S huslistom Jurajom Čižmarovičom sa už roky – ak nie desaťročia – radi vraciame k spoločným rozhovorom. Jeden dialóg nadväzuje na druhý, tretí sa vracia k prvému… Vo všetkých dominuje jedna téma, obrusovaná a obracaná vždy z inej strany, z iného uhla. Z pohľadu človeka, ktorý postupne rástol, zrel, menil sa z mladého radikálne zmýšľajúceho (a rovnako konajúceho) umelca na zrelú osobnosť, nepopierajúcu však svoju nepodkupnú identitu.

Náš rozhovor pred trinástimi rokmi sme začínali slovnou intrádou „nadviažme na náš ostatný rozhovor…“ Zachovajme teda štýl…Odviňme sa od čias, keď ste začali pôsobiť v Nemecku. Vo vašom živote sa od tých čias zaiste všeličo zmenilo. Kým prvé roky ste smerom k slovenskému hudobnému životu zarputilo mlčali, v poslednom období vás tu vídať častejšie…
…ťažisko mojej práce je v Nemecku, v Kolíne nad Rýnom. To, že som odtiaľto odišiel, neznamená, že by som stratil to, čo som tu mal, čo som tu zanechal. Je pravda, že dlhší čas som sa na Slovensko nevracal, pravdu povediac, ani som nemal záujem. Asi som bol v rozpoložení, keď som pociťoval akúsi trpkosť. Všetko vo mne muselo dozrieť. Myslím, že som prekonal istý horizont, napokon, človek musí dospieť k tomu, aby sa na svoj život, na to, čo ho obklopuje, dokázal pozrieť a hodnotiť triezvo a racionálne. Častejšie návraty podmienila aj súhra okolností, koncerty, spolupráca s Vysokou školou múzických umení…


Neprichádzali ponuky zo Slovenska aj predtým, v čase vášho „mlčania“?
Ak, tak som nejavil o ne mimoriadny záujem. Všetko som nechal plynúť, prirodzene sa vyvíjať…


Slovom, prepracovali ste sa k určitému zlomovému bodu.
Kedy, to presne neviem určiť, človek musí k tomu dospieť. Každý, kto ide s kožou na trh, vystavuje sa istému riziku. Hovorím, že energia, ktorú človek vyžaruje, sa vráti,samozrejme, ak je zdravá. Keď človek začne sám seba, svoje vnútro počúvať, emôže sa mu to neoplatiť… Prekážalo mi predtým veľa vecí, asi som vytŕčal z radu ako rebel, ale nedokázal som sa zmieriť a uspokojiť so stavom, aký bol. Signalizoval som niečo, čím som možno iritoval svoje okolie, no reflektoval som iba to, čo som videl niekde inde. Prekážalo mi, že tu stále prežíva vedomie akejsi stalinskej megalománie. Pocit, tvárenie sa, že je všetko v poriadku, že tak má všetko byť a ostať. Bolo neprimerané, že v Bratislave jestvovalo niekoľko štátnych orchestrov a telies. Takýto model predsa nemôže fungovať. Sledujem pobúrenie a všeobecnú nevôľu, ktoré sprevádzajú napríklad snahy riaditeľa SF presadiť iný model, taký, aký prevláda v okolitom svete.


