Čoraz intenzívnejšou sa javí potreba zaoberať sa významom pojmu „jazz“ v súčasnosti. Vychádza z podozrenia, že jazz ideovo neprináša nič nové, ale recykluje výdobytky minulého storočia, počas ktorého v každom desaťročí prebehla nová „hudobná revolúcia“. Súčasná doba sa skôr „spamätáva“ z prínosu a novátorského pohľadu množstva osobností. Jedným z hudobníkov naďalej formujúcim tvár jazzu je aj šesťdesiatdvaročný americký skladateľ, saxofonista, flautista a pedagóg David Liebman – bývalý spoluhráč Milesa Davisa, Elvina Jonesa, Chicka Coreu, Michaela Breckera, Joea Lovana, Garyho Burtona...
Hrávate častejšie v USA alebo v Európe?
Častejšie v Európe, podobne ako mnohí moji kolegovia. V Amerike je to komplikovanejšie z dôvodu veľkých vzdialeností medzi jednotlivými štátmi.
Čo znamená pojem „jazz“ v dnešnej dobe? Je skôr interpretáciou minulosti ako vytváraním novotvarov?
Pojem jazz označuje množstvo vecí, ktoré majú pre každého muzikanta iný význam. Niektoré skupiny hrajú vlastné kompozície, iné miešajú etnickú hudbu s jazzom a prikláňajú sa k world music, ďalšie novátorským spôsobom experimentujú s rytmickými štruktúrami. Myslím, že dnes je veľmi priaznivá doba pre jazz – mladí hudobníci dostávajú potrebné vzdelanie, jazz sa vyučuje na mnohých školách. Prostredníctvom rôznorodých experimentov je v jazze prítomná minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Záleží len na tom, kam ste ochotní zájsť a čo chcete počúvať. V New Yorku napríklad počujete všetky tieto podoby súčasného jazzu.
Je vaša hudba reminiscenciou na Druhú viedenskú školu alebo free jazz?
Nájdete v nej harmónie podobné Schönbergovým z 20. storočia, ale aj free jazz, ktorý je dnes vkomponovaný do každého jazzového prejavu. Sú tam elementy Johna Coltrana, Charlieho Parkera, mohli by tam byť názvuky Louisa Armstronga, ale nie v tejto formácii (Liebman hovorí o spolupráci s americko-nemeckým triom Friedrich–Hebert–Moreno, pozn. red.). Našli by ste tam však aj prvky Stravinského, Lutosławského a ďalších modernistov. Dnešní hudobníci majú výborné vzdelanie, preto môžu v jedinej skladbe využívať množstvo rôznych zdrojov.
Na pódiu improvizujete každý večer – nemožno hovoriť skôr o nezapísanej kompozícii?
Nie som si celkom istý, ale dúfam, že sa to stále mení. Nič však nerobím úmyselne preto, aby sa to menilo. V podstate sa spolieham na to, že každý deň mám iný, svieži pohľad na vec. Pokiaľ improvizujete, získavate zároveň skúsenosti. Nikdy to nie je rovnaké, avšak určité prvky kompozície ostávajú zachované. Mení sa len spôsob interpretácie. Pri každodennom hraní niekedy vytvárame nové tvary, inokedy nie.
Dalo by sa povedať, že ste interpreti, skladatelia a improvizátori v jednom? Presne tak, to je dobrý postreh. Robíme tri veci naraz v rovnakom čase. Akým spôsobom si zachovávate kreativitu?
Snažím sa vnímať, čo sa okolo mňa deje, všímať si osobnosti, ktoré by som mohol spoznať. Prostredníctvom učenia mám neustály kontakt s mladými hudobníkmi. Kým ja starnem, moji študenti majú stále 20-25 rokov, a preto môžem byť stále súčasný. Pokiaľ počujem niečo dobré a nové, zaujímam sa o to a snažím sa to pochopiť. Neustále pracujem na nových projektoch, improvizujem, komponujem „klasické“ skladby, v Holandsku ma napríklad oslovili, aby som prearanžoval hudbu Kurta Weilla pre trio. Usilujem sa, aby moje projekty neustále fungovali.
Možno sa naučiť improvizovať podobne, ako sa učíme cudzí jazyk?
Môžete sa naučiť slovnú zásobu, spôsob akým funguje hudobný jazyk, spoznať históriu hudby, harmóniu, teóriu, melódie, o čosi komplikovanejšie sa učíte rytmus. Nie však kreativitu. Tú nemôžete naštudovať, musíte sa učiť na príkladoch. Takto som to robil ja a aj všetci predo mnou – Coltrane, Stan Getz, Miles Davis. Existuje mnoho spôsobov, ako zvládnuť prekážku alebo dosiahnuť métu. Nemôžem to spraviť za študentov, viem im však poskytnúť kľúč. Ako by mohli u vás študovať slovenskí hudobníci? Učím na Manhattan School of Music v New Yorku, mám súkromných študentov, okrem toho robím workshopy po celom svete, napríklad v Rakúsku. Každoročne začiatkom augusta vediem workshop na univerzite v New Yorku, kam už 20 rokov pozývam saxofonistov z celého sveta. Pokiaľ majú slovenskí hudobníci záujem, podrobnosti nájdu na mojej webovej stránke. Najprv by mi však mali poslať videonahrávku, aby som videl, na akej sú úrovni.
