Nedávno zosnulý skladateľ a dirigent Pavol Bagin stál na čele významných slovenských hudobných inštitúcií v rokoch, ktoré dnes vnímame ako rozporuplné a s ktorými sa dodnes vyrovnávame. V tieni jeho funkcií sa do istej miery ocitla jeho tvorba, ktorej nezaujaté zhodnotenie nás ešte len čaká. Do redakcie sme dostali rozhovor pripravený tesne pred skladateľovou smrťou a uverejňujeme ho ako retrospektívu človeka, ktorého pohľad je obohatený o odstup dvoch-troch desaťročí, i ako generačný odkaz.

Lásku k hudbe, k ľudovej piesni, ste získali vďaka matke, ktorá bola učiteľkou. Ovplyvnilo to vaše rozhodnutie venovať sa hudbe profesionálne?

Prežil som krásne a šťastné detstvo. Dostal som do vienka principiálnu a morálnu, priateľskú a láskavú výchovu s úprimným vzťahom k ľuďom, k národu, jeho dejinám, ale aj úctu k pozitívnym hodnotám. Môj vzťah k hudbe sa formoval pomerne rýchlo. Hudobná škola v Trnave a Trenčíne, spev v Saleziánskom chlapčenskom zbore na Trnavskom gymnáziu pod vedením nezabudnuteľného profesora Strečanského a potom v rôznych mládežníckych súboroch. Dlhé roky som pôsobil ako regenschori vo farskom kostole v Galante. A tak celkom zákonite nasledovali štúdiá na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Bratislave, bratislavskom Konzervatóriu a orchestrálneho a operného dirigovania na VŠMU v Bratislave.

Kompozíciu ste študovali u Andreja Očenáša i Šimona Jurovského, dirigovanie u Kornela Schimpla a Ľudovíta Rajtera. Vaším pedagógom bol aj Eugen Suchoň. Čo pre vás znamenali?

Boli to osobnosti, ktoré popri odbornom, mali na mňa aj veľký vplyv ľudský, plný humanizmu a nádeje pre všetko, čo prináša spoločnosti pokrok. Naučili ma tiež byť hrdým  na schopnosti a danosti našich ľudí. Dnes si viac ako kedykoľvek predtým uvedomujem, že som mal to šťastie nadobudnúť vrcholné umelecké vzdelanie od osobností, ktoré kládli profesionálne základy slovenskej hudobnej kultúry. A vari najkrajšou na vzťahu s nimi bola skutočnosť, že po ukončení štúdií sme sa stali, ak to tak môžem povedať, priateľmi. Môj vzťah k profesorovi Suchoňovi bol výnimočný. Ako pedagóg bol mimoriadne náročný a prísny, ale nanajvýš spravodlivý. Od čias môjho štúdia na pedagogickej fakulte až ku sklonku jeho života sme mali množstvo stretnutí, či už vo vzťahu pedagóg-študent, ako funkcionári Zväzu slovenských skladateľov, ako autor našich národných opier v čase môjho pôsobenia vo funkcii umeleckého šéfa opery SND, až po vzťah našich rodín. Bol veľkou umeleckou a ľudskou osobnosťou.

Ako skladateľa vás zaujali skôr klasické kompozičné vyjadrovacie prostriedky, no v niektorých dielach ste uplatnili aj voľnú dodekafóniu.

Každý autor má plné právo na tvorbu takých výrazových prostriedkov, o ktorých je presvedčený, že sú tým pravým ideálom na vyjadrenie vlastného posolstva. Priznám sa, že napriek tvorivému využívaniu dostupných techník som vždy uprednostňoval také výrazové prostriedky, aby boli pendantom krásna a zrozumiteľnosti. Umenie, a nielen umenie hudobné, má prispieť k pocitu krásy, dobroty a ľudskosti. Hľadanie rezonancie s vnímavým poslucháčom je asi hlavná úloha umelca a o to som sa snažil vždy, či v jednoduchej úprave ľudovej piesne alebo v symfónii.

