Šesťdesiate roky, ktoré pre pohyby v európskom umení znamenali zásadne prelomový čas, prevratne zasiahli do myslenia tvorcov. Bola to tichá revolúcia aj okázalý protest. Zásadné a rozhodujúce slová i trendy v architektúre, literatúre, výtvarnom, filmovom, divadelnom umení a v neposlednom rade v hudbe – nová zvukovosť, hľadačstvo, technologické postupy, syntetické a elektronické farby, neobvyklý výraz... Pre každého mladého vnímavého adepta toto obdobie znamenalo neobyčajne živý motivačný impulz, inšpiráciu. Výrazne sa nové trendy zapísali aj do vedomia práve začínajúceho muzikanta z Komárna. Jozef Zsapka si zvolil na naše pomery neobvyklý nástroj, ktorý sa v onom hektickom múzickom pohybe tešil z „globálneho“ uznania. Vtedy ešte netušiac, akú osudovú rolu bude gitara v jeho živote znamenať... Dnes je to jasné: je priekopníkom klasickej gitarovej interpretácie na Slovensku. Za desaťročia umeleckého aj pedagogického pôsobenia – nielen doma, ale (možno ešte dôraznejšie) i v zahraničí, by sme však takmer márne hľadali relevantný rozhovor, ktorý by priblížil niekoľko podstatných faktov, okolností, súvislostí. Jozef Zsapka dokázal na Slovensku, pre ktorého kultúru nie je gitara práve typickým nástrojom, túto premisu vyvrátiť, ba naopak, postavil slovenskú gitarovú interpretáciu do celkom nových súvislostí a medzinárodných väzieb.
Už vaše detstvo, ktoré ste prežívali v Komárne, bolo spojené s hudbou. Gitara, nástroj v tých časoch neobvyklý, vstúpila razantne do vašej pozornosti a poznamenala vaše profesionálne smerovanie. Tušili ste jej predurčenie, alebo ste mali v zálohe aj inú profesijnú alternatívu?
Od detstva som popri hudbe inklinoval k letectvu, vzrušovalo ma všetko, čo s ním súviselo. Neboli to len jednorazové „platonické“ vzplanutia a vízie, táto fascinácia mi ostala celoživotne. Keď som ako malý chlapec zistil, že najbližšie letisko je v Nových Zámkoch, už ako šesťročný som dokázal sadnúť na bicykel a prekonať niekoľkokilometrovú vzdialenosť z rodného Komárna, aby som sa priblížil „na dosah“ svojim snom. Tam som v očarovaní celé hodiny sledoval lietadlá, najskôr z diaľky, postupne som sa kontaktoval, neskôr ma piloti vzali na vedomie, akceptovali moju vášeň, a tak som sa dostal aj dovnútra lietadiel. Pokračoval som, postupoval, lietal...
Vnímate nejakú súvislosť medzi letectvom a hudbou, ktorá sa stala predmetom vašej reálnej, výsadnej profesie?
Možno je to pocit očarenia a slobody. Absolútnej slobody z objavovania. Ten pocit si pestujem po celý život. Popri hudbe ho „zhmotňuje“ lietanie – aj keď dnes ho už väčšmi praktizujem len pomocou simulátorov. Keby mi otec vtedy pred rokmi nebol kúpil gitaru, určite by sa stala mojou profesiou aviatika.
Bigbít protileteckej jednotky
S gitarou ste sa zoznamovali v onom „inkriminovanom čase“, keď sa aj k nám začínala popri iných progresívnych vplyvoch v umení infiltrovať rocková hudba, neskôr „špecifikovaná“ ako bítová. Bol to pre vás stimul?
V tých časoch k nám začala – najskôr nesmelo, „konšpiračne“ – prenikať západná rocková hudba. Až keď som bol na konzervatóriu v Brne, nastúpila naplno zlatá éra The Beatles. Zvuk gitár, tie zvláštne harmónie, neopočúvané vokály, rytmy, ale aj formy, bol to celkom nový druh hudby. Opantal a podmanil si nás – a nielen našu generáciu, ktorá bola pri nástupe tejto vlny azda najviac prístupná podnetom a vekovo „ekvivalentná“ aj vnímavá. Tvrdím, že šesťdesiate roky boli (nielen v hudbe) tie najkrajšie a najprogresívnejšie časy, s krásnou, neopakovateľnou atmosférou, s príchuťou netušených možností. Objavili sme nový svet a možno sa nám zdal o to viac výnimočný a lákavý, že nám bol oficiálne zakazovaný. Spomínam si napríklad, ako som čakal celú noc pri rádiu Slobodná Európa, aby som si vypočul moju favorizovanú a „vysnívanú“ novú skladbu, potom ju rýchlo zapísal – a mali sme v kapele čerstvý materiál...