Vráťme sa do Nemecka, kde ste roku 1990 spravili úspešne konkurz do Gürzenich Orchestra der Stadt Köln
Status v nemeckých orchestroch je taký, že ak hráč v začiatočných fázach obstojí umelecky a morálne, má zmluvnú garanciu na neurčito. To sú vonkajšie črty, ktoré sú čitateľné, pre hráča zaväzujúce, motivujúce a zároveň transparentné – vie, ako sa má zariadiť. Tieto pravidlá treba pochopiť. Keď som nastúpil do kolínskeho orchestra, dosť dlho mi trvalo, než som pochopil, čo vlastne chcem robiť. Zo Slovenska som prišiel nepripravený do života. Tu mi bola vštepovaná akási výlučnosť, „špecializácia“ sólistu, no zároveň som mal pocit, že mi je niečo úzke, no nevedel som, čo. Tie roky, ktoré som dosiaľ prežil v Nemecku, sú doslova nabité hudbou. Dobiehal som – a stále dobieham – to, čo som zameškal doma. Čím viac sa ponáram do poznávaného, tým viac prichádzam na to, že nedokážem, nestihnem obsiahnuť ani zlomok z toho, čo by som chcel, alebo čo by som si predstavoval. Mikrokozmos, ktorý som si vytvoril pozostáva najmä z množstva hudby – hrám, koncertujem, učím a už dlhší čas nosím v sebe obrovskú záľubu, lásku k opere, osobitne k Wagnerovi... To všetko mi dáva vnútornú silu a pocit bezpečia. Je to kaleidoskop skladajúci sa z  množstva prvkov. Bývajú také dni, keď si poviem áno, to je ono, to, čo som chcel. Je to však iba konštatovanie, na druhej strane ma ten pocit či poznanie zaväzuje, nedovolí mi zastať, poháňa ma neustále ďalej, vpred.


Ovplyvnili tieto pocity, toto poznanieváš postoj? Myslím tým aj na návraty na Slovensko…
Teraz pociťujem slobodu, nezávislosť, niet tlakov, ktoré by ma obmedzovali, tiesnili… K tomu, že som nadobudol, či skôr, vedomil si tento stav, mi pomohli aj „deti“ na škole, myslím tým senzačných študentov na VŠMU, s ktorými som mal príležitosť pracovať v rámci workshopov a účinkovať na koncerte v „Zrkadlovke“ práve pred rokom. Komunikácia a práca s mladými ľuďmi je veľmi inšpiratívna, obohacujúca. Pri nej človek nehľadí na nejaký finančný efekt, jednoducho investuje a je úprimný, všetko sa mu zúročí a vráti v krásnom pocite zmysluplnosti. Ak ma vedenie VŠMU osloví, veľmi rád sa k tomuto druhu práce vrátim, rád pomôžem…


Neuvažovali ste o organizovaní rozšírených a atraktívnych interpretačných kurzov?
Mám ideu, zatiaľ je však v takom štádiu vývoja, že by som ju ešte nerád zverejnil, poviem len toľko, že by to mohlo byť kvázi revitalizovanie takého druhu podujatí, akými boli povedzme piešťanské kurzy, ale skôr na báze V4.


Nie sú takto rozvetvené aktivity predsa len príliš náročné na čas? Mám na mysli nároky, ktoré na vás kladie najmä plný úväzok v orchestri.
Po dlhých rokoch som odišiel z pôvodného orchestra. Neodolal som ponuke z West Deutsche Rundfunk Orchestra na pozíciu koncertného majstra v apríli 2004. Dôvodov bolo viac… Pôsobenie v tomto orchestri mi poskytlo nové možnosti, dalo mi šancu rozbehnúť nové aktivity. A keďže je to rozhlasový orchester, vzrušoval ma ďalší rozmer – oblasť éteru, nahrávania. Ďalšia dôležitá devíza, ktorú som získal, je čas. Získal som priestor pre seba, čas na jeho využitie. A tak som ho rozprestrel, podelil medzi pedagogickú prácu (ktorá ma nesmierne zaujíma a vzrušuje) a prácu v komornom orchestri, ktorý som založil a ktorý sa rozbieha. Veľmi sa teším tejto aktivite, v ktorej, dúfam, sa uplatnia moje skúsenosti… V Nemecku, ako napokon vo všetkých okolitých kultúrnych krajinách, nejestvuje zákon nejakého inštitucionalizovania. Orchestre, najmä komorné zoskupenia, vznikajú, zanikajú. V závislosti od potencie a schopností ich členov, ich vedenia, teda manažmentu. Žiadne „zastrešovania“, pridružovania sa k zabehnutým telesám. Všetko sa odohráva na báze dobrovoľnosti.


