V 90. rokoch prekvapila osobitým štýlom komponovania, ktorý charakterizuje najmä používanie nových hráčskych techník, notácií a tiež zdokonaľovanie a rozširovanie už existujúcich. Jej hudba je zmyselná, prekvapivá, náladová a tiež technicky brilantná a expresívna. V Nemecku žijúca slovenská skladateľka Viera Janárčeková.
Náhodné stretnutie sa s informáciou, že v Nemecku dlhodobo pôsobí skladateľka pochádzajúca z podtatranského mesta Svit, mi vnuklo myšlienku pokúsiť sa o nadviazanie kontaktu. Otvorila by sa tým perspektíva rozhovoru, už tretieho v tematickom rade prezentovania slovenských skladateliek, žijúcich dlhodobo v zahraničí. Chýbal však dojem z prvého osobného stretnutia, ktorého bezprostrednosť bola pre mňa, ako v prípade Iris Szeghy (Hudobný život 5/2014), tak i Oľgy Kroupovej (Hudobný život 3/2016), ťažiskovou motiváciou k postupnému zbližovaniu a až následnému kladeniu otázok.
Rozhodnutie uprednostniť racionálny zámer pred veľavravným chvením duše, ktoré by vygenerovalo pole vzájomných sympatií či antipatií, mohlo skončiť ako naivný školácky ťah či ako rutina profesionála, ktorému chýba čaro nadchnutia sa. Napadlo mi obrátiť sa na priateľov, skladateľov a interpretov, ktorí prišli opakovane s Vierou Janárčekovou do kontaktu. „Vierka? Strašný profík, dríč a navyše bez ego manierov, čo niektorí skladatelia radi...“; „... milá a inteligentná, veľmi skromná“; „... správa sa bezprostredne a priateľsky“; „... píše svojrázne, experimentálne“; „... je to dobrá skladateľka“. Bolo teda rozhodnuté! Ešte stále s malou dušičkou, avšak s už pevným odhodlaním, ohlásila som sa pani Viere, aj s odkazom na Tatry, v ktorých genius loci sama pevne verím. Odpoveď prišla bezprostredne a bola povzbudzujúca: „Hory a hudba, to sú moje najväčšie lásky a kto povie ‚Tatry‘, má kľúčik k mojej náklonnosti...“
Rýchlym skokom sme sa ocitli vo fáze hľadania spôsobu pre dialóg.
Začiatok je vždy problémom, poznám to z kompozičnej práce. Rozhýbať sa správnym smerom niekedy trvá a nie vždy sa podarí ten správny vystihnúť. Moja tendencia je zamerať sa na skladby, o sebe až tak rada nehovorím, to by ste mi to museli „ťahať z nosa“. Zasypávajte ma otázkami a ja vás materiálmi.
Započúvala som sa do Koncertu pre klavír a orchester. Hudobný jazyk vskutku zaujímavý. Značne tvárny, najmä čo sa týka práce so zvukom. Oslovujú predovšetkým lyrické plochy. Vyvolávajú zvláštny pocit tajomna, prázdnoty, avšak nie nezmyselnej, ale naplnenej akoby siahnutím po večnosti. V tej hudbe je čosi mystické, transcendentálne, čo prekvapujúco korešponduje s mladistvým elánom a nasadením, ktorými je skladba presiaknutá. Veľmi zaujímavý je zároveň váš komentár ku skladbe. On sám je svojbytným výtvorom, samostatným literárnym textom, prekračujúcim suchý opis skladateľského zámeru. Mohli by ste povedať niekoľko slov k štýlovému zaradeniu vašich skladieb?
Kam ma zaradiť? Do akej skupiny, akého smeru? Moja kompozičná biografia to ešte zamotá – je absolútne netypická, ani nemôžem mávať pred nosom nejakým diplomom či profesorom, ktorý by ma bol nasmeroval, pomohol mi, či dokonca ma protežoval. Som dosť neobvyklý prípad, divožienka z tatranských lesov, umením strelená a trafená, bezdomovec, nahý v tŕní, potom zasa anarchista, dokonca to mám v mene, čiže omene: J-anarchek… Začala som písať vlastne od nuly s tým, že k prekročeniu hraníc do oblasti umenia nepomôže žiadne vízum, ale len vízia! Tá bola skôr v atmosféricko-výrazovej oblasti než v konkrétnom hudobnom materiáli či stvárnení, a klasické súhvezdia k orientácii v priestore boli Leoš Janáček, Alban Berg alebo György Ligeti, odhliadnuc od ďalších autorov – medzi nimi boli aj slovenskí skladatelia z dôb mojej mladosti, ktorí mi sprostredkovali prvé stretnutia so súčasnou hudbou. Veľmi si vážim priateľstvo s Romanom Bergerom – okrem jeho kompozičného diela obdivujem jeho texty o hudbe i umelecko-etický postoj.