Mali ste, samozrejme, vlastnú kapelu...
Nedávno ma kontaktoval jeden pán z Moravy, ktorý píše publikáciu o začiatkoch bigbítu u nás a označil ma za jedného zo „zakladateľov tohto hnutia v Československu“. A pritom sme mali na konzervatóriu prísny zákaz takýchto praktík. Mojím spolužiakom bol syn slávneho Gustava Broma, cez neho som sa dostal do jeho skvelej kapely, popri tom som permanentne hral bigbít v Komárne. Celkovo sme veľa hrávali a koncertovali. Nebyť tohto druhu muzicírovania, asi by som sa neskôr ku klasickej gitare ani neprepracoval.
Vráťme sa však celkom k začiatkom: rodičia vás zapísali na nástroj, ktorého pedagógovia, tradícia či literatúra u nás prakticky nejestvovali.
V Komárne som chodieval na lekcie k pánovi učiteľovi – huslistovi. Učil ma, zrejme iba intuitívne „tušiac“ gitaru a jej špecifiká, ale naučil ma veľmi veľa: všetky stupnice, obraty, veľa postupov, o ktorých moji budúci konzervatoriálni spolužiaci nemali ani len tušenie. Po roku a pol som sa prihlásil na konzervatórium do Brna a po takejto základnej edukácii som hravo spravil „prijímačky“. Kocky boli hodené... Môj prvý profesor po roku z konzervatória odišiel a vystriedal ho ďalší, ktorého metodika bola dosť „tvrdá“, až som (načas) na klasickú gitaru zanevrel. Napokon posledné dva ročníky som mal šťastie na výborného profesora Arnošta Sádlika, ktorý mi otvoril oči a ukázal, aká je gitara krásna. Vďaka nemu, a tiež pod jeho vedením, som neskôr pokračoval aj na vysokej škole. Tomu však predchádzala „vojenčina“, kde som mal tiež kapelu, ktorá bola únikom z neúprosnej, strašnej reality nezmyselného drilu a absurdných „vojenských“ požiadaviek. Kuriózne, ba paradoxné je, že ja – milovník letectva, som bol pridelený k protileteckej jednotke! Teoreticky to znamenalo, že som mal strieľať na lietadlá, ktoré som tak miloval... Vtedy som, zrejme tiež z pocitu bez východiska, napísal na požiadanie kolegov z kapely štyri skladby, s ktorými vyhrávali na vojenských umeleckých súťažiach a získali prvé miesto v pražskej Lucerne. Bol to, samozrejme, pre mňa pocit satisfakcie a navyše sa mi črtali nové obzory. O kapele a jej úspechoch sa dozvedel Pavol Fűkő a zavolal nás do televízie, kde vtedy pôsobil. Tam začala naša spolupráca, ktorá pretrvala dlhé roky. Pripravoval som s ním viacero televíznych relácií o gitare, jej histórii, o komornej hre. Myslím si, že v tom čase to malo pre naše slovenské prostredie, ktoré túto inštrumentálnu oblasť príliš nepoznalo, obrovský význam. Vo „vojenskom“ období som dostal aj prvú pedagogickú ponuku: učiť študentov herectva na VŠMU základy hry na gitare. Prvými žiakmi sa tak po predchádzajúcich skúsenostiach na elementárnych hudobných školách stali moji takmer rovesníci – Andy Hryc, Zuzana Kocúriková, Ivo Romančík, Dušan Tarageľ, Swanovci…
Takže to boli celkom atypické a atraktívne pedagogické začiatky?
