Logo HŽ

Portrét: Matej Sloboda

Na domácej scéne je viditeľne prítomný nielen ako skladateľ, ale aj ako dirigent a umelecký vedúci EnsembleSpectrum. Patrí k nemnohým slovenským skladateľom mladej generácie, ktorých hudba zaznela aj mimo európskeho kontinentu – pred dvoma rokmi v Južnej Kórei, v tomto roku v Číne. Stretli sme sa dva dni pred jeho odletom do Pekingu, kde sa konala svetová premiéra jeho Sonic Cells pre basklarinet a orchester. Matej Sloboda.

O dva dni odlietaš ako delegát Hudobného centra na ISCM World Music Days do Pekingu, kde zaznie premiéra tvojej skladby. Tušil si pred siedmimi rokmi, keď si sa hlásil na štúdium kompozície na VŠMU, že sa so svojou hudbou dostaneš na ázijské pódiá a že tam budeš reprezentovať našu krajinu? Aké boli vtedy tvoje predstavy?
Každý chce byť predsa veľkým skladateľom! (Smiech.) Na VŠMU som išiel s predstavou, že sa chcem naučiť techniku, remeslo, keďže na konzervatóriu v Banskej Bystrici som bol iba dva roky. Bol som už trocha starší a dozrel čas, aby som „vypadol“ z rodného mesta a zažil trocha samostatnejší život, čas nachádzať nové zdroje vedomostí, načerpať inšpiráciu. To sa aj stalo – narazil som na Ivana Buffu, skvelého pedagóga, s ktorým sme si výborne „sadli“. Snažil sa mi odovzdať presne to, čo som vtedy hľadal. Veľkou motiváciou mi ešte predtým bola jedna kniha, ku ktorej som sa dostal v čase, keď som ešte popri štúdiu na hotelovej akadémii chodil na ZUŠ, a ňou boli Dejiny hudby Nade Hrčkovej, druhý diel dvadsiateho storočia. Hral som vtedy na klávesoch v metalovej kapele a mojím cieľom bolo stať sa profesionálnym štúdiovým hudobníkom. Chcel som sa v tom zdokonaliť, a tak som sa dostal ku klasike. Mal som za sebou iba základy teórie a vôbec som nerozumel tomu, čo sa v tej knihe píše. Otvorila mi bránu do sveta, o ktorom som ani netušil, že existuje. Písalo sa tam o Lutosławskom alebo Ligetim veľmi pútavým spôsobom, no keď som si ich hudbu vypočul, zo začiatku som bol trocha sklamaný, čakal som totiž niečo úplne iné. Tá „divnosť“ ma však postupom času začala priťahovať. Druhá vec, za ktorú vďačím tejto knihe, je láska k hudbe slovenských skladateľov generácie šesťdesiatych rokov. Nadobudli u mňa až legendárny status. Aj preto som prišiel do Bratislavy; je tu pán Bokes, o ktorom sa možno dočítať v knihe, a v kútiku duše môžem závidieť súčasným pedagógom či absolventom, ktorí ešte zažili Paríka, Hrušovského alebo Sixtu. Zaujímalo ma, ako sa takáto hudba komponuje. Poznal som Lachenmanna, Beria a ďalších, no skôr pocitovo a aj moje prvé skladby z toho obdobia vznikali viac-menej takto.

Ako sa ti podarilo z intuitívneho komponovania prejsť k tomu cieľavedomému?
Skúsenosťou a vedením môjho profesora. Ak sa pozrieš na moju prvú skladbu vytvorenú počas štúdia na VŠMU, Lumine Imago Lunae pre zbor, je ešte napísaná v duchu zborovej tvorby Ivana Hrušovského, Rapsódia pre violu sólo je postavená na ľudovej téme. K folklóru, ktorý bol v Bystrici silne zakorenený, som sa vracal vždy, keď som sa kompozične nevedel pohnúť ďalej. No už v prvom ročníku som sa zoznámil s hudbou Michaela Jarrella, ktorá ma sprevádzala celým štúdiom a z ktorej sa mám dodnes čo učiť – napríklad čo sa týka inštrumentácie. Môj Cerberus je priamo inšpirovaný jeho Essaims-Cribles.

