Logo HŽ

Jana Kmiťová: Nebojím sa riskovať a skúšať nápady

Keď som sa pred niekoľkými rokmi obrátil na profesora Jevgenija Iršaia s otázkou, ktorého zo  skladateľov či skladateliek mladšej generácie osloviť pre napísanie skladby pre klasickú gitaru, výslovne odporučil Janu Kmiťovú. Napriek tomu, že objednávka kompozície pre gitaru sólo je pre skladateľov azda jednou z najväčších výziev, vznikla po niekoľkých rokoch vyčkávania skladba Dážď v Ravenne. Ide o dielo, ktoré má ambíciu posúvať nielen technické, ale aj výrazové hranice média sólovej gitary. Naša niekoľkoročná spolupráca na tejto kompozícii prerástla v priateľstvo, vďaka ktorému mohol vzniknúť aj tento rozhovor.

Aký je tvoj hnací motor, čo ťa núti tvoriť aj popri povinnostiach matky dvoch detí a udržiava tvoju motiváciu či pomáha nájsť potrebnú energiu a čas? Čo pre teba znamená tvorba?
Netvoriť by pre mňa bolo rovnaké, ako pozrieť sa do zrkadla a nevidieť vlastnú tvár. Dodnes mi nič iné nespôsobuje takú detskú radosť, ako vymýšľať a komponovať. Bolo to vo mne, odkedy si pamätám.

Prezradíš, čo stojí na začiatku procesu vzniku tvojich skladieb? Je to inšpirácia, mimohudobný podnet, alebo sa všetko začína, čisto prozaicky, remeslom?
Na začiatku každej skladby stojí určite silný podnet, či už intelektuálneho, alebo emocionálneho charakteru. Schönberg povedal, že bez inšpirácie nedokáže napísať ani harmonický príklad. Zaujímajú ma najrôznorodejšie možnosti zrodu nového hudobného materiálu – od automatického písania, ktoré sa doteraz používalo prevažne v literatúre, cez hľadačstvo prostredníctvom intelektuálnych hračiek a štruktúr, spracovávanie kryptogramov, inšpirácie výtvarným a literárnym umením a experimentovanie s ich miešanými formami po spontánne spracovanie silných emocionálnych zážitkov a ďalšie nekonečné alternatívy a kombinácie týchto možností. Lachenmannovské „komponovať znamená premýšľať o možnostiach“ tu zohráva takú istú úlohu ako výrok nášho básnika Jána Štrassera: „Keď mi nič nenapadá, tak si niečo vymyslím.“



Do akej miery je možné písať intuitívne? Je nutné všetko postaviť na vopred zvolených racionálnych postupoch?
Na otázku, čo vlastne intuícia je, existujú stále nové a nové odpovede. Naposledy som čítala, že intuícia je vlastne sled mimoriadne rýchlych intelektuálnych procesov, a to takých rýchlych, že nezaznamenáme ich priebeh, len ich výsledok. Čo sa týka vzniku nového materiálu, veľmi rada pracujem na báze spontánnych techník, ktoré akoby obchádzali rácio. Následne však tento materiál dopodrobna analyzujem a v procese výstavby kompozície je pre mňa neskoršie dôležitá presná a zrozumiteľná ,,architektúra skladby“. Výsledná podoba kompozície je teda určite výsledkom vedomých a zdôvodniteľných rozhodnutí.

Keď komponuješ, sedíš hodiny nad papierom, kým napíšeš notu, či si prevažne rýchlo píšucou skladateľkou?
Píšem relatívne rýchlo. Ale to súvisí azda s tým, že sa na poli komponovania cítim mimoriadne slobodne a nebojím sa riskovať či skúšať nápady. Lutosławski raz povedal, že každá jeho skladba je zo šesťdesiatich percent risk. Na niečo také potrebuješ veľa odvahy... Musím tiež povedať, že ,,rýchle“ komponovanie podľa mňa závisí aj od miery poznania seba samého.
Na druhej strane, svoju rolu tiež zohráva aj skladateľské remeslo, keďže nápad je jedna vec a jeho spracovanie druhá. Dnes sa mi však nestáva, že by som musela dlho premýšľať, ako nový nápad technicky zrealizujem či zapíšem, čo tiež ušetrí kopu času. To však prišlo po mnohých rokoch štúdia a analýz, počúvania či premýšľania a hľadania.

