriek tomu, že moju klavírnu techniku považujem za veľmi dobrú a mnohí mi ju dokonca závidia, tieto štúdie sú pre mňa vždy veľkou výzvou. Nie som si nikdy celkom istý, či sa mi ich na koncerte podarí úspešne zdolať. V istom zmysle patria do kategórie priam „šialených“ kompozícií. Pri ich interpretácii na pódiu musíte neustále čeliť hrozbe hudobnej deštrukcie – točí sa vám hlava, strácate sebakontrolu a zdá sa vám, že každú chvíľu sa zrútite do priepasti.
Ako zostavujete dramaturgiu svojich koncertov? Do akej miery myslíte na poslucháčov a do akej miery sa snažíte presadiť vlastné dramaturgické idey?
Nepatrím k typom klaviristov, ktorí dlho premýšľajú nad koncepciou programu. Nešpecializujem sa na určité obdobie, či skladateľa. Mám rád všetku hudbu. Romantizmus ruský, nemecký a francúzsky rovnako ako klasicizmus, impresionizmus či expresionizmus. Absolútne všetko. Neláka ma úzke zameranie sa. Je to podobne, ako keď počas koncertných ciest nav števujete miestne reštaurácie. Dnes som v Bratislave, zajtra v Bruseli. Jeden deň vychutnávam slovenské špeciality, druhý deň francúzsku kuchyňu, onedlho už sedím zasa na inom konci zemegule v indickej reštaurácii... Jednoducho všetka hudba je pre mňa neobyčajná a úchvatná. Myslím, že v dnešných časoch môžeme do programu vedľa seba pokojne zaradiť Chopina hoci aj s Hindemithom. Aspoň ja to tak momentálne vnímam.
Sú klaviristi, ktorí hrajú za mesiac hoci päť rôznych programov. Iní sa zamerajú na jeden program, ktorý zdokonaľujú na pódiách aj niekoľko mesiacov. K akému typu patríte vy?
Priznám sa, že patrím skôr k prvému typu klaviristov hrám veľa rôznych programov. Baví ma hrať stále niečo iné. Avšak celkom chápem tých, ktorí účinkujú dlhodobo s jedným programom. Ich vystúpenia bývajú často hudobne veľmi presvedčivé a pôsobivé. V istom zmysle zaoberať sa dlhý čas tým istým nie je vôbec jednoduché.
Mnohí ľudia sa po skvelom koncertnom výkone – ako bol ten váš bratislavský – interpreta pýtajú, koľko hodín denne cvičí na klavíri. Máloktorých však už zaujíma, koľko hodín denne interpret venuje premýšľaniu o koncepcii interpretovaných skladieb. Čo pre vás znamená cvičenie, čo všetko je pre vás umeleckou „prácou“?
V klavírnej hudbe veľký význam zohráva polyfónia. V tvorivých chvíľach práce pri
klavíri napríklad rád vyhľadávam možnosti vypracovania a stvárnenia jednotlivých hlasov. Polyfónia totiž poskytuje možnosti mnohých zmien. Pri zmene čo len jediného hlasu, jedinej frázy sa celkom mení hudobný výraz. Existuje tisíc riešení jednej a tej istej frázy – podobne ako v matematike sú úlohy, ktoré možno riešiť dvoma, tromi i viacerými spôsobmi. Hudobné úlohy môžeme riešiť nekonečným množstvom variantov. Pre mňa neexistuje jediná, vopred premyslená a nezmeniteľná predstava, o ktorej si poviem – takto to budem hrať. Možností je nekonečné množstvo, ide len o to, pre ktorú sa rozhodnem a ako sa ju podarí realizovať. Cvičenie na klavíri je pre mňa jednoducho radosťou. Dokážem cvičiť veľmi dlho, aj celý deň, ak mám voľno. Na druhej strane ale patrím k tým klaviristom, ktorí necvičia, pokiaľ nemajú koncert. Koncert je pre mňa vždy stimulom. Ak mám pred sebou termín, môžem cvičiť aj 18 hodín denne. Raz som dokonca vydržal nonstop celý deň a noc. Ak tri týždne nemám koncert, vôbec necvičím, hoci skúsenosti viacerých potvrdzujú, že rozumnejšie je cvičiť štyri hodiny, ale každý deň...
Ak to nie je tajomstvo – máte nejaký svoj špeciálny a zaužívaný systém prípravy v deň koncertného vystúpenia?
Jednoducho sadnem si a cvičím. Hrám prakticky celý deň – tie skladby, ktoré sú večer na programe. Napríklad dnes som prišiel do sály o desiatej dopoludnia a cvičil som do šiestej. Potom som si šiel pripraviť oblek na vystúpenie a prišiel pred začiatkom koncertu.
Známy ruský pedagóg G. M. Kogan radí klaviristom v deň koncertu nehrať skladby z koncertného programu, aby interpret vydal zo seba maximum až na pódiu...
Podobné rady sú vždy veľmi individuálne. Každý si hľadá svoju cestu, ktorá je preňho optimálna. Koganovi môže vyhovovať rozohrať sa na iných skladbách, mne zasa presne naopak. Poznám však aj klaviristov, ktorí v deň koncertu nehrajú vôbec...
Koncertný umelec je neustále vystavený množstvu najrozmanitejších vplyvov súčasného rušného života, ktoré
ovplyvňujú schopnosť dokonalého sústredenia sa na umeleckú tvorbu. Akú úlohu u vás zohráva umelecká koncentrácia – ako sa vám darí odosobniť sa od všetkého počas vystúpenia a čo ak predsa len príde moment útlmu?
Niekedy sa mi zdá, že je možno lepšie špeciálne sa nekoncentrovať... Obľubujem improvizovať na pódiu – v zmysle hľadania nových, prekvapivých riešení. Niečo sa pritom z toho podarí, niečo nepodarí. Viete, nepoznám žiadneho klaviristu, ktorý by hral vždy iba dobre. Niekoľkokrát som počul vynikajúcich interpretov, ktorým to nevyšlo... To je nevyhnutné. Nemožno tomu zabrániť, jednoducho to musíte prijať. Ak má publikum právo nadchnúť sa interpretom, má právo prežiť s ním aj momenty nezdaru. V Moskve napríklad veľmi radi diskutujú o nevydarených výkonoch. Mnohí ľudia prichádzajú na koncert, aby mohli povedať, že to bolo zlé. Vlastne ani nemajú radi, ak hráte dobre. Na Západe je to iné. Tam sa príliš nediskutuje ani keď ste hrali veľmi dobre, ani veľmi zle. Najdôležitejší je váš vlastný pocit. Ja osobne mám rád risk, aj keď sa koncert skončí hoci fiaskom. Dokážem pritom vyťažiť i z neúspechu určitú pozitívnu energiu. Samozrejme, že sa vždy snažím, aby koncert dopadol čo najlepšie. Nemám však žiadny spoľahlivý recept, ako zabezpečiť vydarený výkon na pódiu. Nikdy sa to nedá dopredu predvídať. Je to ako v živote: ráno vstanete a vôbec netušíte, aký bude nastávajúci deň, ako dopadnú očakávané udalosti, nieto ešte neočakávané. Všetko ani zďaleka nie je možné mať pod kontrolou. Koncert je naozaj ako život – niekedy prežijete úplne hrozné dni, keď sa cítite nanič, inokedy naopak – deň prebehne celkom hladko a zanechá vo vás neuveriteľne príjemné pocity...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.