James Judd: Voči profesii orchestrálneho hudobníka mám mimoriadny rešpekt

Britský dirigent James Judd, ktorý sa od 69. sezóny stane novým šéfdirigentom Slovenskej filharmónie, nie je na Slovensku neznámy. Prvýkrát sa s orchestrom predstavil v apríli roku 1994, kedy sa ocitol aj na obálke v tom čase prvého vydania časopisového formátu Hudobného života. Nasledujúci rok prišiel do Bratislavy s Mládežníckym orchestrom Gustava Mahlera, nasledovali hosťovania v rokoch 1999, 2002, 2005 a 2011. Spolupracoval tiež so Slovenským filharmonickým zborom. V 66. koncertnej sezóne prijal pozvanie dirigovať úspešný Koncert na podporu obnovy Domu Albrechtovcov, minulý rok bol hosťom BHS. Najbližšie si ho bude môcť slovenské publikum vypočuť v máji na štvorici koncertov, ktorých hosťami budú svetoznáma britská perkusionistka Dame Evelyn Glennie a koncertný majster Berlínskych filharmonikov Daishin Kashimoto. Jamesa Judda a jeho plány so slovenským prvým orchestrom v rozhovore predstavuje Adrian Rajter.

Skôr, ako sa zameriame na vašu profesionálnu činnosť a pôsobenie v Slovenskej filharmónii, dovolíte krátky exkurz do vášho osobného príbehu?

Rodiskom i miestom, kde som vyrastal, bolo čarovné mestečko Hartford s 25-tisíc obyvateľmi, krajské mesto v grófstve Hartfordshire. Moje prvé spomienky na hudbu, zrejme veľmi dôležité, hoci vtedy som si to samozrejme neuvedomoval, sú spojené s počúvaním spevu členov našej rodiny v malom cirkevnom zbore, ktorý navštevovali. Do chrámového organa som sa zamiloval a okamžite som sa chcel na ňom naučiť hrať. Moji rodičia však správne trvali na tom, že najskôr príde na rad klavír.

Zrejme ste teda boli počas celého detstva obklopený hudbou...

V Hartforde je nielen množstvo chrámov, organov, existovalo tam tiež viacero speváckych zborov a amatérska zborová spoločnosť, ktorá uvádzala veľké diela. V meste bola aj operná spoločnosť, amatérsky orchester a v štátnej škole, ktorú som navštevoval, sa každý deň konalo zhromaždenie so spevom, sprevádzané malým organom. Hudba bola úplne všade. Pri spätnom pohľade sa mi zdá, akoby polovica populácie bola zapojená do amatérskeho muzicírovania. Už ako desaťročný som hrával v rôznych ansámbloch na klavíri, v škole sme v rámci osnov spievali z listu ľudové piesne zo zbierky Ralpha Vaughana Williamsa. Toto prostredie ma výrazne formovalo. V rámci dobrovoľných lekcií v hre na rôznych hudobných nástrojoch som si ako jedenásťročný vybral flautu. Záujem o hudbu mal svoje výhody: tým, že mala aj v škole vysokú prioritu, kedykoľvek ma uvoľnili zo zemepisu či dejepisu, ak bolo potrebné nahradiť hodinu hudby alebo účinkovať na koncerte. Spomínam si aj na detské koncerty, ktoré sme navštevovali s rodičmi v Londýne, obzvlášť na jeden, na ktorom účinkovala celkom mladá Jacqueline du Pré a veľký dirigent Sir John Barbirolli. Bolo to fantastické obdobie.

Vyrastali ste v čase rozmáhajúceho sa gramofónového priemyslu, existujú nahrávky z tých čias, ktoré vo vás zanechali výnimočné dojmy?

Počúval som najmä staré šelakové platne mojich rodičov, pamätám si na Schubertovu „Nedokončenú“ s Toscaninim, organové nahrávky jedného z veľkých londýnskych organistov, Sira Georgea Thalbena-Balla (spomínam si na skladbu s názvom The Storm, išlo pravdepodobne o jeho kompozíciu alebo improvizáciu). Neskôr, keď sa objavili dlhohrajúce platne, každá akvizícia do rodinnej zbierky bola niečím novým, vzrušujúcou udalosťou, dychtivo som sa ponáral do porovnávania rôznych interpretácií.

Mali ste vo vašom detstve popri hudbe priestor aj na iné záľuby?

Už ako väčší chlapec som okrem hudby miloval kriket, mali sme malú záhradu, v ktorej som hrával medzi dvomi jabloňami. Bol som však tiché a plaché dieťa, žil som najmä vo svete hudby. Najviac som sa ponáral do cvičenia na klavíri, pri ktorom som dokázal vyjadriť svoje emócie. Vďaka všetkým týmto bohatým skúsenostiam považujem hudobné vzdelanie za nesmierne dôležité pre každého a len veľmi nerád vidím, ako sa vo svete vytráca. Ani v Anglicku to už nie je tak ako v časoch, keď som navštevoval základnú školu.