Po „vojenčine“ som sa ohlásil u riaditeľa konzervatória Zdenka Nováčka, ktorý sa ma svojím typickým spôsobom opýtal: „Koľko rokov učíš?“ „Štyri,“ odpovedal som. „Keď to bude päť, tak sa prihlás!“ Stalo sa. Vypísal konkurz, nastúpil som a od tej doby nepretržite učím. Pedagóg, ktorého som v škole striedal, nebol aprobovaný gitarista, takže som musel budovať študijný odbor od základov. Samozrejme, že som robil chyby, z ktorých som sa poučil, a postupne som si vytvoril v prístupe k študentom pravidlá a hierarchiu. Trvalo to možno päť – šesť rokov, no od tých čias som mal (a mám) stabilný pedagogický režim. Učiť som začal v roku 1972 a už v roku 1979 som vyslal na Gitarovú súťaž do Kutnej Hory dvoch študentov, ktorí sa vrátili so skvelým umiestnením – prvou a druhou cenou. Na túto prestížnu súťaž som od tých čias pravidelne delegoval študentov a vždy prinášali výsledky a prvé ceny. Medzi výnimočnými sa v tom čase objavil Vladimír Tomčányi, ktorý začal žať najvyššie ocenenia na medzinárodných súťažiach; veľkým triumfom bolo napríklad jeho víťazstvo na parížskej súťaži, ktorá patrila k vrcholným podujatiam svojho typu. Tak sa rad mojich žiakov a zbierka ich ocenení za tie roky úctyhodne rozrástli...
Pedagogická práca vás očividne pohltila. Našli ste v nej mimoriadnu záľubu, ako aj terén na kreatívnu realizáciu. Od učiteľa na elementárnych hudobných stupňoch ste vystúpili na najvyššie akademické posty (od 1992 docent, od 1997 profesor). Vedeli by ste charakterizovať váš pedagogický program?
Znova musím zopakovať, že som začínal od nuly. Mojou „prípravkou“ bolo vyučovanie na základnej umeleckej škole, netrvalo to však dlho. Keď som prešiel na konzervatórium, pokúsil som sa napísať školu hry na gitare. Čoskoro som zistil, že nestojí za nič, tak som ju dôsledne roztrhal. Od začiatku svojej pedagogickej praxe som si budoval archív a keďže patrím k maximalistom, zhromaždil som kvantá materiálu. Navyše, čo je veľmi podstatné, zdedil som veľmi solídnu a obsiahlu pozostalosť od pána Jacoba Köberlinga (zhodou okolností tiež z Komárna), ktorý bol síce profesiou „poštmajstrom“, no patril k veľkým milovníkom gitary a zberateľom notového materiálu, nástrojov a všetkého, čo s tým súvisí. Komunikoval so špecialistami z celého sveta. Tak som okrem množstva pozoruhodných nôt získal napríklad aj vzácny nástroj z dielne chýrneho španielskeho výrobcu Francesca Simplícia z roku 1936.
Keď sme spomínali doktora Nováčka – jedného dňa si ma zavolal a dal mi príkazom do štrnástich dní napísať vyučovacie osnovy. Nešlo len o sólový nástroj, ale aj o komornú hru, hru z listu, dejiny gitary... Osnovy prešli ministerským „odobrením“ a on sa išiel s nimi pochváliť do Prahy. Efekt bol však neočakávaný a celkom opačný: pražskí kolegovia sa urazili (zrejme preto, že nemali prvenstvo) a celý materiál zhodili pod čiernu zem. Po rokoch som sa celkom náhodou stretol s publikáciou v češtine: išlo o doslovný preklad mojich osnov... Nepátral som, ako k tomu prišli a kto bol za tým. Napokon, nikdy som sa neriadil nejakými osnovami a predpísanými postupmi. Ku každému žiakovi som od začiatku pristupoval individuálne, každý pre mňa predstavuje samostatnú osobnosť so špecifickými danosťami a tými sa ako pedagóg riadim.
Život na pódiu
Od začiatku profesionálneho pôsobenia ste sa paralelne venovali koncertovaniu a máte zásluhu na tom, že gitaru začala slovenská hudobná verejnosť vnímať v celkom inom svetle a v iných súvislostiach. Povýšili ste ju do stavu emancipovaného klasického hudobného nástroja...