Tvoja nasledujúca kompozícia, Sechs Bagatellen für Streichquartett, ktorá viackrát zaznela na domácich aj zahraničných pódiách a ktorou si takpovediac „prerazil“ ako skladateľ, však nesie dedikáciu Antonovi Webernovi. Za čo všetko vďačíš tomuto autorovi?
K Webernovi som sa dostal pomerne zavčasu, hoci nie všetkému v jeho tvorbe som rozumel. Jeho klavírne Variácie op. 27 alebo Koncert op. 24 sú skladby, v ktorých ma dokáže zaujať úplne všetko. Sú neobyčajne kompaktné a všetko je v nich vyjadrené na veľmi malom priestore. Moje skladby sú často urozprávané, čo sa postupom času snažím eliminovať. Webern povie jednu múdru vetu, a tým je to vybavené. Bagately som napísal počas študijného pobytu vo Viedni, kde sme na seminári s profesorom Müllerom-Siemensom podrobne analyzovali Webernove Bagately op. 9. Snažili sme sa v nich objavovať akési základné prvky – bod, kantiléna, repetícia, arpeggio. Müller-Siemens spomínal, že hoci ich analyzoval mnohokrát, vždy dokáže objaviť nové aspekty, nové úrovne, ktoré si predtým nevšimol. Tieto štyri atribúty sú nositeľmi určitej abstraktnosti, ku ktorej sa ma snažil profesor Müller-Siemens viesť, aby mi pomohol odpútať sa od postupov, ku ktorým som sa vracal v kompozíciách z prvého ročníka ako na bezpečné teritórium, keď som nevedel, ako pokračovať. Nabádal ma, aby som sa nebál urobiť skok do neznáma aj za cenu, že výsledok nebude dokonalý. Jednou z metód bolo aj takéto abstraktné poňatie materiálu. Okrem toho ma „nainfikoval“ postupmi, ktoré používam doteraz, a síce prácou s algoritmami, s alternatívnymi spôsobmi vytvárania materiálu, nielen počúvaním vnútorného sluchu. Každá z mojich Bagatel pracuje s dvomi zo spomenutých štyroch elementov. Zvukovo je každá z nich individuálna, stavebný materiál je však spoločný.

Snažil si sa webernovské kompozičné postupy posunúť do súčasnejšieho kontextu?
Samozrejme. Okrem uchopenia kompozičnej techniky mi išlo aj o sebaobjavovanie. Prvá z Bagatel je napísaná v „historicky poučenom“ štýle, Webern ju teoreticky mohol napísať okolo roku 1927. No jeho spôsob rozmýšľania je tu už akoby vystavený pôsobeniu vírusov alebo baktérií, každá z častí kladie otázku, či by ju ešte mohol napísať Webern. Piatu ešte teoreticky áno, šiestu už určite nie.

Ako sa Bagately dostali na festival do Južnej Kórey?
Vďaka milému profesorovi Buffovi. V posledný deň, keď bolo možné poslať skladbu do výberu, sa ma mailom spýtal, či som niečo poslal. Vybral som teda dve skladby a potom ma čakalo prekvapenie a aj skvelý pocit, keď som sa zrazu ocitol v jednej kategórii s menami ako Daniel Matej, Jevgenij Iršai, Iris Szeghy alebo Oľga Kroupová.
Bagately zahralo miestne sláčikové kvarteto, a to úplne vynikajúco. Je to v podstate malé mestečko s komplexom technicky skvele vybavených koncertných sál. Kvarteto bolo výlučne ženské, pozostávalo z hráčok Soulskej filharmónie, a výborne zohraté. Okrem mojej skladby hrali na koncerte niekoľko ďalších náročných kompozícií, niektoré v duchu anglickej new complexity, a všetky mali dokonale pripravené. Koncertná nahrávka Bagatel je dosiaľ najlepšia, nikdy predtým nemali taký ťah, interpretačne boli skvele uchopené.