Postmoderna je obrovská nádrž s nespočetnými prítokmi – niekedy sa podarí definovať vlastnú pozíciu pomocou selekcie: tak toto nie a toto už vôbec nie... Až v spätnej väzbe mi došlo, že moja silná afinita k zvukovej stránke, k materiálne odľahčeným štruktúram, smerom k sférickej transparentnosti (čo neznamená, že z času na čas nemusím do toho tresnúť), nemá tak ďaleko k francúzskym spektralistom. Ale na rozdiel od nich – pre mňa nie je zvukovo-farebná stránka hlavným kritériom, alebo dokonca cieľom skladby, ale len bázou novej, ešte nekategorizovanej, no mojou zásluhou sa kryštalizujúcej výrazovej roviny. Nepracujem s technickými aparátmi na analýzu zvukov, aby som z nich mohla potom odvodiť každý detail skladby, a tak zaistiť jej jednoliatosť. Žiadny princíp mi nie je vzdialenejší ako opakovania, redukcia, overené postupy, nedajbože klišé alebo potlačenie subjektívnych prvkov. Niektorí kritici ma stavali do radu s Lachenmannovou estetikou, to tiež nie je správne. Nepreferujem hluk a šum na úkor tónov, nesnažím sa tóny potlačiť iba kvôli „konzekventnému“ povrchu skladby.
Moje skladby sa pohybujú v extrémnych štýlových rovinách, nemám záujem vyrábať konfekciu, a tak pre každé dielo musím začínať znova a znova hľadať ten patričný, kompozičnému zámeru zodpovedajúci spôsob. Z vlastnej minulosti mám dosť negatívnych skúseností s totalitnými štruktúrami, na to som precitlivelá; je jasné, že alergia na neslobodu platí aj pre hudobné myslenie. Nesmie byť obmedzené ani kánonom dosiahnutého vlastného štýlu a hlavne nie požiadavkami trhu, jeho aktuálnymi tendenciami, zaisťujúcimi cestu k úspechu. Nemyslím si, že sa originálna výpoveď dá získať zavesením obrazu dolu hlavou (či hore nohami), ako to už roky robí Georg Baselitz – je to jeho poznávacie znamenie. Moja cesta je menej schodná a namáhavá, nevýhody si môžete spočítať na prstoch jednej ruky, ale zato je čerstvá a objavná, pre mňa jediná možnosť autentického prejavu.
Experimentálnu kompozíciu Solipsismus zu zweit pre violončelo a klavír ste označili ako „celkom paradoxný titul“ a jej partitúra patrí vo vašom portfóliu k najgrafickejším. Bola dokonca spracovaná do podoby koláže-komiksu, ktorý ste pripravili pre katalóg Villa Concordia v Bambergu pri príležitosti ukončenia štátneho štipendia v rokoch 2010–2011.
Je to asi jediný a jedinečný partitúrový komiks v histórii, milostný príbeh o zblížení sa pána hluku s paňou tónov. Reakciou na inzerát o zoznámenie je telefonát protagonistov a potom osobné stretnutie, rozpoznanie príbuznosti, styčných bodov a šťastné spojenie. Vlastne moje estetické krédo v ironickom balení.
viac v aktuálnom čísle Hudobného života
Viera Janárčeková (1941) študovala hru na klavíri, čembale, dirigovanie a skladbu na Konzervatóriu v Bratislave a neskôr na AMU v Prahe (I. Štěpánová-Kurzová, Z. Růžičková). Bola tiež poslucháčkou letných kurzov v Luzerne u R. Firkušného. V 70. rokoch emigrovala do Nemecka. Zúčastňovala sa na Medzinárodných kurzoch súčasnej hudby v Darmstadte u G. Kurtága (1986, 1990, 1992, 1998). Jej skladby zazneli na mnohých medzinárodných fórach (Aspekte, Vom Schweigen befreit, Unerhörte Musik, Ost-West-Podium, misomusik a i.). V roku 2000 bola na pozvanie G. Kremera rezidenčnou skladateľkou Kammermusikfest Lockenhaus a premiérovala tam štvoricu kompozícií. Jej diela zazneli na Slovensku predovšetkým v podaní súboru Quasars Ensemble na festivaloch Melos-Étos a Nová slovenská hudba. Získala viaceré ocenenia na súťažiach (Fanny Medelssohn Composition Competition, International Competition of Female Composers Mannheim, Chamber Music Competition Bratislava, Wuppertaler Musikwettbewerb, Seoul International Competition a i.).
www.janarcekova.de
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.