Peter Machajdík: "Vždy unikám z toho, k čomu kráča väčšina"

Hoci v zahraničí patrí Peter Machajdík medzi najhranejších slovenských skladateľov, jeho tvorba z posledných rokov je u nás prakticky neznáma. Situáciu by mohlo zmeniť aktuálne CD Namah, ktoré ale podľa neho hudobná komunita odignorovala. Jeho odpovede môžu niekedy dráždiť svojou priamočiarosťou, no nad zrkadlom, ktoré Slovensku nastavuje, sa oplatí zamyslieť.

Slávny americký skladateľ Steve Reich bol hosťom festivalu súčasnej hudby Melos-Étos pred dvomi rokmi, vy ste si však s ním a inými jeho kolegami dopisovali už v 80. rokoch. Ako sa to dalo v uzavretej komunistickej krajine a ére bez internetu?

K Reichovej adrese som sa dostal cez nejaký zahraničný časopis, v ktorom som náhodou listoval v Univerzitnej knižnici. Vtedy vychádzali, dokonca v slovenčine alebo češtine, rôzne knihy, kde boli kontakty na týchto ľudí. Na Ligetiho, Stockhausena, Kagela. Tak som im napísal a oni mi ochotne okrem svojich platní a partitúr posielali tiež adresy na ďalších kolegov.    

Stockhausen a Ligeti boli osobne na Slovensku už v 60. rokoch. Ako začínajúce hviezdy boli hosťami legendárnych Smolenických seminárov...

Mňa ich hudba začala zaujímať ako mladého vysokoškoláka, to bolo však o dvadsať rokov neskôr, v čase, keď tu tieto mená už nemohli byť príliš spomínané. Bola to síce temná doba, ale všeličo sa dalo robiť. Ja som napríklad písal články pre americké a britské hudobné časopisy ako Keyboard Magazine, spolu s Petrom Dorůžkom sme boli československými prispievateľmi do Jazz Forumu. Mám to všetko poodkladané doma.    

Vy ste však neštudovali hudbu, ale ekonómiu. Je pravda, že vás neprijali na VŠMU?

Na kompozíciu som sa nedostal. Prišiel som na prijímačky so skladbou pre starý preparovaný bicykel. Keď som ju tam predviedol, páni profesori len neveriacky pozerali. Neviem, kto tam vtedy presne sedel, lebo som nikoho z nich nepoznal. Neskôr, po mnohých rokoch som sa dozvedel, že profesor Bokes by ma bol vzal ako svojho študenta, no on sám nemal v tej dobe „na ružiach ustlané“.

S najnovším cédečkom, ktoré ste nahrali, by vás však pravdepodobne zobrali bez problémov...

Nie som si tým celkom istý. Nie som totiž skladateľom tej takzvanej Novej hudby (a ani ním byť nechcem), ktorá prevláda v akademických kruhoch. Myslíte si, že by nejaká tunajšia vysoká škola prijala Pärta, Reicha, Glassa či Bryarsa? Asi ťažko. Sú príliš tonálni a istým spôsobom jednoduchí. Už roky sa snažím unikať z toho, k čomu sa ženie väčšina. Kedysi som napríklad počúval Arvo Pärta a Johna Zorna, no keď z nich ostatní začali robiť bohov alebo módnych autorov, znechutilo ma to a na určitú dobu som sa o túto hudbu prestal zaujímať. Pripadá mi hlúpe, keď sa o niečom všade píše, všetci o tom rozprávajú a hlavne – hlúpo a nepravdivo o tom rozprávajú. Prekáža mi to. Keby sa to týkalo mňa, tak sa asi načas odmlčím.

To je trochu prehnané, nie? Keď sa ľudia začnú zaujímať o kvalitné diela...

To nikto nikomu nezakazuje. No keď bol v Bratislave napríklad Arvo Pärt, cítil som sa vyslovene zle. Všetci okolo neho chodili ako okolo nejakej hviezdy, davy ľudí stáli pred vchodom do Dómu sv. Martina. Pomyslel som si: „veď ho vôbec nepoznáte“. Je to geniálny skladateľ, ale zároveň obyčajný, slušný, jednoduchý a skromný človek. Nakrúcala ho Markíza, po celý čas bol zapnutý ventilátor, ktorý rušil tú jemnú hudbu. Cez prestávku som normálne musel odísť. Stáli sme tam s Martinom Burlasom a spoločne sa pýtali, kedy vypnú ten ventilátor. Nevypli, tak sme odišli. Po rokoch mi sám Pärt vravel, že nechápal, čo sa tam dialo. Necítil sa v Bratislave príjemne.

