Ivan Marton, dramaturg SF: „Mojou víziou je spojiť mainstreamové programovanie repertoáru s dielami, ktoré sa hrávajú zriedkavo.“

Po Antonovi Viskupovi nastúpil minulý rok na uvoľnené miesto dramaturga Slovenskej filharmónie Ivan Marton. V rozhovore pre Hudobný život nepriblížil len svoju predstavu nadchádzajúcich sezón, ale otvorene a priamo odpovedal aj na menej príjemné otázky týkajúce sa slovenských dirigentov a sólistov.

Do Slovenskej filharmónie ste sa vrátili po niekoľkých dekádach...
Po viac ako štyridsiatich rokoch. V Slovenskej filharmónii som pracoval na začiatku svojej profesionálnej dráhy,  po ôsmich rokoch som však musel nedobrovoľne odísť. Potom som pôsobil v rôznych hudobných inštitúciách, posledné roky aj v slobodnom povolaní, no Filharmónia stále ostávala mojou srdcovkou. Na moje prekvapenie ma riaditeľ Slovenskej filharmónie asi pred rokom pozval na stretnutie a ponúkol mi uvoľnený post dramaturga. Mohol som sa tak dostať k práci, ktorá ma odborne napĺňala a ktorú som kedysi s pocitom krivdy opúšťal. Ponuka Mariána Lapšanského bola pre mňa naviac príležitosťou symbolicky zavŕšiť kariéru v inštitúcii, kde som ako elév začínal. Takýto životný oblúk sa nepodarí absolvovať každému. Som za túto možnosť vďačný.  

S akou víziou ste nastúpili na post dramaturga? Dramaturgiu sezón možno už dlhšiu dobu označiť za pomerne konzervatívnu. Chýba výraznejšia konfrontácia mainstreamového repertoáru s hudbou 20. storočia, respektíve so súčasnou hudbou.
Moje pôsobenie vo Filharmónii bude časovo limitované, ale nie dočasné. V troch-štyroch  sezónach, ktoré pripravujem, nadviažem na prax predchádzajúcich rokov. Koncertné cykly SF sa osvedčili ako funkčné a  nemám v úmysle ich radikálne meniť, hoci niektoré dostanú pravdepodobne iné názvy. Mojou víziou je spojiť mainstreamové programovanie repertoáru s dielami, ktoré sa hrávajú zriedkavo, no poslucháčsky sú veľmi vďačné. V hudbe 19. storočia a druhej polovice 20. storočia sa cítim doma, najmä z tohto repertoáru by som chcel vyberať. Sú tam stovky diel, ktoré by mali mať na filharmonickom pódiu svoje miesto.

Mohli by ste uviesť aspoň niekoľko príkladov, na čo sa možno tešiť?
Ešte tento rok uvedieme Schönbergovo orchestrálne spracovanie Brahmsovho Klavírneho kvarteta g mol č. 1 op. 25, ktoré v podaní nášho telesa nikdy nezaznelo. Dielo má v repertoári len málo dirigentov. Na jeho uvedenie sa podarilo získať Thomasa Sanderlinga, legendárneho syna legendárneho otca, ktorý ho pomerne často uvádza a bude ho dirigovať aj u nás na niektorom z prvých koncertov nasledujúcej sezóny. Ďalším zaznávaným autorom 19. storočia, ktorého mám veľmi rád a chcel by som ho dostať do povedomia verejnosti, je nemecký romantik Max Bruch. So železnou pravidelnosťou sa uvádza jeho Prvý husľový koncert, a to je všetko. Bruch má však aj nádherné oratóriá, tri krásne symfónie, koncert pre klarinet, violu a orchester. Ten zhodou okolností tiež zaznie na spomínanom koncerte Thomasa Sanderlinga. Podnecuje ma záľaha romantického symfonicko-vokálneho repertoáru, ktorý sa len s ťažkosťami a veľmi zriedkavo objavuje v koncertných programoch našich telies. Napríklad Schumann. Jeho Scény z Goetheho Fausta či Púť ruže sa u nás nehrali azda nikdy, oratórium Raj a Peri op. 50 v posledných štyridsiatich rokoch hádam jediný raz. Je to majstrovské dielo, ktorého ideálnym interpretom by mohol byť náš šéfdirigent Emmanuel Villaume. Chcem ho presvedčiť, aby skladbu v rámci svojho pôsobenia v Bratislave uviedol.