 

Váš oficiálny životopis sa zmieňuje o významných projektoch a orchestroch, s ktorými ste spolupracovali. Ktoré z týchto aktivít boli pre váš profesionálny rast najdôležitejšie? Hráte okrem klavíra a flauty aj na iných nástrojoch? Ako ste sa dostali k dirigovaniu?

Vďaka tomu, že flautistov bolo viac a náš školský orchester potreboval tympanistu, dostal som príležitosť zahrať si v množstve klasických a romantických symfónií aj na tomto nástroji. Bola to fantastická skúsenosť. Myslím, že účinkovanie v amatérskom orchestri v detstve bolo základom celoživotnej radosti z hrania orchestrálneho repertoáru. V okolitých dedinkách, kedykoľvek a kdekoľvek ma zavolali, som hrával často aj na organe. Vďaka tomu som sa postupne naučil veľmi dobre hrať z listu, ako cirkevný organista som musel vedieť tiež improvizovať a flexibilne transponovať. Nebol som génius, no hudba bola vždy prirodzenou súčasťou môjho života, ktorá mi prinášala radosť. Príležitosť dirigovať na skúškach školský orchester a školský chrámový zbor som dostal ako študent Trinity College. Bola to pre mňa jedna z najdôležitejších životných skúseností. Každému mladému ambicióznemu dirigentovi odporúčam postaviť sa pred akékoľvek hudobné teleso a skúsiť, či dokáže dať zdvih, komunikovať s hudobníkmi, pracovať s nimi. K mojej prvej spolupráci s profesionálnym orchestrom došlo ešte počas štúdia. Liverpoolska filharmónia a jej umelecký šéf Sir Charles Groves usporiadala seminár pre mladých dirigentov. Mal som to šťastie, že som sa spolu s Markom Elderom, Barrym Wordsworthom a Antonym Beaumontom dostal medzi štyroch adeptov, ktorí získali možnosť po dobu dvoch týždňov intenzívne pracovať s týmto skvelým orchestrom. Nadobudol som tam vzácne skúsenosti. Okrem toho som často sprevádzal na klavíri rôzne zbory a s veľkou obľubou aj piesňové recitály. So záujmom a často som na Trinity College navštevoval hodiny mojich priateľov – inštrumentalistov, čo mi, myslím, pomohlo získať porozumenie pre špecifické možnosti hry jednotlivých nástrojov. Na mnohých nástrojoch som sa pokúšal aj sám hrať, predovšetkým kvôli skúsenosti. V období, keď som bol asistentom v Clevelande, som si napríklad na rok požičal lesný roh. Je to veľmi náročný nástroj, bola to mimoriadna výzva, no hornistom som sa nestal. Ale bolo zábavné zahrať si aspoň pár tém z Tannhäusera. V každom prípade je pre dirigenta, ktorého pôvodným nástrojom je klavír, veľmi dôležité pochopiť spôsob a techniku hry na iných nástrojoch. Hoci som v hre na flaute nevynikal, účinkoval som v rôznych študentských a mládežníckych orchestroch. Vďaka tomu som získal veľký rešpekt pre povolanie orchestrálnych hudobníkov, keďže som sám skúsil, aké to je náročné.

Špičkové orchestrálne umenie si vyžaduje mimoriadne komplexnú profesionalitu...

Profesia orchestrálneho hudobníka je z istého pohľadu dokonca komplexnejšia a zložitejšia než profesia sólistu. Ako sólista musíte dodržiavať isté pravidlá, čeliť rôznym tlakom, ale do značnej miery rozhodujete o repertoári, spôsobe interpretácie i svojom živote sám. V profesionálnom orchestri, a to považujem za dôležité zdôrazniť, každý dokáže byť aj sólistom. A každý, podobne ako ja, od raného detstva sníval, že sa stane hudobníkom. Nie sólistom alebo orchestrálnym či komorným hráčom, ale hudobníkom, individualitou, ktorá vyjadruje seba, svoju dušu prostredníctvom hudby.

Pri pohľade na niektoré orchestre sa niekedy zdá, že hudobníci nie sú počas koncertov veľmi angažovaní... 