Pôsobili ste ako šéfdirigent symfonického orchestra Vojenského umeleckého súboru v Bratislave, riaditeľ Správy umenia ministerstva kultúry, ako umelecký šéf a hlavný dramaturg Opery SND v Bratislave, šéfredaktor OPUS-u, tajomník Zväzu čs. skladateľov a koncertných umelcov v Prahe. V rokoch 1991–1996 ste zastávali funkciu tajomníka Spolku slovenských skladateľov, v rokoch 1997–1998 ste boli generálnym riaditeľom Národného hudobného centra. Na ktoré obdobie spomínate najradšej?

Skutočne ťažko určiť prioritu. Dvanásť rokov pôsobenia vo VUS-e s osobnosťami ako umelecký vedúci Milan Novák, choreograf Janko Guoth či dramaturg Tibor Grunner bola „moja mladosť“, získavanie nových odborných poznatkov v práci so symfonickým orchestrom, ale aj kovanie ostrôh v medziľudských vzťahoch a na zájazdoch riadenie vyše 200-členného ansámblu. Neraz som povedal, že to boli moje „druhé univerzity“. Nuž a ďalších dvanásť rokov na poste umeleckého šéfa Opery SND? Bola to česť, zodpovednosť a opätovné štúdium, aby som svojou troškou prispel k tomu, že sa prvá reprezentačná scéna stala dôstojným pendantom zahraničných partnerov. Nehovoriac o tom, že popri množstve mladých sólistov, ktorých som angažoval do operného súboru (Peter Dvorský, Magda Hajóssyová, Sidónia Haljaková, Sergej Kopčák a ď.), som mal vynikajúcich spolupracovníkov, dirigentov Košlera, Freša, Auera, Málka, režisérov Krišku, Fischera a Gyermeka a doslova svetových výtvarníkov na čele s prof. Vychodilom. Nedá sa zabudnúť na vyše dvadsať umeleckých zájazdov s naším operným súborom po celej Európe. Veď v tej dobe bol popri športovcoch a folklórnych súboroch jedine operný súbor špičkovým reprezentantom slovenskej kultúry. Aj Vojenský umelecký súbor patril v tej dobe k špičkovým umeleckým telesám v Československu. Vynikajúci mužský spevácky zbor, profesionálny tanečný súbor, no a symfonický orchester, každoročne sa „obnovujúci“ vojakmi základnej služby, špičkovými absolventmi hudobných učilíšť z celej Československej republiky. Mimochodom, v jednom roku sa nám stalo, že štyria hornisti boli všetci laureátmi medzinárodnej súťaže v Zürichu (bola to známa „brnianska hornová škola). V čase, keď tanečný súbor študoval celosúborový program, naštudoval som so symfonickým orchestrom symfonický alebo operný koncert s dielami slovenských a svetových skladateľov, s ktorým sme hosťovali po celej republike.

Ako riaditeľ Správy umenia na MK SR i šéf Opery SND ste boli v kontakte s  Miroslavom Válkom. Na jeho poéziu ste skomponovali Tri spevy pre soprán a orchester...

Válek bol veľkou osobnosťou našej kultúry ako básnik, človek i minister kultúry. Mali sme veľmi priateľský a profesionálny vzťah, ktorý vyústil do kompozície, ktorú uvádzate. Často spomínam na uvedenie Gershwinovej opery Porgy a Bess v roku 1974 v Opere SND. Bolo to počas tzv. „normalizačného“ obdobia a tak som si inscenáciu poistil hosťovaním režiséra a scénického výtvarníka zo Štátnej opery v Lipsku (vtedy NDR). Uvedenie sa stretlo s obrovským ohlasom, s vynikajúcimi výkonmi Juraja Hrubanta, Marty Nitranovej a Juraja Martvoňa. O niekoľko dní mi však riaditeľ SND Janko Kákoš oznámil, že som prekročil finančný limit na inscenáciu o milión korún a že v decembri nebude v SND na výplaty! Neostávalo nič iné, ako sa na druhý deň ráno o siedmej ísť posadiť pred kanceláriu ministra Válka a tŕpnuť, ako to celé skončí. Válek skutočne, tak ako vždy, po siedmej prišiel, a hneď na mňa zhurta: „No, čo máš, že si tu tak zrána?“ Pozval ma do kancelárie, ponúkol ma tradičným koňakom a riekol: „Tak syp!“ Začal som akosi vytáčať, že sme uviedli „sociálnu drámu“, že som mal hostí z NDR a prekročil sa finančný limit, keďže dielo je mimoriadne náročné. Válek ma však zahriakol, aby som povedal číročistú pravdu. Potom sa spýtal, kedy je Porgy a Bess na programe, že sa príde pozrieť. A skutočne, Válek na predstavenie prišiel (ináč do opery chodil len z donútenia na protokolárne predstavenia) a vydržal do konca. Po predstavení som ho išiel vyprevadiť z prezidentskej lóže a on len cez zuby precedil: „Peniaze dostaneš!“