Ešte v časoch „vojenčiny“ ma oslovili Warchalovci na koncertné turné v Taliansku. Znelo to lákavo a samozrejme, že som ochotne súhlasil. Treba dodať, že to bolo ešte v štádiu, keď som sa rozhodoval medzi bítovou a klasickou hudbou, a toto pozvanie definitívne rozhodlo, ktorým smerom sa v budúcnosti vyberiem. Spomínam si, ako som sa dôkladne pripravoval, navyše som musel vo Vivaldiho Štyroch ročných obdobiach prepísať pôvodný čembalový part pre gitaru. Turné s pätnástimi koncertmi naprieč celým Talianskom malo okrem úspechu pre mňa rozhodujúci význam. Kuriózne bolo, že keď som sa prišiel na Slovkoncert informovať o možnostiach koncertovania, pozerali na mňa nechápavo, o čo mi vlastne ide... Bol som nezaraditeľný, pretože gitara ako koncertný nástroj s klasickým zameraním u nás do tých čias nejestvovala. Postupne sme s Milošom Jurkovičom vytvorili duo a začali koncertovať, spočiatku s dosť limitovaným repertoárom. Niekoľko skladieb, napríklad Händlove sonáty, ktoré neskôr vyšli na platni, som upravil pre naše obsadenie. Pomaly sa to začalo rozbiehať, vystupovali sme spoločne, ale aj ako sólisti, darilo sa nám a postupne sa náš repertoár, aj zásluhou pozorných autorov, rozrástol. Mne sa podarilo – aj vďaka Milošovi Jurkovičovi – doštudovať VŠMU a presadiť tu gitaru ako rovnocenný študijný odbor. Nebolo to celkom bez prekážok, pretože staršia generácia konzervatívne zmýšľajúcich pedagógov na akadémii stále oponovala, že takýto tamburášsky nástroj na vysokú školu nepatrí. To však pramenilo z neznalosti a bolo na mne a mojich pokračovateľoch presvedčiť o opaku.
Znova vaše prvenstvo – ako študent, absolvent odboru hry na gitare na bratislavskej akadémii, ktorá do tých čias tento nástroj v študijnej ponuke nemala...
Mojím pedagógom na VŠMU bol opäť profesor Arnošt Sádlik. Po absolvovaní som prevzal po ňom žezlo a od tej doby až podnes učím na tejto našej alma mater.
Azda každý, kto stretne v živote kvalitného pedagóga, sa automaticky stotožní s jeho metodikou a postupmi. Čo sa najvýraznejšie podpísalo na vašom formovaní?
Jednoznačne môžem povedať, že najviac blahodarne na mňa zapôsobilo brnianske prostredie, nielen z hudobného hľadiska. Atmosféra na brnianskom konzervatóriu bola úžasne prajná a otvorená. Moji profesori boli chápaví, vždy vedeli pomôcť, poradiť. To echo ľudského, empatického prístupu učiteľov vo mne ostalo a snažil som sa ním riadiť aj počas mojej pedagogickej praxe. Na vysokej škole som vytvoril demokratický systém. Z každého jednotlivca sa usilujem získať čo najviac. Náznaky akéhokoľvek diktátorstva celkom vylučujem. Vždy som zvedavý na názor študenta, diskutujeme spolu, konfrontujeme sa. Gitara je v podstate ľúbivý nástroj, mnohí interpreti sa preto radi predvádzajú a to nemám rád. Mojím ideálom bolo a je: viesť študentov „zlatou strednou cestou“, ponechať im dostatok voľnosti vo vlastnej tvorivosti.
S progresom gitarovej interpretácie sa do povedomia dostali aj mená, ktoré boli do tých čias nepoznané. Ak spomíname množstvo svetových autorov, ktorí sa venovali tvorbe pre gitaru, nemôžeme obísť ani „nášho“ Josepha Kaspara Mertza.
Ako Bratislavčan sa usadil vo Viedni a vo svojej dobe bol uznávaným skladateľom. Zabudlo sa naňho a až v posledných rokoch začal narastať záujem o jeho tvorbu. Medzinárodný gitarový festival, ktorý som založil pred vyše štyrmi desaťročiami, som pred dvadsiatimi rokmi pomenoval po tomto skladateľovi, čím sa dostal väčšmi do medzinárodného povedomia a rovnako Bratislava cez jeho tvorbu do nových kontextov.