Ako je štruktúrované „pozadie“ takéhoto orchestra?
Hovorím o svojom orchestri, v ktorom je jeden manažér s jedným PC a so znalosťou siedmich jazykov. Dostáva informácie zo všetkých strán, napája sa na kontakty, ktoré nadväzujú na ďalšie kontakty… S umeleckou stránkou nemá nič spoločné. Otázky repertoáru, priestorov na skúšky, členskej základne v orchestri, všetko riešim ja. Teda nie je to žiadna „mašinéria“, ktorá vás
byrokraticky potláča a drancuje. Je tu priestor na vôľu pracovať, tvoriť, žiť pre hudbu. S pocitom ľahkosti, radosti… Ako príklad spomeniem nedávny pekný zážitok. S Vladom Godárom sme konzultovali o skladbe, ktorú mi venoval. Stretli sme sa uňho niekoľkí, z toho zopár rockerov, čo mu nahrávajú soundtrack k filmovej hudbe. Sú to ľudia nezávislí, bez záväzkov, ale zároveň bez akejkoľvek existenčnej záruky. Nahrali krásnu hudbu. Pracovali 10 –12 hodín, nepýtali sa, čo za to a – boli šťastní. Takáto optika by prospela nejednému zabezpečenému hudobníkovi: zobudiť sa ráno, prísť trebárs do orchestra – tváriť sa spokojne, rozdávať optimizmus. Najkrajší ľudia, ktorých som stretol, boli väčšinou ľudia, čo pracovali s nasadením a nezištne.


Spomenuli ste pedagogickú prácu, ktorá je vaším ďalším nasadením, navyše, hovoríte o tejto činnosti priam v superlatívoch. Môže byť podľa vás aj koníčkom?
Celkom určite. Vedel som, že pedagogické danosti mám, no dlho, dlho som ich zanedbával, alebo presnejšie, nemal som čas ich rozvíjať. Pedagogická činnosť je veľmi citlivá, náročná oblasť. Asi teraz nastal pre mňa ten pravý čas.


Ste pracovne viazaný v niektorom hudobnom učilišti? Akej vekovej kategórii sa venujete?
Ide hlavne o „polohotových“ adeptov, to znamená od tínedžerského veku nahor. Viem, že elementárne stupne si vyžadujú špeciálny prístup, osobitú dikciu. V mojom prípade ide skôr o usmernenie, o slovo pre žiakov, ktorí potrebujú navigáciu pri hľadaní správneho smeru. Mám asi dar, akúsi charizmu, ktorú mladí ľudia vyhľadávajú, ktorej veria a ktorou sa dokážu inšpirovať.


Vaša manželka je klaviristka, ktorá sa venuje pedagogicky hlavne nadaným deťom, „vychytáva“ mladučké talenty.
…a robí to úžasne. Pôvodne nebola takto špecializovaná. V tejto oblasti je vlastne samoukom, je však neomylne vedená citom, svojou prirodzenou danosťou… K jej pedagogickým úspechom a výsledkom možno prirátať viacero žiakov, ktorých doviedla až po štúdium na vysokej škole. Jej prvým žiakom bol náš syn Jakub (na Slovensku už zopárkrát vystúpil), ktorý okrem talentu a skvelého pedagogického fundamentu má aj pre umelca výborné dispozície, k ním okrem iných patria pracovitosť, prenikavá inteligencia, húževnatosť, cieľavedomosť. Mladí ľudia potrebujú piliere, potrebujú, autority, vedenie. Ja som mal svoje vzory v pánoch, akými boli H. Albrecht, J. Pragant, L. Mokrý. Charizmatické autority, ktoré odišli a, žiaľ, nie sú nahradené.


Aké budú vaše najbližšie umelecké návraty na Slovensko?
V máji vystúpim spolu s Ivou Bittovou na Košickej hudobnej jari, potom znova na koncerte v Košiciach, s Jankom Slávikom a s mojou manželkou budeme nahrávať CD s triami slovenských skladateľov. To je zatiaľ tá bezprostredná budúcnosť. Rád by som sa však vracal aj mimo koncertných pódií, rád by som pomohol v iných oblastiach hudobného života. Možno raz pri jednom z mojich slovenských návratov budeme robiť znova rozhovor. To však budem ťažší o ďalšie skúsenosti, o ďalšie kilá hudby…

Aktualizované: 11. 05. 2020
x