Rád by som spoznal vašu predstavu o uvádzaní hudby 20. storočia a súčasnej tvorby. V Bratislave existuje veľmi silná komunita skladateľov a interpretov, ktorých zaujíma – na druhej strane mám pocit, že v prípade tradičného filharmonického publika je to skôr naopak.
Filharmonické publikum si v oblasti súčasnej hudby žiada špecifický repertoár. Vo chvíli, keď by som zaradil na program experimentálne dielo hoci aj svetového autora, prepadne. Obecenstvo ho neprijme. Cítim osobitú náklonnosť k hudbe Edisona Denisova, no netrúfal by som si zaradiť jeho dielo na program filharmonického koncertu, pretože by sa stretlo s nepochopením. Ale som presvedčený, že na Schnittkeho kompozičnú reč by naše publikum zareagovalo priaznivo. Podobne je to aj s Lutosławským. V minulom roku sme mali na programe autorovu Štvrtú symfóniu a po jej uvedení som počul okolo seba veľa kritického šomrania. Naši tradiční abonenti nie sú na jeho skladateľskú poetiku zvyknutí a po celodennej namáhavej práci väčšinou odmietajú takúto hudbu počúvať. Myslím, že Pendereckého skladby by ich oslovili viac. Budem sa preto orientovať na poslucháčsky atraktívne diela hudobnej moderny, na také, ktoré majú potenciál osloviť publikum. A pousilujem sa hľadať paralely v tvorbe 19. a 20. storočia. Vedeli ste, že Schnittke má pôsobivú orchestrálnu skladbu (K)ein Sommernachtstraum?  Tú zaradím na program koncertu spolu s Mendelssohnovou hudbou k Snu noci svätojánskej.  A chcel by som viac dostať do povedomia aj diela Giju Kančeliho.

V predchádzajúcej odpovedi ste spomenuli Emmanuela Villauma. Ten v rozhovore pre Hudobný život svojho času uviedol, že v rámci svojej kariéry vidí pôsobenie v Slovenskej filharmónii v časovom horizonte minimálne päť, maximálne desať rokov.
Päť rokov uplynie tento rok a predĺženiu jeho kontraktu v SF nič nestojí v ceste. Emmanuel Villaume zanechal post šéfdirigenta v Ľubľane, aby sa v nadchádzajúcom období mohol intenzívnejšie venovať nášmu orchestru. Je to typ vzácneho dirigenta, ktorý na teleso pôsobí inšpiratívne a pod jeho vedením výkony orchestra markantne rastú. Naším záujmom je, aby tu Emmanuel Villaume zostal čo najdlhšie. To, samozrejme, nezávisí len od nás, ale aj od toho, akým tempom bude napredovať jeho závratná kariéra úspešného operného dirigenta. Villaume sa totiž minulý rok stal hudobným riaditeľom opery v Dallase, ktorá je po newyorskej Metropolitnej opere, Lyrickej opere v Chicagu a opere v Los Angeles v poradí štvrtou najvýznamnejšou opernou scénou USA. Čaká ho tam penzum práce a my už cítime, že po nástupe do funkcie v Dallase je jeho čas v Európe limitovaný.

Krátky čas s orchestrom je jednou z mála diskutovaných výhrad týkajúcich sa pôsobenia francúzskeho šéfdirigenta v Slovenskej filharmónii...
Túto sezónu bude mať s orchestrom určite osem koncertov, vrátane BHS. Do ďalších sezón zatiaľ vieme, v ktorom období nemôže prísť. Zladiť jeho kalendár účinkovania v zahraničí s prácou v Slovenskej filharmónii nebude celkom jednoduché. Villaume je momentálne jedným z desiatich najvyhľadávanejších operných dirigentov na svete. Hosťuje Benátkami počnúc cez Mníchov, Londýn, Paríž až po severské krajiny. Ďalšia spolupráca teda závisí od toho, akým prudkým spôsobom bude stúpať jeho dirigentská hviezda. Sme radi, že ho tu máme, osobne si s ním dobre rozumiem, pretože som zistil, že naše hudobné preferencie sa takmer prelínajú. V otázkach repertoáru sme sa zhodli veľmi rýchlo.