Festival je nerozlučne spojený s vaším menom. Na prvé ročníky spomínam ako na malý zázrak: Bratislava sa stala dejiskom neobvyklého podujatia! Boli sme nadšení, prekvapení a v očakávaní ďalších (možných?) pokračovaní. Prvý ročník sa konal na nádvorí Univerzitnej knižnice, ďalšie sa tešili enormnému záujmu a nadšené publikum sa často muselo na koncerty v Klariskách či v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca doslova prebojovať. Popularita, vážnosť i renomé podujatia každým rokom narastali. Spomínate si na festivalové začiatky?
Ako interpret a pedagóg som si v istom momente uvedomil, že publikum, s ktorým u nás prichádzam do kontaktu, je vlastne nevzdelané. Gitara tu bola vždy chápaná ako ľudový, plebejský nástroj a za umelca bol považovaný každý, kto zahral viac ako „táborákovú“ pesničku. Navyše, pedagógovia aj interpreti boli u nás samoukovia. Pri spoznávaní situácie vo svete som chcel, aby sa aj na Slovensku publikum oboznamovalo s kvalitou. Za štyridsaťdva rokov existencie festivalu sa tu vystriedalo nespočetné množstvo kvalitných svetových gitaristov. Trúfam si povedať, že každý koncert každého ročníka festivalu bol osobitý. Festival prezentoval veľa známych mien, veľa gitaristov, s ktorými som sa priebežne na svojich zahraničných koncertných aj pedagogických pôsobiskách zoznámil. Myslím si, že dobrým nápadom bolo popri festivale usporiadanie súťaže, o ktorú je veľký a narastajúci záujem. Keďže nesie v názve Mertzovo meno, povinnou skladbou je niektorá z jeho kompozícií a nám sa okrem iného darí dostávať jeho tvorbu do povedomia širšej zahraničnej gitarovej verejnosti. Musím spomenúť okrem viacerých pozitívnych stránok aj meno skvelého sponzora z Japonska (u nás na Slovensku sponzorov nemáme...), ktorým bol Masaru Kohno, po jeho smrti ho vystriedal Masaki Sakurai. Tento nástrojár vybaví každú súťaž skvelým nástrojom z vlastnej dielne – ako lákavú a atraktívnu cenu pre víťaza. Je neobyčajne veľkorysý a skutočne nešetrí na kvalite sponzorských gitár.
Aké nástroje sú v súčasnosti najvyhľadávanejšie?
Výrobcov a značiek stále pribúda. Keď sa obzrieme na začiatok minulého storočia, k najkvalitnejším, zvukovo optimálnym patrili gitary zo Španielska od majstra Torresa. Odvtedy sa etablovali ďalšie – Simplicio, Ramirez, Fleta, Paco Marin... Dnes, keď pribúdajú veľké koncertné sály, musia sa nástroje akusticky prispôsobovať priestorom, takže sa stále zdokonaľujú. Momentálne sa veľmi kvalitné nástroje vyrábajú v Nemecku, v Japonsku a, samozrejme, v Španielsku. Ich cena je však veľmi vysoká, pretože je málo dobrého materiálu.
Zrejme nie ste zástancom ozvučovania nástrojov pri klasickej interpretácii...
Určite nie, aj keď je veľa interpretov siahajúcich po tomto spôsobe. Myslím si, že gitarista musí mať prirodzený kvalitný nosný tón, ktorý je zreteľný a ozvučí celú, hoci aj veľkú sálu. Poslucháč by mal počuť aj tie najjemnejšie alikvotné tóny, nuansy hry. Pri ozvučení sa delikátne gitarové špecifiká strácajú. Tedescov koncert so symfonickým orchestrom som však hral cez mikrofón z pochopiteľných dôvodov – gitara nemá v dueli so zvukom veľkého symfonického orchestra šancu. Keď som hrával na nástroji od Ramireza, nepotreboval som v dialógu so symfonickým orchestrom žiadne ozvučovacie „pomôcky“.