Ako dirigent považujem za jednu z najdôležitejších úloh prebúdzať v hudobníkoch prostredníctvom hudby a lásky k hudbe zanietenie, ktoré ich kedysi motivovalo k náročnému štúdiu. Ak ste členom veľkého orchestra, akým je Slovenská filharmónia, znamená to, že patríte do špičky vašej profesie. Nie je zložité si to uvedomiť. Z médií však poznáme najmä veľkých športovcov. Orchestrálny hráč prichádza ráno do práce a vykonáva svoju službu za prvým, druhým či štvrtým pultom – už to akoby niečo predznamenávalo. Samozrejme, dôležité sú aj profesie, v ktorých je nutné sedieť za pultom či pri stole, no pre hudobníka je to do istej miery paradoxné, keďže je zároveň umelcom. V porovnaní so slávnymi futbalistami majú orchestrálni hudobníci podstatne dlhšie profesionálne životy, počas ktorých musia nepretržite dodržiavať vysoké výkonnostné štandardy. Uznávam skvelých futbalistov, obdivujem veľkých sólistov, ale voči profesii orchestrálneho hudobníka mám z uvedených dôvodov mimoriadny rešpekt. Táto práca je veľkolepá a nedostáva sa jej primeranej pozornosti.

Hudobné školstvo sa orientuje predovšetkým na výchovu sólistov, orchestrálna prax je často vnímaná ako niečo rozptyľujúce. Neprispieva to neskôr k frustrácii orchestrálnych hudobníkov, ktorí musia podávať kvalitné výkony, ich mená však zostávajú v anonymite, pričom úspech zožne dirigent?

Verím, že žiaden hudobník sa necítil ako nedocenený, keď hral pod vedením veľkých dirigentov, akými boli Carlos Kleiber či Claudio Abbado. Moderní orchestrálni hudobníci svoju pozíciu veľmi dobre chápu a majú svoj systém pravidiel, ktoré sú záväzné. Tieto pravidlá netreba pripomínať, je potrebné ich rešpektovať. A vice versa, orchestrálni hráči musia rešpektovať špeciálnu rolu dirigenta. S orchestrom sa usilujem komunikovať ako so súborom jednotlivých hudobníkov. Musíme si navzájom veriť a dôverovať. Tým, čo spája všetko do jedného celku, je hudba a láska k hudbe. I to, čo je medzi notami. Dôležité je aj opätovné zapojenie predstavivosti hudobníkov. A čo sa týka školstva, na progresívnych univerzitách v Európe i USA (Curtis Institute, Juilliard School) musia všetci absolvovať intenzívne a veľmi kvalitné kurzy komornej hudby i orchestrálnej hry, nevynímajúc nádejných sólistov.

Orchestrálne umenie zahŕňa množstvo precízne koordinovaných procesov a náročných a komplexných individuálnych činností, vďaka ktorým by mohlo slúžiť ako jeden z mimoriadnych civilizačných výdobytkov, ako príklad ľudskej schopnosti sofistikovanej koordinácie...

Claudio Abbado ma kedysi upozornil na Eliasa Canettiho a jeho knihu Masa a moc. V tom duchu môžeme uvažovať o orchestri ako o individualite, ktorá sa stáva súčasťou masy, spoločnosti. Výrobca nástrojov, ľudia, ktorí píšu o orchestri, repertoár, vizuálny dojem z orchestra, branding, marketing, celá atmosféra okolo orchestra majú vždy jedinečný charakter. Ak spomeniem Berlínskych či Viedenských filharmonikov, v našich hudobníckych mysliach ihneď vnímame inú „vôňu“, iný pocit, pretože sú to rozdielne typy organizácií, ktoré prezentujú hudbu odlišným spôsobom. A to je pozoruhodná a podľa mňa veľmi priaznivá črta orchestrálneho umenia, že každý orchester je individualitou sám osebe, v ktorom „masa“ produkuje neopakovateľný, individuálny zvuk i charakter.

Pamätám si na recenziu z festivalu Pražská jar, z koncertu Berlínskych filharmonikov, v ktorej bol podľa jej autora dirigent Claudio Abbado „primus inter pares“, prvý medzi rovnými... Ako vnímate postavenie a pôsobenie dirigenta v súčasnosti?