Je dnes originálnosť v hudbe ešte stále témou? Aký je tvoj vzťah a spôsob vyrovnávania sa s touto skladateľom prirodzenou inklináciou?
Pre mňa originálnosť nestojí na prvom mieste. Nesmierne ma ale zaujímajú nové zvukové možnosti hudobných nástrojov a hľadanie nových farebných kombinácií. O čo viac mám, ako človek v reálnom živote, rada stereotypy, o to viac ma v mojej práci fascinujú stále nové a nové poznatky a nič ma neteší viac, ako keď nájdem interpreta otvoreného mojim nekonečným otázkam a skúšaniu nových zvukov.

Aké atribúty robia kompozíciu dobrou?
Pri tejto otázke mi nedá nemyslieť na profesora Jozefa Podprockého, ktorý mi ukázal, čo vlastne znamená komponovať a tiež na jeho „tri P“ (Pravdu, Poctivosť a Poriadok). Ide o atribúty, ktoré by mala obsahovať každá skladba. Len prvému P venoval Roman Berger celú knihu! Vtedy som sa nad tým akosi pousmiala, ale po všetkých filozofických zachádzkach sa k tejto zdanlivej jednoduchosti rada vraciam. Dnes sa mi zdá, že práve tieto tri P ďalej vedú k štvrtému, ktoré robí skladbu dobrou a trvale hodnotnou, a to je jej Presvedčivosť.
Keď moja dcérka plače, počujem pomerne rýchlo, či sa naozaj niečo stalo, alebo len trucuje a predstiera plač. Aj keď z detskej izby alebo v parku počujem podozrivé zvuky, stačí väčšinou jeden pohľad na zmapovanie situácie, či ide o bežnú situáciu alebo nebezpečenstvo. Niečo podobné sa vo mne deje, keď počúvam novú skladbu – na čo zrak potrebuje poväčšine len jeden pohľad, stačí sluchu tiež pomerne krátko na zmapovanie situácie, či ide o každodenný jav, alebo výnimočnú situáciu, ktorá si vyžaduje moju plnú koncentráciu, ponor a takmer fyzickú zúčastnenosť. Každý z nás určite zažil podobné hudobné momenty, na ktoré nezabudne celý život. No napriek všetkým snahám ostane pravdepodobne navždy malým tajomstvom, prečo jedna skladba pôsobí presvedčivo a iná nie.

Prezradíš aj niečo zo svojej dielne? Siahneš po niektorých technikách pravidelnejšie než po iných?
Momentálne sa nachádzam v bode, keď sa po rokoch zaoberania sa remeslom, analýzami, technikou a skúmaním, ako ktoré štruktúry pôsobia, sa ťažisko môjho záujmu prenieslo na to „niečo“, čo stojí na začiatku vzniku skladieb, alebo ešte pred tým. Na silný impulz, ideu či energiu. Na ten neurčitý, neopísateľný moment, ktorý v konečnom dôsledku poznačí a rozvinie celú skladbu, a ktorý vo svojej plnej sile ostane ako memento po jej zaznení. Zaoberám sa teraz viac ideou samotnou a skúmaním jej hodnovernosti, lebo keď už v tomto štádiu všetko zapadne do seba, skladba akoby sa potom napísala sama od seba a našla si ľahko cestu, akým spôsobom sa zhmotní v partitúre.



Tvoje staršie skladby, ako napríklad Február pre klavír a gitaru, sú pretkané tichom, akoby hudba iba presvitala cez ticho, ktoré dominuje. Posledné skladby majú opačnú tendenciu a sú nasýtené notami. Znamená to niečo?
V tom, že môj temperament inklinuje viac k hustým štruktúram, máš asi pravdu. Napriek tomu dochádza opätovne aj k veľkým stíšeniam. Napríklad v skladbe Isola sacra pre 8 hlasov, ktorá bola pokusom o zjednotenie literatúry s hudbou, zaznieva v prvej polovici skladby iba šepot a až potom sa ozve prvý spievaný tón. Aj v skladbách Dejiny pokory pre akordeón sólo či Biely most pre sólový klavír ide v prvom rade o redukciu materiálu a skôr o vzdanie sa možností než o ich plné využitie...

Tvorivo sa vyjadruješ nielen ako hudobná skladateľka, ale aj ako výtvarníčka a poetka. Napriek všetkej pestrosti sa však zdá, že hudba vyhráva...
Nakoniec vyhrali všetky tri! V detstve bolo všetko len hrou a nikto sa nezaoberal tým, že moje školské zošity sú prešpikované kresbami. Ani keď mi ako jedenásťročnej uverejnili prvú báseň, nestalo sa nič svetoborné, a to je aj v poriadku. Neskôr, keď som cítila hlavne svoje fyzické hranice, čo sa týka viacodborového štúdia, bola kompozícia na prvom mieste. Až stretnutie s nemeckým umelcom – skladateľom, sochárom, maliarom a literátom – Jeffom Beerom mi otvorilo oči. Vďaka jeho podpore som pochopila, že všetky tieto médiá sa navzájom neeliminujú. Naopak, jedno s druhým sa do určitej miery navzájom inšpiruje a potrebuje. Postupom času a sebapoznávania sa vzťahy medzi týmito médiami prehĺbili a upevnili a teraz sú viac-menej v rovnováhe. Aj keď navonok viac komponujem, obraz, ktorý bol počas procesu práce v mojej hlave, alebo text, ktorý súčasne vznikal, majú pre mňa taký istý význam.