Ako vnímate situáciu so slovenskými dirigentmi? Vo Filharmónii takmer nemožno za dirigentským pultom stretnúť predstaviteľov mladšej a strednej generácie. Vyzerá to, akoby Slovensko nemalo talentovaných zástupcov tejto profesie.  
Vo vašej otázke cítim určitý diskriminačný odtieň – mali by sme sa totiž rozprávať aj o starších dirigentoch, ktorí sa vo Filharmónii rovnako neobjavujú. Napríklad Ondrej Lenárd, slovenská dirigentská legenda, už dávnejšie vylúčil spoluprácu s orchestrom z osobných dôvodov. Je nám to ľúto, ale jeho rozhodnutie treba rešpektovať. Museli by sme hovoriť o konkrétnych menách.

Tak hovorme: Juraj Valčuha dirigujúci svetové orchestre, Martin Leginus, ktorý získal post v Prahe alebo Marián Lejava, ktorý má tiež za sebou medzinárodný angažmán...
Martina Leginusa poznám ako operného dirigenta, videl som s ním  niekoľko slušných operných predstavení, ale ako symfonický dirigent je pre mňa neznámou veličinou. Mariána Lejavu vnímam predovšetkým ako disponovaného skladateľa, jeho diela sú originálne a zaujímavé a  budem sa usilovať zaradiť do filharmonických programov čosi z jeho tvorby. Ako dirigent ma však dosiaľ nepresvedčil, pôsobí na mňa nevýrazne. Juraj Valčuha je azda najväčší dirigentský talent, aký sa v posledných rokoch na Slovensku objavil. V názore na jeho interpretačné kvality sa síce zhodneme, no nie je problémom inštitúcie, že sa v našom meste objavuje tak sporadicky. Už pri nedávnej komunikácii s umelcovou manažérkou mi bolo jasné, že pred Bratislavou dá prednosť ktorejkoľvek atraktívnejšej zahraničnej ponuke. Plánovať účinkovanie Valčuhu v dlhších časových horizontoch prakticky nie je možné. Orchester by s ním mal záujem pracovať, no nemôžeme byť odkázaní na jeho momentálne a náhle sa objavujúce časové možnosti. Z dirigentov strednej generácie by som čo najviac príležitostí chcel dať Rastislavovi Štúrovi. V minulej sezóne dirigoval program zostavený z neznámych diel Mansuriana, Korngolda a Zemlinského a počínal si znamenite, došlo aj k veľmi dobrej symbióze s orchestrom. A nezabudnime, že za dirigentským pultom SF stál túto sezónu aj mladý Peter Valentovič.

Aké  slovo má orchester pri výbere dirigentov?
Ak je dirigent kvalitný, to ešte automaticky neznamená, že orchester ho prijme. Môže dôjsť k názorovým kolíziám, pri ktorých zvýši hlas a skončí. To sú zákonitosti orchestra, platia kdekoľvek na svete. Orchester sa k dirigentom pochopiteľne vyjadruje, pri hodnotení sezóny uvedie tých, s ktorými by v budúcnosti nerád pracoval. Toto musím rešpektovať. Nemá význam nanútiť hudobníkom dirigenta, s ktorým pracujú s nechuťou a ktorý ich demotivuje. Ale na druhej strane nemám v úmysle rešpektovať – a ani som dosiaľ nebol takej situácii vystavený – kladné hodnotenie dirigenta zo strany orchestrálnych hráčov, ak ja sám nie som o jeho kvalitách presvedčený. Dramaturg dokáže kompetentne posúdiť výkon dirigenta z inej ako rýdzo muzikantskej úrovne.

Vyjadruje sa orchestrálna rada k dramaturgii sezóny?
Ani nie, orchester do dramaturgie prakticky nezasahuje a ak, tak len z čisto prevádzkového hľadiska – napríklad, keď dramaturgia naplánuje náročné orchestrálne diela s veľkokapacitným obsadením v krátkom časovom slede. Toto kritérium poznám a budem sa snažiť, aby som na podobný zásah do dramaturgie nedal dôvod.