Už nežijeme vo svete veľkých diktátorov. A niektorí z nich naozaj boli veľkými majstrami. Napríklad Arturo Toscanini. Ale on v podstate kričal nie na orchester, ale na seba. Gustav Mahler bol pravdepodobne podobný. Niekdajší starí členovia Newyorských filharmonikov spomínali na to, že Mahler počas skúšok pôsobil ako krotiteľ levov. A podľa hudobníkov Cleveland Orchestra bol ich dlhoročný šéfdirigent George Szell neústupný vo svojich nárokoch, pričom vedeli, že rovnako náročný je aj voči sebe samému a že všetko sa vždy týka iba hudby. Žiaľ, boli aj diktátori, ktorí nedisponovali takými hudobnými schopnosťami, a to bolo pre hudobníkov samozrejme hrozné. V súčasnosti je mnoho vynikajúcich dirigentov, mladých dirigentov, ktorí už pristupujú k svojej pozícii úplne inak. Myslím si, že sa tu odráža aj vplyv súborov špecializovaných na starú hudbu, ktoré sa absolútne koncentrujú na dielo so svojím veľmi analytickým prístupom. Vývoj postavenia moderného dirigenta ovplyvňujú aj početní dirigujúci inštrumentalisti, čiže koncerty bez klasického dirigenta. Každý dirigent, kapelník, bol v minulosti v prvom rade skladateľom. Kariérny dirigent je relatívne novým a v istom zmysle aj nežiaducim fenoménom. Skladateľ disponuje najkomplexnejšou predstavou o svojom diele, preto by zároveň mal byť schopný postaviť sa pred orchester či akékoľvek iné hudobné teleso a naštudovať s ním svoju hudbu. Všetci veľkí skladatelia 20. storočia to dokázali. V súčasnosti, žiaľ, mnohí autori stratili kontakt s praxou, sedia doma za počítačom a keď sa dostanú pred orchester, nedisponujú analytickým sluchom a nemajú reálnu predstavu o tom, čo skomponovali. Našťastie, sú aj dobrí skladatelia, ktorí to dokážu. Podľa mňa by teda dirigentská kariéra ani nemala existovať, dirigenti iba zastupujú skladateľov. Dalo by sa v tejto súvislosti uvažovať o rôznych zaujímavých aspektoch...

Spomínali ste špecifickosť, jedinečnosť niekoľkých veľkých svetových orchestrov. Nie je táto rozmanitosť v súčasnom globalizovanom svete v ohrození? Orchestre do svojich radov čoraz viac prizývajú a začleňujú hudobníkov z rôznych krajín a škôl, čím vnášajú do celkového obrazu a nakoniec aj – a to je rozhodujúce – zvuku nové prvky, ktoré však možno netreba vnímať ako popieranie dovtedajšej výnimočnosti, ale ako jej rozšírenie. Je zrejmé, že proces zjednocovania, vzájomnej kompatibilnosti je v tejto oblasti vo vysokom štádiu rozvoja. Pokým kedysi existovali veľmi jasné hranice (podľa legiend talianski hudobníci nedokázali hrať kvôli odlišnému vkusu a štýlu s francúzskymi), dnes môže ktorýkoľvek sólista predviesť ľubovoľné koncertantné dielo s orchestrami na celom svete. Na druhej strane, pred niekoľkými rokmi prebiehali v Holandsku diskusie, či má Kráľovský Concertgebouworchester prijímať do svojich radov aj cudzincov, či sa tak postupne nestratí neopakovateľný charakter jeho zvuku...

Je to veľmi zaujímavá a širokospektrálna problematika, je ťažké rozobrať ju na časti.
Podľa môjho názoru majú veľké svetové orchestre naďalej veľmi charakteristický a jedinečný zvukový ideál. Berlínske a viedenské orchestre majú zásadne odlišný spôsob tvorby tónu, odlišný koncept orchestrálneho zvuku, taktiež Concertgebouw, napriek tomu, že je v súčasnosti tvorený hudobníkmi z 25 krajín. Ani americké orchestre nie sú všetky rovnaké, zvuk Cleveland Orchestra je do dnešných dní zreteľne iný ako zvuk Chicago Symphony, iný ako zvuk New York Philharmonic či Boston Symphony. Pochopiteľne, každý veľký orchester má záujem o zachovanie svojej jedinečnosti. Na konkurzoch sa usiluje nájsť takých hudobníkov, ktorých hra je kompatibilná s jeho zvukovým ideálom. A ten je udržiavaný a podávaný ďalej. V časoch, keď som pôsobil ako asistent Lorina Maazela v Cleveland Orchestra, som mal možnosť zúčastniť sa na viacerých konkurzoch a registroval som, aká pozornosť bola pri výkonoch uchádzačov o miesto v orchestri venovaná práve aspektom zvuku. Veľké orchestre k tomu pristupujú podobne dodnes. To, že na nahrávkach znejú orchestre niekedy veľmi podobne, môže byť aj dôsledkom nahrávacej techniky, množstva mikrofónov umiestnených príliš blízko k hudobníkom, filtrovania a komprimovania zvuku. Ale tie najlepšie nahrávky s najlepšími orchestrami a dirigentmi sú jedinečné a odlíšiteľné dokonca aj pri počúvaní v aute, a myslím, že aj pri „teste naslepo“.

Zároveň je nutné konštatovať, že rozdiely vo zvuku orchestrov sú z laického pohľadu veľmi subtílne a ich rozpoznanie si vyžaduje minimálne bohaté poslucháčske skúsenosti. Aj slovenské orchestre však majú svoj špecifický zvuk...