Texty, ktoré používaš vo vlastných skladbách, sú teda tvoje?
Približne od skladby Winterblätter pre dve gitary pracujem výlučne s vlastnými textami. V piesňovom cykle Rozprávaj mi o šťastí a v triu pre hlas, klarinet a klavír So langsam wie ein Haar wächst vznikal text súčasne s hudbou. Zo starších skladieb spomeniem napríklad Dych pre soprán, flautu, dva akordeóny a klavír.

Nemáš niekedy pocit, že takzvaná „nová hudba“ dookola recykluje dávno počuté a akoby zotrvávala v slepej uličke? Je možné, že je to prirodzený jav. Ak však nie, aká je cesta von?
V každej dobe žilo množstvo skladateľov, z ktorých sa v súčasnosti hrá len zlomok, a tak tomu je aj dnes. Až budúcnosť ukáže, komu z nás sa „niečo“ podarilo. Pokusov ako ďalej je neúrekom, od pohľadov dopredu až po pohľady späť. Každý z nich má svoje oprávnenie a váhu, lebo vyjadruje potenciálnu možnosť...

Vráťme sa v čase. Ako si spomínaš na svoje hudobné detstvo na východe Slovenska?
Čím ďalej som časovo od tohto obdobia vzdialená, tým viac si uvedomujem význam tamojších štúdií a tým väčší je môj obdiv, úcta a vďaka k pedagógom, ktorých som tam mala šťastie spoznať. Či už to bol mimoriadne dôležitý prvý impulz v predškolskom veku od učiteľky klavíra Henriety Mamrilovej- -Boňkovej alebo úžasné pedagogické vedenie a motivovanie počas siedmich rokov v ZUŠ v triede Kláry Ganzerovej, ktorá ma viedla nielen v hre na klavíri, ale podporovala aj moje prvé skladateľské pokusy. Alebo štúdium na košickom Konzervatóriu v klavírnej triede Melánie Hermanovej a v kompozičnej triede Jozefa Podprockého. Každá z týchto osobností ma výrazne ovplyvnila a zanechala vo mne tie najlepšie spomienky. Čím viac pedagógov som v mojom živote mala možnosť stretnúť počas ďalších štúdií a zahraničných kurzov, tým viac som si uvedomila, aké šťastie som práve na tom východnom Slovensku mala. Bola to určite ich zásluha, že vďaka základom, ktoré položili, som bola prijatá na štúdium kompozície vo Viedni. V prvom rade mi však ostáva v pamäti ich ľudský prístup, podpora a dobroprajnosť, ktoré sú podľa môjho názoru nemenej dôležité ako umelecké a pedagogické vedenie.

Porozprávaš aj o štúdiách v Bratislave? Aké bolo vtedy prostredie na VŠMU, na čo sa kládol dôraz, aké boli možnosti a ako tvoje kroky zablúdili do Rakúska?
V Bratislave som študovala v triede Dušana Martinčeka. V tom čase som začínala rozumom aj sluchom chápať štruktúry a súvislosti takzvanej atonálnej hudby. Martinček mi poskytoval absolútnu voľnosť a podporoval všetky moje nové pokusy a experimenty. Zároveň VŠMU ponúkala letné kompozičné kurzy v zahraničí, ktoré som najskôr viac zo zvedavosti a túžby cestovať než z profesijného záujmu začala navštevovať. Veľmi rýchlo ale začalo byť jasné, že tieto kurzy vedené absolútnymi umeleckými špičkami sú tým, čo nevyhnutne potrebujem. Počas jedného z takých kurzov som bola v triede Michaela Jarrella a už po týždni som sa rozhodla, že chcem u neho študovať. V súčasnosti sa pojem ,,geniálny“ používa príliš rýchlo, ale už len na prirodzený talent tohto človeka, ktorý priam vyráža dych, nie je priliehavejší výraz. Tento talent sa v jeho osobe spája s mimoriadnou znalosťou remesla, s ojedinele presnou zvukovou predstavivosťou, a keď k tomu prirátame pedagogické nadanie a v neposlednom rade aj veľkú dávku osobného šarmu, nikoho neprekvapí, že sa v jeho triede tlačia študenti z celého sveta. Celkovo nadviazalo moje štúdium vo Viedni logicky na Košice. Kým Podprocký položil základy klasickej harmónie a bachovského kontrapunktu, doplnila to Viedeň o palestrinovský kontrapunkt a analýzu takzvanej atonálnej hudby od Schönberga až po súčasnosť. Jarrell bol takou čerešničkou na vrchole toho všetkého.