Inšpirujúca osobnosť
Iste mi dáte za pravdu, že hovoriť o slovenskej interpretačnej škole – a to nielen v prípade gitary, nie je celkom priliehavé. Množstvo vynikajúcich slovenských gitaristov vás však uvádza v umeleckom životopise a Zsapkova gitarová trieda sa stala neodškriepiteľným fenoménom... Pozoruhodné je, že tento fenomén priviedol na Slovensko množstvo zahraničných adeptov gitarovej hry, ktorí mali možnosť vzdelávania kdekoľvek. Chýr o pedagógovi Zsapkovi prenikol na vaše mnohé zahraničné pôsobiská, majstrovské kurzy ste viedli v Grécku, Rakúsku, Portugalsku, Španielsku, Nemecku, Japonsku, USA, na Kube, v Mexiku...
Za tie roky bolo študentov skutočne veľa. Najskôr zo Slovenska (či Československa), postupne pribudli aj zahraniční. Mám veľa absolventov napríklad z Maďarska, kde sú vlastne všetky významné pedagogické gitarové posty obsadené mojimi doktorandmi (József Eötvös, Sándor Papp a ď.), z Rakúska (Jorgos Panetsos), Vietnamu (Nguyen Van Dy), Španielska (Marco Socías), z Česka (Pavel Steidl, Václav Kučera), z Cypru (Vasilios Avraam). Okrem konštantného pôsobiska na VŠMU som tiež od roku 2000 stálym profesorom na portugalskej univerzite. Záujemcov je stále dosť, nevedno však, dokedy budem učiť.
Neobyčajne bohatá je vaša koncertná činnosť – sólová i komorná: osem rokov v duu s Milošom Jurkovičom a od 1980 ste takmer za štyri dekády s manželkou Dagmar precestovali so stovkami koncertov azda celú zemeguľu. Koncertné vystúpenia sú „prchavej substancie“: okrem plagátov či programov ostávajú len spomienky. Iné je to s vašimi nahrávkami – desiatkami LP i CD nielen v katalógoch nášho OPUS-u.
Boli to tiež nahrávacie spoločnosti Naxos (Hong Kong), Albany Records (USA), SPI Milan (Francúzsko), Sony (Japonsko), ale aj domáce Diskant či Akcent.
Pri vašom vstupe do slovenského hudobného diania ste sa s pôvodnou literatúrou pre gitaru nestretli. Iniciovali ste však a inšpirovali vznik desiatok sólových i komorných kompozícií od Dušana Martinčeka, Jozefa Malovca, Alexandra Moyzesa, Vladimíra Bokesa, Miroslava Kořínka, Ivana Paríka, Juraja Hatríka, Ilju Zeljenku a i. Máte k niektorej osobitný vzťah?
Za tie roky bolo u nás skutočne vytvorených množstvo skladieb, či už pre sólovú gitaru alebo pre flautu s gitarou. Najplodnejším „osloveným“ skladateľom bol Dušan Martinček, môj osobný priateľ, ktorý je autorom vyše desiatky kvalitných skladieb. Veľmi som si vážil, že vedel diskutovať o interpretačných možnostiach nástroja, mohol som s ním viesť konštruktívny dialóg. Tak vznikli skladby hrateľné, dnes už klasické...
Okrem spomínaných ťažiskových aktivít – koncertného pôsobenia a pedagogickej činnosti, je obsiahlou, azda menej „viditeľnou“ aj vaša publikačná a editorská práca. Z domácich vydavateľstiev prerástla jej pôsobnosť do zahraničných – nemeckých Chanterelle, Trekel, Vogt & Fritz či švédskeho Guitarissimo.
V OPUS-e som začal publikovať u nás chronicky absentujúcu didaktickú literatúru. Neskôr som upravoval koncertné skladby pre flautu a gitaru, ktoré boli publikované v zahraničných vydavateľstvách. Vo viacerých máme špeciálnu edíciu pod názvom Edition Dagmar & Jozef Zsapka. Moje úpravy sa hrávajú po celom svete a často sú nahrávané na CD.
Bilancia, rekapitulácia či sumarizácia sú pre mňa pojmy len sotva zlučiteľné s neustále dynamickou a mnohostranne činnou ľudskou bytosťou. Nepopierateľne, máte za sebou riadny kus cesty, záslužnej, v mnohom ohľade pionierskej práce, množstvo výsledkov. Obzerajúc sa o desaťročia späť, viete si predstaviť ten čas naplnený ináč?
Nie. Všetko by som pokojne ešte raz zopakoval...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.