Áno, jednoznačne. Slovenská filharmónia má svoj charakteristický zvuk.

Mali by sa konkurzy do Slovenskej filharmónie podľa vášho názoru vyhlasovať medzinárodne? Mala by Slovenská filharmónia prijímať hudobníkov z iných krajín?

Už dnes v jednotlivých sekciách Slovenskej filharmónie pôsobia okrem Slovákov viacerí hudobníci z iných európskych krajín. Veľké orchestre nehľadajú absolventov konkrétnej školy, ale kvalitných, flexibilných hudobníkov, ktorí dokážu absorbovať či zapadnúť do ich charakteristického interpretačného štýlu. Pred hudobnými tradíciami Bratislavy a Slovenska mám hlboký rešpekt. Je však dôležité pripomenúť, že ak sa s tradíciami narába nesprávne, môže hroziť istá provinčnosť. Želám si, aby Slovenská filharmónia bola vyslancom Slovenska a jeho vyspelej kultúry vo svete. Vyžaduje si to kontinuálnu prácu a najmä angažovanie tých najlepších možných hudobníkov. Slovenská filharmónia má osobitý charakter zvuku. Ak prejdú procesom konkurzu inštrumentalisti zo zahraničia, nepochybne sa naň adaptujú.

Slovenskú filharmóniu ste po prvý raz dirigovali v roku 1994 a potom viackrát s väčším alebo menším časovým odstupom. Od tých čias prešiel orchester hlbokou generačnou obmenou. Keď sa ohliadnete späť, aká je dnešná Slovenská filharmónia v porovnaní s tou z 90. rokov?

Podľa mojich skúseností to bol vždy dobrý orchester, ale dnes je podstatne lepší. Kvalita zvuku, intonácie, flexibilnosť ‒ podobne, ako v mnohých iných svetových orchestroch – sa zlepšili. Z toho však nevyplýva, že interpretačná kvalita bola kedysi horšia ako dnes, to by bolo nekorektné zjednodušenie. Znamená to iba toľko, že orchester pokračuje vo svojom vývoji a potenciál jeho ďalšieho rozvoja je obrovský!

Ak môžem položiť nepopulárnu otázku, na aké oblasti interpretácie sa budete koncentrovať, kde vnímate rezervy, ktorým je potrebné venovať sa prioritne? Za aký čas dosiahnete ciele, ktoré ste si predsavzali?

Keď George Szell prevzal v roku 1946 po Arturovi Rodzińskom a Erichovi Leinsdorfovi skvelý Clevelandský orchester (a že orchester bol vynikajúci už pred Szellom, dokazujú nahrávky), vyhlásil, že potrebuje desať rokov práce na to, aby s orchestrom dosiahol ďalší stupeň vývoja. Nakoniec Clevelandský orchester nepretržite formoval dvadsaťštyri rokov.
V záujme rozvoja kvalít každého orchestra, jeho jemnosti, obratnosti, techniky je potrebné venovať primeranú pozornosť klasickému repertoáru, Haydnovi, Mozartovi, Beethovenovi, Schubertovi. Sú to relatívne jednoduché, ale zásadné veci: práca s intonáciou, súhrou, vyváženosťou zvuku, hľadanie optimálnej kvality zvuku. Som presvedčený, že čím viac a lepšie bude orchester interpretovať diela klasikov, tým viac získa na kvalite aj jeho Mahler a Strauss. Budeme tiež hľadať spôsob, ako vyťažiť čo najlepší zvuk v sále Reduty. Je skvelé, že Slovenská filharmónia disponuje svojou vlastnou koncertnou sieňou, vo svete to nie je pravidlom. So sálou je potrebné pracovať ako s hudobným nástrojom. Na našich ostatných koncertoch sme sa sústredili najmä na zrozumiteľnosť sadzby, na dynamické úrovne. A myslím, že v tejto oblasti môžeme urobiť ešte veľmi veľa. Cieľom je dosiahnutie majstrovskej kvality interpretácie, ktorá bude dokonale zodpovedať akustike sály. Ak sa to podarí, bude to tak v každej sále, v ktorej orchester vystúpi. Ambíciou každého prvotriedneho orchestra je dosiahnutie vysokej miery flexibilnosti vo frázovaní, vo vedení sláčika, v záujme rešpektovania charakteristík rozmanitých štýlových období a špecifík rôznych skladateľov. Mozarta je potrebné hrať inak ako Brahmsa, Schumanna inak ako Mahlera. Budeme sa venovať zvukovej vyváženosti drevených dychových nástrojov a lesných rohov, pretože niektorí skladatelia využívajú lesné rohy, ako keby boli súčasťou driev... A v neposlednom rade aj štruktúre dynamiky, obzvlášť tichému, ale transparentnému zvuku – na tom sme naposledy intenzívne pracovali na skúškach Debussyho Mora. Je dôležité, aby bol každý jednotlivý hudobník plne zaangažovaný do spoločnej interpretácie, do muzicírovania, aby bol prínosom do celku, aby bola interpretácia vždy živá. Každý orchester má na čom pracovať. Kto nechce zajtra byť lepší ako dnes, nemôže byť umelcom.