Boli aj iné motivácie na zmenu prostredia a presťahovanie sa do Rakúska?
Bola to náhoda, nikdy som nemala ambície odísť do zahraničia. Veľmi skoro som ale cítila, že Bratislava nie je mestom, v ktorom by som dokázala žiť natrvalo, a plánovala som po ukončení štúdia vrátiť sa na východ Slovenska. Aj po ukončení viedenských štúdií som sa obzerala po niečom novom, ale nakoniec som stretla svojho budúceho manžela a s deťmi potom ostala naším domicilom predsa len Viedeň.

Pretrvali aj umelecko-tvorivé kontakty so slovenskými interpretmi?
Slovenskí interpreti sú dodnes tými, s ktorými mám najintenzívnejšie kontakty, a už od mojich študentských čias iniciovali vznik mnohých skladieb. Či už je to Peter Katina a Janette Katinová, Andrea Bálešová, Marika Kormanová, Vladko Ondrejčák, Denisa Benčová, Janka Pastorková, Kamil Mihalov, aby som spomenula aspoň niektorých. Sú to ľudia, ktorí mi svojou otvorenosťou k novým výrazovým prostriedkom a presvedčivými interpretáciami poskytli vždy to najväčšie skladateľské zadosťučinenie. Nesmiem zabudnúť objednávky Štátnej filharmónie Košice a Slovenskej filharmónie, bez ktorých by nevznikli dve moje posledné orchestrálne skladby. Moju najlepšiu interpretáciu skladby Kamea má zasa jednoznačne na svedomí Quasars Ensemble. Od roku 2009 pravidelne spolupracujem so slovenskou interpretačnou súťažou Rajecká hudobná jar. Tento jedinečný projekt podporujúci vznik novej slovenskej literatúry pre deti a mládež a zároveň vychovávajúci mladých interpretov súčasnej hudby mi nielen poskytol kontakt s najmladšími slovenskými interpretmi, ale významne rozšíril môj zoznam inštruktívnych skladieb. V poslednom čase ma potešil záujem Tria Sen Tegmento alebo ansámblu Petra Javorku, pre ktorých som tiež napísala nové kompozície.

Na čom aktuálne pracuješ?
V posledných mesiacoch ma veľmi zaujal filozofický problém takzvanej „qualie“, ktorý bude určite prítomný v mojej nasledujúcej skladbe. Už dlhšie plánujem aj kompozíciu, kde by som rada použila detského rozprávača. A niečo, nad čím rozmýšľam už naozaj zopár rokov, je určitá idea opery. Ale zdá sa, že ešte zopár rokov budem potrebovať.

Jana Kmiťová: String Quartet No. 3

Jana Kmiťová - profil HC

Jana KMIŤOVÁ (1976) pochádza z Prešova. Vyštudovala hru na klavíri (Melánia Hermanová) a kompozíciu (Jozef Podprocký) na Konzervatóriu v Košiciach. V štúdiách kompozície pokračovala na VŠMU (Dušan Martinček) a na Hudobnej akadémii vo Viedni (Michael Jarrell). Pôsobí ako skladateľka v slobodnom povolaní. Absolvovala viacero kompozičných kurzov vo Francúzsku, Nemecku, Kanade, ČR, Rakúsku a Švajčiarsku. V roku 2008 získala Cenu Jána Levoslava Bellu za vokálno-inštrumentálnu skladbu Ravensbrück II a inštrumentálnu skladbu Stille Macht. Popri komponovaní sa venuje aj literatúre a výtvarnému umeniu. Spolupracovala s telesami ako Klangforum Wien, Deutsches Symphonie-Orchester Berlin, Arditti Quarte, Nouvel Ensemble Moderne, Quasars Ensemble a i, ako autorka pravidelne spolupracuje s medzinárodnou interpretačnou súťažou Rajecká hudobná jar. Za dielo Gesichtsstudien (2017) jej v tomto roku bola opäť udelená Cena Jána Levosalva Bellu.




Aktualizované: 11. 10. 2018