Vnímate po rokoch vplyv Milesa Davisa na vašu hru alebo na spôsob rozmýšľania?
Takmer každý deň. Jednou z vecí, v ktorej bol Miles veľmi dobrý a ktorú som sa od neho naučil, bolo, ako hrať v rámci kapely. Je rozdiel medzi sólovou hrou a hraním s ďalšími hudobníkmi. Dôležité sú aj odozvy, ktoré človek získava. Miles bol vnímavý, citlivý, nesmierne talentovaný, a preto mal výborné kapely. Mal inštinkt a schopnosti, ako viesť hudobné zoskupenia. Sledoval som spôsob jeho práce počas osemnástich mesiacov, ktoré som uňho strávil. Hýbal s vecami podobne ako filmový producent: „Ty pôjdeš tam, ty dáš svetlo sem, ty budeš mať oblečenú túto košeľu...“ Na tieto veci myslím počas hrania, aj keď to nie je práve moja skupina. Ako saxofonista musím byť v strede sekcie a vnímať, čo hrajú ostatní. Týmto spôsobom premýšľam pomerne často. Niekedy to prichádza uprostred večera a vtedy si poviem: Miles by to spravil takto.
Našli by sme v súčasnosti osobnosť s podobnými organizačnými schopnosťami ako mal Miles Davis?
V tom, čo robí, je vynikajúci John Zorn, no existuje mnoho dobrých muzikantov s vlastnou víziou hudby. Dalo by sa povedať, že Miles mal počas 50 rokov histórie jazzového hnutia „pod palcom“ osobnosti ako John Coltrane, Wayne Shorter, Bob Berg, Bill Evans, Kenny Garrett, Chick Corea, Herbie Hancock... Nenájdeme dnes nikoho ako bol on, pretože súčasný jazz je príliš členitý a rozmanitý na to, aby ho obsiahla jediná osobnosť. Miles bol v tých časoch vodcom „jazzového hnutia“.
Ovplyvnil Davis vašu hru používaním elektroniky v 70. rokoch?
Sedemdesiate roky boli špecifickým a výnimočným obdobím. Boli pre mňa lekciou aj v tomto smere – používal som na saxofóne snímač a gitarové efekty. Ovplyvnilo to spôsob, akým som počúval sám seba. Bolo to samozrejme úplne iné ako to, čo robím teraz. Dnes používam len mikrofón. Je to veľmi zaujímavá hudba... Albumy On The Corner, Get Up With It, Dark Magus, Agharta, Panghea... boli obdobím bláznivej, hlasnej a divokej hudby – free funku. Častokrát to bolo postavené len na dvoch taktoch alebo dvoch melódiách.
Aký je rozdiel medzi slobodným freejazzovým prístupom Ornetta Colemana a Milesa Davisa v 70. rokoch?
Ornette mal vypracované krásne melódie, Miles zasa krátke, útržkovité motívy.
Bol Davis skôr jazzovým sonoristickým experimentátorom?
Áno, predtým bol trochu iný, ale v 70. rokoch bol presne takýto.
V 60. rokoch bol jazz prepojený s politickými a sociálnymi protestami (Max Roach, Liberation Music Orchestra Charlieho Hadena...) – podieľali ste sa niekedy na podobnom projekte?
Nemyslím si, že to má byť poslaním hudobníka. Je to otázka osobného prístupu. Jednu zo skladieb som síce venoval Nelsonovi Mandelovi, ale skladby sú o tom, ako vnímate veci okolo seba. Keď skladba znie dobre, pre ľudí, ktorí ju počúvajú nie je inšpirácia dôležitá. No pre skladateľa je dobré mať inšpiráciu. Osobné názory hudobníka sú však jeho súkromnou vecou. Pokiaľ sa ma niekto opýta na politiku, môžem sa s ním porozprávať. Keď však stojím na pódiu, nemyslím, že môj pohľad na politiku by mal byť záležitosťou pre niekoho iného. Je to moja vec. Nevytváram priestor pre náboženstvo, politiku, filozofiu. Moja hudba obsahuje dostatok informácií, nemusím pridávať nič navyše. Ak ste výraznou osobnosťou, nemusíte nič hovoriť. Niektorí ľudia to však vnímajú ináč.
Máte počas turné priestor na cvičenie?
Nie, snáď trochu v zákulisí. Pri cestovaní často počúvame napríklad Coltrana, Davisa a rozprávame sa o tom. Pokiaľ hovoríte s hudobníkmi o hudbe, cvičíte bez nástroja. Neustále o hudbe premýšľate, počúvate ju, vyjadrujete svoj názor. To je najlepšie, čo môžete urobiť na cestách, keď nemáte čas cvičiť. Naopak doma nemám čas na počúvanie.
Poznáte nejakého slovenského jazzmana?
...viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.