Dramaturgia koncertov je zvyčajne podstatnou súčasťou koncepcie hudobného riaditeľa a šéfdirigenta. Aký repertoár budeme počuť na vašich vystúpeniach v nastávajúcich sezónach?

Vzhľadom na to, že do funkcie nastupujem na jeseň v roku 2017, bolo mnohé dané už vopred. Z pohľadu chodu prevádzky je dobré, že orchester plánuje svoju činnosť s veľkým predstihom. Na druhej strane je to pre mňa zložitejšie, pretože mnoho vecí bolo rozhodnutých skôr, než sme nadviazali dialóg s vedením Slovenskej filharmónie o mojom pôsobení v Bratislave. Bude si vyžadovať dlhší čas, kým sa v tejto oblasti prejavia plody našej vzájomnej spolupráce. V sezóne 2017/2018 so Slovenskou filharmóniou naštudujem osem repertoárovo rôznorodých programov, v ktorých budú mať zastúpenie diela viedenských klasikov, romantikov Mahlera, Mendelssohna, Schumanna, bratislavského rodáka Franza Schmidta, kompozície dvoch zakladateľských osobností modernej slovenskej hudobnej kultúry, Eugena Suchoňa a Alexandra Moyzesa i dvoch súčasných autorov, Ľubice Čekovskej a Egona Kráka. V tejto súvislosti rád spomeniem, že počas môjho ostatného pobytu v Bratislave som mal možnosť navštíviť koncert v rámci festivalu Epoché – Nová slovenská hudba, na ktorom zaznelo dvestopäťdesiat diel od viac než sto skladateľov zo Slovenska. Slovenskej hudbe sa plánujem intenzívne venovať.

Podľa akého kľúča ste sa rozhodli, ktoré diela slovenských skladateľov uvediete v budúcej koncertnej sezóne?

Predovšetkým som si vyberal na základe odporúčaní dramaturga Slovenskej filharmónie Dr. Ivana Martona. Zároveň sa usilujem v každej voľnej chvíli spoznávať slovenskú hudbu, neustále študujem partitúry. Verím, že si postupne vybudujem vzťahy so slovenskými skladateľmi, rád by som podporil aj mladých autorov. Možno by sme sa postupne mohli dopracovať k istej schéme, na základe ktorej budeme uvádzať tvorbu domácich skladateľov.

A súčasná svetová tvorba?

Pre slovenskú hudobnú kultúru je nesmierne dôležité, aby jej inštitúcie iniciovali spoluprácu medzi domácimi hudobníkmi a súbormi s renomovanými súčasnými svetovými skladateľmi. Je to dôležité nielen pre prezentáciu doma i v zahraničí, ale aj z pohľadu aktívnej účasti na aktuálnom dianí v širšom meradle. Čo sa týka súčasného svetového repertoáru na mojich najbližších koncertoch v Bratislave, teším sa, že v máji uvedieme spolu s perkusionistkou Evelyn Glennieovou Conjurer Concerto amerického skladateľa Johna Corigliana, ktorého Prvú symfóniu som dirigoval pri príležitosti mojej prvej spolupráce so Slovenskou filharmóniou v apríli 1994.

Hoci do vášho prvého koncertu so Slovenskou filharmóniou už vo funkcii jej umeleckého šéfa ešte zostáva niekoľko mesiacov, o mnohých aspektoch uvažujete nepochybne veľmi detailne...

Za dôležitý považujem najmä súlad činností jednotlivých zložiek organizácie. Budem sa usilovať prispieť k tomu, aby každá skúška, každý koncert, s ktorýmkoľvek dirigentom, bol inšpirujúci a prínosom do rozvoja orchestra. Treba si uvedomovať mimoriadnu hodnotu a zodpovednosť, ktoré sa s touto činnosťou spájajú – ide o vyhradený, zaplatený čas pre ľudskú, umeleckú prácu na najvyššej úrovni. Hudobníkov Slovenskej filharmónie by som rád prizýval do projektov s komornou hudbou. Nie je to žiadna originálna myšlienka, orchester musí fungovať ako veľké komorné zoskupenie, založené na vzájomnom počúvaní sa. Čím viac sa nám podarí zapojiť hudobníkov do komornej hudby, tým lepšie.
Zároveň som pripravený byť aktívnou súčasťou slovenského hudobného života. Ak by boli splnené predpoklady, vedel by som si predstaviť školu pre mladých dirigentov, ktorí by mohli spolupracovať s orchestrom a so mnou. Rád budem nápomocný v súvislosti so Slovenským mládežníckym orchestrom i pri vytváraní príležitostí pre mladých skladateľov.