S Martinom Burlasom máte mnoho spoločného. Obaja ste prinášali do hudby progresívne postupy.

Hrávali sme spolu a veľmi dobre sme si rozumeli. Dúfam, že aj rozumieme. (Smiech). Vždy sme si robili svoje a nestarali sa o to, či budeme slávni a uznávaní. Práve to si na ňom vážim, že dokáže vždy urobiť niečo nové, uniknúť trendom a zároveň zakaždým počujete, že je to stále ten skvelý a neopakovateľný Maťko Burlas.

Teraz vám na Slovensku vyšlo prvé autorské cédečko. Prečo tak neskoro?

O mne vie kdekto, len veľa tunajších ľudí asi nechce. Našťastie chcel o mne vedieť Hudobný fond, vďaka ktorému je teraz CD na svete. Bohužiaľ na jeho prezentáciu neprišla z médií a hudobných inštitúcií ani noha. Ani sa neozvali, že nemôžu prísť. Až na Miloša Betka neprišli žiadni skladatelia, ani hudobníci, ani hudobní redaktori. Prišli zato dvaja výtvarníci. Hudobný fond viackrát rozosielal pozvánky, tlačové správy a hudobná komunita presne vedela o čo ide. Len pre porovnanie: pri posledných prezentáciách mojej najnovšej tvorby v zahraničí mnohí ľudia stáli, pretože všetky miesta na sedenie boli obsadené.

Nie je to tým, že si vás mnohí ľudia nevedia zaradiť?

Je možné, že ľudia nevedia, čo si vlastne počať s tým, ak v jednej piesni spieva Jon Anderson zo slávnej artrockovej skupiny Yes, druhú skladbu hrá Komorný sláčikový orchester žiakov Základnej umeleckej školy v Prešove, v iných hosťujú renomovaní interpreti súčasnej vážnej hudby ako Floraleda Sacchi, David Moss, Jozef Lupták, Enikő Ginzery či Guido Arbonelli. Avšak takisto ma nevedia zaradiť ani v cudzine, no napriek tomu, ako som spomínal, ľudia sú tam zvedaví a prídu.  Je pravda, že u nás sa takáto nadžánrová hudba príliš nerobí. Vy ste odišli do Nemecka v roku 1992. Čo ste si najviac všimli, keď ste naposledy prišli na Slovensko? Mestá sú vydláždené a mizne z nich zeleň. Ľudia sú podráždení a hašteriví. Náhlenie sa za nepodstatnými vecami a konzum zvíťazili nad zdravým rozumom. Mám pocit, že všetko chce byť také veľmi pekné, až to zakrýva duchovnú chudobu, ktorú mnohí v sebe pestujú. Zdá sa mi, že tu chýbajú bežní, obyčajní ľudia, ktorí by mali záujem a chceli vedieť i to, čo sa deje aj niekde inde než len v Bratislave. Kto sa na vlastné náklady vyberie na dlhší čas niekde do zahraničia?  Mnohí si to nemôžu dovoliť. Možno by aj mohli, ale radšej vrážajú peniaze do nových obkladačiek v kúpeľni, obrovských áut, gýčovitých sedačiek...

Často mám pocit, že inde si takzvaná stredná vrstva viac váži svoju minulosť a dôkladnejšie sa zaujíma o súčasnosť, chodí na výstavy, koncerty. Ešte nikdy som v Bratislave ani nikde inde na Slovensku nevidel toľko záujemcov o návštevu výstavy moderného umenia, ako je to bežným javom v iných metropolách. Podobne je to s filmom, hudbou a literatúrou, hoci výborné veci sa začínajú iniciovať v Levoči, Dolnom Kubíne, Ružomberku a iných menších mestách. Podľa mňa vzťah k umeleckým hodnotám a ku kultúre ako takej vzniká už v detstve. Nedávno som sa zhováral s jednou učiteľkou slovenčiny, ktorá mi hovorila, že všetci žiaci už roky ohŕňajú nos nad Hviezdoslavom a inými slovenskými literátmi. Nijaký Angličan nepovie, že Shakespeare je blbosť, rovnako ako sa tak nevyjadrí Nemec o Goethem či Rus o Puškinovi.