Až na výnimky sa počas roka do Reduty nechodí na svetové hviezdy. Možno túto situáciu aspoň čiastočne zmeniť? Bratislava podľa mňa ťaží minimálne z blízkosti bohatého koncertného života Viedne. Nebolo by možné vypracovať model, v rámci ktorého by prevádzku Slovenskej filharmónie spestrili aj mimo BHS hosťovania medzinárodných hviezd? Zahľadenie do seba vytvára dojem provinčnosti, konfrontácia by ukázala silné i slabšie stránky slovenského hudobného života...  
Musím otvorene povedať, že šanca na zmenu je veľmi malá. Nielen z finančných dôvodov, hoci tie sú prvoradé – kvalitný európsky umelec do Bratislavy za bežné domáce honoráre účinkovať nepríde. Ale sú tu aj iné dôvody. Do Slovenskej filharmónie som prišiel s veľkými plánmi a hneď som rozhodil svoje siete, nasmeroval svoje kontakty. Ako jedného z prvých som oslovil Bertranda de Billyho, je predsa za rohom. Prejavil záujem, no na konkrétnu ponuku už nereagoval. Sú aj dirigenti, ktorým na financiách až tak nezáleží, no prísť do Bratislavy, respektíve nájsť štrbinu v preplnenom časovom kalendári sa im veľmi nechce. Viedeň je mekkou kultúry, vystúpiť tam si každý považuje za česť. Zdalo by sa, že práve po zmene politického systému budeme masívne ťažiť z blízkosti Viedne, no opak je pravdou. Pre vrcholné umelecké zjavy sme v minulosti boli a ešte dlho budeme okrajovou záujmovou oblasťou. Pamätám si, že pred štyridsiatimi rokmi Dr. Mokrý ako riaditeľ Filharmónie tak dlho dobiedzal do slávneho dirigenta Sergea Celibidacheho, až ten napokon privolil prísť (dobré jazyky tvrdia, že bez nároku na honorár)...

Všímate si medzinárodné súťaže? Možno by sa dali cielene nadväzovať kontakty s vychádzajúcimi hviezdami, ktoré by boli ochotné prísť za akceptovateľné honoráre.
Prirodzene, hoci kritérium umiestnenia v dirigentských súťažiach považujem za pomerne nespoľahlivé. Menej problematické je to v súvislosti s inštrumentálnymi a vokálnymi sólistami. Čo sa týka dirigentov, snažím sa orientovať na takých, čo sú overení.

Plánujete zasiahnuť do stavu, v ktorom Slovenská filharmónia dlhodobo takmer úplne ignoruje niekoľko generácií domácich koncertných umelcov? Mohol by som menovať mnohých, no spomeniem len niekoľko mien: Milan Paľa, Magdaléna Bajuszová, Miki Škuta, Jozef Lupták...
Milan Paľa bude hrať na otváracom koncerte budúcej sezóny Kardošov Husľový koncert pri príležitosti skladateľovej storočnice. To je dobrá príležitosť, aby sa tento nesporný talent uviedol so Slovenskou filharmóniou. Určite s ním ako so sólistom budem v budúcnosti počítať. Magdaléna Bajuszová hrala vo Filharmónii v krátkom časovom období dvakrát. Najskôr bravúrne Kolkoviča (to je, mimochodom, jeden z najlepších klavírnych koncertov novšej slovenskej kompozičnej spisby) a v minulom roku zasa veľmi spoľahlivo Beethovenov Piaty klavírny koncert. Čo sa týka klaviristov, chcem sa do značnej miery spoľahnúť na názor generálneho riaditeľa – sám je klaviristom i pedagógom na niekoľkých hudobných akadémiách a jeho zamietavý či odporúčací posudok je pre mňa rozhodujúci. Hoci v minulosti sme tu mali zopár výrazných pianistických osobností, veľká časť z nich už koncertne nevystupuje. Miki Škuta či Jozef Lupták sú renomované interpretačné mená – urobím všetko pre to, aby v najbližších sezónach dostali na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie príležitosť.  

Nie je to aj tým, že v istom období kariéry nedostali príležitosť hrať s orchestrom alebo vystúpiť v Redute? Pri absencii agentážnej činnosti je vystúpenie v najvýznamnejšej slovenskej koncertnej inštitúcii aj istým odporúčaním do zahraničia...
Súhlasím, je to možné. Rodí sa ďalšia generácia klaviristov, ktorá príležitosť dostáva. Napríklad mladý Matej Arendárik.