Vaša vízia, že „každá skúška, každý koncert s ktorýmkoľvek dirigentom je prínosom do rozvoja orchestra“, implikuje predpoklad vašej aktívnej účasti na tvorbe celosezónnej dramaturgie, vaše odporúčania pri výbere hosťujúcich dirigentov, sólistov.

Zatiaľ som iba designovaným hudobným riaditeľom, vo funkcii budem až na jeseň. V súčasnosti intenzívne skúmam, ako práca vo Filharmónii a prostredie okolo nej fungujú. Po hlbšom spoznaní rád ponúknem svoje pohľady a odporúčania, ako by sme mohli uvažovať, napríklad o organizácii a štruktúre našich koncertných sezón. Netvrdím, že v tejto oblasti je potrebné všetko zmeniť, zamýšľam sa však napríklad nad počtom koncertov v rámci jednotlivých abonentných cyklov, nad otázkou, ako zaplniť každé sedadlo v koncertnej sieni, ako pritiahneme nové obecenstvo, mladých ľudí, aby si vypočuli veľkú hudbu. Uvažujem aj nad tým, ako môže inštitúcia ako Slovenská filharmónia ešte viac prispieť k šíreniu vzdelania, ako môže nadchnúť školákov, akým spôsobom môžu byť do tohto procesu ešte viac zapojení naši hudobníci, napríklad aj prostredníctvom komornej hudby. Je tu široká paleta rôznych aspektov, ktoré študujem a usilujem sa im porozumieť. Dôležitou súčasťou života umeleckých súborov je aj zájazdová činnosť. V tejto oblasti sa budem aktívne angažovať. Zájazdy prvého orchestra v krajine musia byť kvalitné, zmysluplné. To isté sa týka aj nahrávok. V súčasnosti existuje veľa zvukových záznamov, o ktorých takmer nikto nevie. Myslím si, že chceme, aby Slovenská filharmónia bola známa vo svete a spolu s ňou aj slovenská hudba. Takáto kvalita propagácie Slovenska by mala byť prioritným spoločenským i štátnym záujmom. Slovenská filharmónia je veľmi vzácna organizácia, z pohľadu mojich skúseností jedinečná. Dúfam, že moje pôsobenie prinesie výsledky, že sa Slovenská filharmónia vnútorne i navonok posilní, že svojou činnosťou bude rozvíjať i napĺňať potreby slovenskej hudobnej kultúry.

Základ filharmonickej komunity tvoria abonenti. Toto publikum je pravdepodobne pomerne konzervatívne, obľubuje iba istú časť symfonického repertoáru, naopak nevyhľadáva novšiu alebo zriedkavo hrávanú hudbu.

Takéto obecenstvo existuje takmer všade. Mám k tomu iba dve poznámky. Po prvé, veľký repertoár je potrebné hrať. Treba veriť, že vždy príde dostatok ľudí, ktorí si slávne dielo vypočujú po prvý raz. Po druhé, rád by som videl tento repertoár rásť. Existuje mnoho príkladov orchestrov a inštitúcií, v ktorých bolo rozšírenie konzervatívneho repertoáru nesmierne úspešné.

Okrem 120-členného orchestra pôsobí v Slovenskej filharmónii aj Slovenský filharmonický zbor, Slovenský komorný orchester, Slovenská filharmónia je organizátorom rôznych koncertných cyklov – symfonických, vzdelávacích, komorných. Týka sa funkcia hudobného riaditeľa iba orchestra alebo aj organizácie ako celku?

Je sústredená na orchester, ale s vkladom pre celú organizáciu. Zaujímam sa o súhru všetkých zložiek, napríklad v oblasti dramaturgie, myslím, že tu je veľký potenciál. Zároveň si uvedomujem, že komplexná zaangažovanosť hudobného riaditeľa v Slovenskej filharmónii pravdepodobne nemá tradíciu.

So Slovenským filharmonickým zborom ste už spolupracovali...

... v minulosti niekoľkokrát. V Prahe sme uviedli Rossiniho Petit messe solennelle, spomínam si aj na Honeggerovho Kráľa Dávida v Redute. V budúcej sezóne spoločne uvedieme Mendelssohnovo oratórium Paulus, Schubertovu Omšu As dur a Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej.