Ako je možné, že Slovák to o slovenskej literatúre povie? Chýba mu väčšie povedomie o tom, čo by mohlo byť preňho kvalitné a zaujímavé? Mnohým stačí, že majú podľa vlastných predstáv pekne zariadený byt s drahou hi-fi aparatúrou, na koncert alebo na výstavu sa už pekné hľadať nevyberú. To nie je kritika, len postreh. Zarážajúci je aj fakt, že sa záujem o poznanie niečoho nového vytráca i u mladšej generácie. Keď Daniel Matej, ktorý už dlhé roky neúnavne propaguje dianie na súčasnej hudobnej scéne, pred tromi rokmi pozval jedného z najhranejších a najvýznamnejších skladateľov Gavina Bryarsa do Bratislavy, prišlo na rozhovor s ním osem ľudí. Odignorovali ho pedagógovia i študenti VŠMU. Z hudobníkov prišiel iba Jozef Lupták. Podobná situácia nastala vraj i pri návšteve Giju Kančeliho na Slovensku. Naozaj sa už nemusíme od nikoho nič učiť? 

Ako je možné, že dostávate ponuky od Deutsche Oper a ďalších zahraničných inštitúcií a doma o vás nestoja?

V Bratislave sa každý s každým pozná a väčšinou sa všetci navzájom ohovárajú. V Nemecku nevedeli, kto som a odkiaľ som. Nemám silu ani čas, aby som sa na Slovensku niekomu nanucoval. Chcem robiť svoje veci, nie stále niekomu telefonovať a vypisovať. Píšem pre tých, ktorí ma chcú hrať, a pre tých, ktorí ma chcú počúvať. Keď som napríklad poslal moje nové cédečko do zahraničných rádií, začali ho hneď hrať, lebo vedia, že to je ich „job“. Tu ho nehrajú.

V čom je teda problém?

Ja sa tiež pýtam, ako je možné, že moja hudba zaujíma hudobných redaktorov v kolínskom WDR, britskom BBC alebo rakúskom ORF, ale nie v Slovenskom rozhlase a ani v Rádiu FM, ktoré sa tvári ako alternatíva. Okrem Tomáša Boroša neprejavil nikto o moje CD záujem. Možno je problém v tom, že mnohí ľudia po dosiahnutí určitého veku a pozície definitívne stratia ambície a záujem o hľadanie a spoznávanie niečoho nového. Akonáhle majú istotu nejakého miesta, neradi vidia niekoho iného, lebo sa boja, že oň prídu. Myslím si, že keby napríklad Arvo Pärt alebo Gavin Bryars mali záujem učiť na Slovensku, nezobrali by ich. Niekto by im totiž musel uvoľniť miestečko. S výnimkou Bratislavy nepôsobia na slovenských školách hudobného zamerania žiadne významnejšie osobnosti. Myslím, že aj Vlado Godár to v Bystrici už vzdal. 

Nie je to aj otázka honoráru?

Pre mnohých určite. Ale nie pre všetkých. Napríklad John Zorn asi nemôže prijať malý honorár, pretože by sa zdiskreditoval. On je jednoducho už príliš známy. Veľa ľudí je drahých, lebo si vážia svoju drinu a talent.

Ako sa vám potom podarilo získať pre svoj album hudobníkov akými sú Jon Anderson alebo David Moss?

Davida poznám z Berlína. Keď som tam v roku 1992 prišiel na štipendium, hneď druhý večer ma s ním zoznámil kamarát. Keď zistil, že som gitarista, rovno sa ma spýtal, či si s ním nechcem zahrať. O dva týždne sme už išli do Francúzska na festival Musica Strasbourg. Koncertovali sme spolu veľakrát, predovšetkým na festivaloch improvizovanej a experimentálnej hudby. S Jonom je to trochu inak. Predvlani mal na webovej stránke oznam, že hľadá ľudí na spoluprácu. Tak som na uvedenú e-mailovú adresu zo špásu poslal minútovú klavírnu vec. Na druhý deň mi prišiel e-mail: „very good piano playing. jon.“ Povedal som si fajn, ale to asi sotva napísal on. Lenže prišiel ďalší e-mail, aby som poslal aj iné nahrávky. Poslal som a on zase napísal „very good“. Písali sme si asi mesiac, až jedného večera som mal zapnutý Skype a odrazu mi niekto volal. Bol to on, mal zapnutú aj videokameru, takže sme sa videli aj počuli.

Ako vás našiel?

Na konci mailu občas pripájam vizitku, kde je aj kontakt na Skype. Keď som zdvihol a on hovoril tým svojím nenapodobniteľným hlasom „Hello, this is Jon speaking“, uveril som, že mi nepísal jeho manažér a že si zo mňa naozaj nikto neuťahuje.

...viac v aktuálnom čísle HŽ...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020