Matej Arendárik hral v Slovenskej filharmónii v pomerne krátkom čase niekoľkokrát. Nemám v úmysle vôbec spochybňovať jeho umelecké kvality, ale iní čakajú na príležitosť celé roky. Znamená to, že ich umelecké výkony nemajú dostatočnú úroveň? Lebo tak to môže na nezasväteného pozorovateľa pôsobiť...
Len čo dostanem dobrý tip, pôjdem si príslušného umelca vypočuť a ak ma svojím výkonom presvedčí, ponúknem mu účinkovanie. V tomto smere som úplne otvorený.

Nebolo by vzhľadom na situáciu v kultúre, keď granty nepokryjú všetko a chýba stabilná platforma pre existenciu komorných súborov, progresívne opäť uvažovať aspoň o krátkodobých rezidenčných pobytoch pre komorné súbory, prípadne i sólistov, ktoré  by boli spojené so sériou koncertov a viazané na vydanie zvukového nosiča alebo účasť na súťaži? Poznám prípad, keď perspektívny komorný súbor odriekol na poslednú chvíľu účasť na medzinárodnej súťaži, pretože jeho členom chýbala báza, na ktorej by mohli pravidelne pracovať. Muchovo kvarteto momentálne realizuje cyklus v galérii Nedbalka...
Najjednoduchšie by bolo vyhovoriť sa, že to presahuje horizont mojich aktivít vo Filharmónii. Môžem však vyjadriť svoj názor. Príchodom profesora Lapšanského na post GR sa model, ktorý tu pretrvával desaťročia, skončil a ja sa domnievam, že chápem prečo. Dôvody boli výlučne finančné. Hoci koncept, o ktorom hovoríte, by bol ideálny a ja by som ho bez váhania podporil, dnes predovšetkým chýbajú adekvátne finančné prostriedky aj na reprezentatívne fungovanie materských filharmonických telies. O širšom modeli sa bude dať uvažovať, keď základné súbory – orchester a zbor – budú saturované. Pre ostatných sú k dispozícii grantové systémy a grantové balíky Ministerstva kultúry, tie môžu pomôcť.

V Bratislave existuje viacero zaujímavých cyklov a festivalových podujatí, ktorých program (niektoré koncerty Albrechtiny, Dní starej hudby, Konvergencií) by aspoň selektívne mohol obohatiť sezónu Slovenskej filharmónie. Koncerty cyklu komornej a starej hudby pôsobia dlhodobo ako produkt náhodného výberu. Dramaturgickú líniu v nich nemožno sledovať, nehovoriac o tom, že štyri podujatia venované starej hudbe možno označiť skôr za mimoriadne koncerty než za cyklus. Keď Aeterna opúšťala Redutu, generálny riaditeľ avizoval, že vzniknutý priestor budú môcť zaujať aj ďalšie ansámble. Nestalo sa...
Pri zostavovaní cyklu komorných koncertov sme veľmi závislí od toho, ako sú tie-ktoré vystúpenia dotované. Na výsledku sa finančnou podporou i dramaturgickou kreáciou podieľajú  najmä zahraničné kultúrne inštitúty a nadácie. Nie je problém nadviazať koncepčnú spoluprácu s Albrechtinou. Vladimír Godár je predsedom festivalového výboru BHS, dramaturgia festivalových komorných koncertov je jeho dielom.

Slovenský komorný orchester má v sezóne tradične veľkorysý priestor, ktorý však namiesto rozširovania repertoáru komorného orchestra využíva na štýlovo anachronicky pôsobiace predvedenia diel klasicistických a barokových majstrov. Je to podľa vás v poriadku?
Hovoríte mi z duše. Programový návrh, ktorý som pre nich pripravil pre budúcu koncertnú sezónu, je od toho predchádzajúceho dramaturgicky odlišný. Je tam veľa nových, dosiaľ obchádzaných titulov. Ale to pochopiteľne tiež musí znamenať, že náš prominentný komorný súbor ich prijme za svoje a s ich interpretáciou sa stotožní. Vnucovať čosi násilím sa neopláca. Čo sa týka koncertov autentickej starej hudby, tam dominujú Solamente naturali a Musica aeterna. Rutinne môžu pôsobiť chrámové koncerty v réžii SKO, ktorých repertoár sa každoročne opakuje. Publikum ich má však rado, hojne ich navštevuje a ja by som na ich tradičné uvádzanie nerád rezignoval.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.