George Szell požadoval desať rokov, aby Clevelandskému orchestru vtlačil svoju pečať. Vaša zmluva predpokladá trojročnú spoluprácu. Slovenská filharmónia o tri roky: kde bude? Aká bude?

Tri roky v organizácii tohto typu prebehnú rýchlo, a ako som už spomínal, mnohé bolo vopred dané. Jedným z mojich prvoradých cieľov je efektívne využiť všetok čas na skúškach, aby hudobníci odovzdali orchestru to najlepšie zo svojho umenia. Krátkodobým cieľom je aktívnejšia prezentácia orchestra v zahraničí, a to rôznymi spôsobmi. Tri roky môžu byť začiatkom, v ktorých postupne spoznáte všetkých ľudí v organizácii, fungovanie jej súčastí. Čo sa týka uskutočniteľnosti zmien – neviem, zatiaľ som nikde nepôsobil tak krátko. Vo vzťahu orchestra a hudobného riaditeľa sú tri roky naozaj veľmi málo. Úvodné dvoj-, trojročné zmluvy sú však bežné, za ten čas sa ukáže, či vzájomná spolupráca funguje. Ak potom pretrváva obojstranný záujem, je možné uvažovať o pokračovaní.

V ostatných desaťročiach mali početné orchestre v celosvetovom meradle vážne problémy s financovaním, viaceré orchestre v Nemecku, Holandsku, Spojených štátoch ukončili svoju činnosť. Pochopiteľne, fungovanie veľkých umeleckých organizácií je finančne náročné. Dnes však existujú rešpektované medzinárodné štúdie, ktoré veľmi jasne odhaľujú ekonomický potenciál kreatívnej sféry. Ako však presvedčiť politikov, že to, čo na začiatku stojí veľa peňazí, môže priniesť spoločnosti výraznú pridanú hodnotu?

V prvom rade, festivaly, koncerty sústreďujú, priťahujú pozornosť na jednom mieste. Tam dochádza preukázateľne k ďalšej ekonomickej aktivite nad rámec zakúpenia vstupenky. A potom, umenie, a obzvlášť hudba, rozvíja intelektuálne schopnosti človeka. Mladým ľuďom pomáha zaradiť sa do spoločnosti, lepšie komunikujú, viac sa im darí v matematike, sú disciplinovanejší. Finančné prostriedky vložené do hudby sú dobre zhodnotené peniaze.

Na druhej strane, v dnešnom svete by ste zrejme nevynašli symfonický orchester alebo operu. Ale aj mnohé iné veľké výtvory civilizácie, napríklad veľkú architektúru, je finančne veľmi náročné udržiavať. Nikomu však nenapadne zbúrať Katedrálu svätého Pavla v Londýne kvôli vysokým prevádzkovým nákladom, hoci dnes by sa niekomu mohlo zdať, že ten priestor je možné využiť efektívnejšie. Veľká hudba, ako každé veľké umenie, je pokrmom pre dušu. Ak zoberiete duši tento pokrm, vytvoríte komunity, ktoré v súčasnosti všade vo svete vznikajú. Tam, kde nie je kultúra, bude v spoločnosti viac problémov. Každý politik si to môže overiť. Hudba prepája mozgové hemisféry, podporuje kritické myslenie. S kultúrou, umením sa spájajú veľké pozitívne okamihy dejín – okrem nich história zaznamenáva najmä negatívne udalosti, vojny, tragédie. Čestný politik, korektná spoločnosť chráni kultúru.

Ako sa vaše pôsobenie vo funkcii hudobného riaditeľa Slovenskej filharmónie premietne do vašej bohatej medzinárodnej dirigentskej činnosti? V súčasnosti stojíte na čele The Little Orchestra Society v New Yorku, ste umeleckým riaditeľom a šéfdirigentom Daejeon Symphony Orchestra v Kórejskej republike, každoročne spolupracujete s Ázijským a Austrálskym mládežníckym orchestrom a hosťujete v rôznych svetových orchestroch...

Čo sa týka časovej organizácie, Slovenská filharmónia má prioritu. V budúcej sezóne tu budem mať pätnásť koncertov, naštudujem osem rôznych programov. Ovplyvní to moje hosťovania v iných orchestroch, ale nikdy som neuvažoval kariérne, mojou ambíciou nie je dirigovať čo najviac orchestrov, naopak, záleží mi na tom, aby som bol prínosom všade tam, kde pôsobím. Tomu podriaďujem všetko. Zástupcom orchestra Slovenskej filharmónie som na stretnutí povedal, že ako umelecký poradca som k dispozícii 365 dní v roku. S inštitúciou, s jej hudobníkmi budem v permanentnom kontakte, nie iba vtedy, keď budem v Bratislave.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020