Po Bagatelách si napísal Rückblick von Orpheus pre husle a trombón. Aká idea stála za vznikom tejto skladby a prečo si zvolil také neobvyklé obsadenie?
Ešte medzi nimi vznikla skladba pôvodne pre husle a ansámbel, ktorej materiál som prevzal do tretej časti Sonic Cells. Vtedy, počas štúdií vo Viedni, som sa zoznámil s dvoma skvelými hudobníčkami, huslistkou Juliou Ciesielskou a dirigentkou/trombonistkou Marie Jacquotovou. Chcel som ich doviesť do Bratislavy na festival Orfeus, aby si Julia zahrala v mojej skladbe a aby Marie dirigovala ansámbel a vniesla do naštudovania svoj pohľad. Je to úchvatná dirigentka, jedna z najlepších, s akými som dosiaľ mohol osobne spolupracovať. Žiaľ, v čase pred koncertom skladba ešte nebola v takom stave, aby som ju mohol odovzdať, tak som sa im rozhodol skomponovať duo. Výsledný materiál vyzeral úplne inak. Na začiatku som si stanovil pravidlá hry. Začali ma zaujímať intervaly, čo bola napokon cesta, ktorou sa ma snažil viesť Ivan Buffa – k rozvíjaniu materiálu prostredníctvom intervalov. Základom sú štyri tóny v intervaloch veľká septima, malá tercia a malá sexta. Každý nasledujúci súzvuk je v tritónovej vzdialenosti od niektorého z týchto tónov. Toto je základom partu huslí, ktorý komplementárne dopĺňa trombón. Orfeus bol spevák s lutnou – a skladba sa začína arpeggiovou kantilénou huslí v pizzicate. Trombón tu nie je protipólom huslí, je to skôr partner do hry. Skladba bola pre mňa ďalším krokom vpred najmä tým, že som sa snažil dôsledne dodržať princíp, ktorý som si stanovil v úvode. V Bagatelách som na istých miestach robil akoby estetické ústupky, keď ma to hudobne ťahalo inam, a tu som si povedal, že ich už robiť nebudem.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Matej SLOBODA (1988) – slovenský skladateľ a dirigent. Študoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave (Ivan Buffa), na Kunstuniversität v Grazi (Beat Furrer) a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (Detlev Müller-Siemens). Jeho tvorba zahŕňa skladby pre orchester, komorný súbor, sólový nástroj, zbor, komorné zoskupenie s výrazným sólistickým nástrojom, ako aj elektronické a improvizované diela. Od založenia komorného súboru EnsembleSpectrum (2012) je jeho umeleckým vedúcim a dramaturgom. Jeho skladby boli uvedené na medzinárodných festivaloch ISCM World Music Days 2018 – Peking (Sonic Cells on a Structured Surface pre basklarinet a orchester), ISCM World Music Days 2016 – Tongyeong (Bagately pre sláčikové kvarteto), Melos-Étos, Nová slovenská hudba – Epoché (Absurde Märchen – Kapitel I) Orfeus, Asynchronie, Biela noc a i. S EnsembleSpectrum uviedol vyše štyridsať svetových alebo slovenských premiér diel zahraničných (G. Grisey, Ph. Hurel, H. Abrahamsen, S. Sciarrino, A. Pärt, A. Schnittke a ď.) a slovenských (V. Bokes, J. Iršai, Ľ. Bernáth, M. Tóth, P. Javorka, L. Novosedlíková a ď.) autorov. Spolupracoval s poprednými umelcami, akými sú Matúš Šimko, Yan Liu (CHN), Milan Paľa, Branislav Dugovič, Ivan Šiller, Enikő Ginzery, s dirigentmi Marie Jacquotovou (FRA), Ivanom Buffom, Mariánom Lejavom, Štefanom Sedlickým, Konstantinom Ilievským a telesami Tainjin Symphony Orchestra (CHN), Gaia Quartet (KOR), Quasars Ensemble, EnsembleSpectrum, Mucha Quartet, DIY Instruments Ensemble a so študentskými súbormi studEND.doc, Ansámbel Asynchrónie, i Dychovým orchestrom Universität für Musik und darstellende Kunst Wien. Skladba Rhythm.Diagonal pre basovú flautu a komorný súbor vychádza na debutovom CD EnsembleSpectrum New Dawn. V rokoch 2017–2018 sa stal držiteľom štipendia Fondu na podporu umenia, ktorý podporil vznik skladieb Rhythm.Diagonal, Absurde Märchen – Kapitel II a MicroGruppen.




Aktualizované: 29. 06. 2018