Stalo sa vám aj niečo horšie?

Áno. Nevedel som sa zmieriť s tým, že Lucia Poppová a Edita Gruberová u nás nemôžu pôsobiť. Najmä, keď vo viedenskej televízii obe vždy vystupovali ako Slovenky, k čomu sa hrdo hlásili. Lucia občas chodievala do Bratislavy (neviem, akým zázrakom sa jej to napriek emigrácii podarilo), sedávala v divadelnom bufete a občas si prišla „pokecať“ aj ku mne. Účinkovať však odmietala, zrejme pre nejaké nezhody s predchádzajúcim vedením. Edita Gruberová však nemala do republiky prístup. V rámci BHS sa v Bratislave každoročne usporadúvala Medzinárodná tribúna mladých interpretov. Porote predsedal, z mojej iniciatívy a s pomocou riaditeľa Slovenskej filharmónie Laca Mokrého (pochopiteľne so súhlasom Válka), prof. Seefeldner, riaditeľ Štátnej opery vo Viedni. Raz mi povedal, že Wiener Staatsoper bude účinkovať na Pražskej jari a uvedú Straussovu Ariadnu na Naxe v hlavnej úlohe s Gruberovou, aby som pomohol vybaviť jej bezproblémový vstup do Československa. Onedlho sme boli s Jankom Kákošom na recepcii pri príležitosti štátneho sviatku na Pražskom hrade. Oslovili sme tajomníka ÚV KSČ Vasila Biľaka so žiadosťou o vyriešenie tohto prípadu. Biľak súhlasil a vybavil! Edita teda účinkovala v Prahe, tak som si povedal, skúsim to i ja. S Peťom Dvorským sme sa dohodli na termíne (Dvorský účinkoval v opere Lucia di Lammermoor vo Viedni i Bratislave, vo Viedni práve s Editou Gruberovou), kedy by mohli obaja spievať v Bratislave a dal som žiadosť do agentúry Slovkoncert na vybavenie hosťovania. A bolo zle. Riaditeľ agentúry hneď „utekal žalovať“ ministrovi Válkovi, a ten ma dal predvolať. Koňak veru nebol. Snažil som sa mu vysvetliť svoje konanie, no on si len húdol, že či ho chcem zničiť, že ho istý tajomník ÚV KSS odkrágľuje. Z hosťovania nebolo nič. Satisfakciu dostala naša slávna sopranistka až po rokoch, v čase, keď som bol riaditeľom Národného hudobného centra. S pomocou bývalej tajomníčky SF Melánie Kušnírovej, sme zabezpečili hosťovanie Edity Gruberovej na celovečernom koncerte so Slovenskou filharmóniou. Bol to jeden z najkrajších večerov v mojom živote...

Politika umeniu nikdy neprospievala...

K tomu sa viaže jedna perlička v súvislosti s premiérou Cikkerovej opery Hry o láske a smrti na námet Romaina Rollanda. Na premiére bolo celé vtedajšie vedenie ÚV KSS na čele s Biľakom, ktorý bol akýmsi zázrakom vždy obhajcom Jána Cikkera. Pred predstavením som ako vždy predstúpil pred auditórium a rozprával o zmysle a poslaní diela, ktoré symbolizuje boj proti násiliu. To som si ale neuvedomil, že v treťom rade v prízemí sedí Alexander Dubček, vtedy už odstavený a perzekvovaný. Cez prestávku prišli za mnou dvaja muži „v kožákoch“, aby som okamžite išiel k prezidentskej lóži. Tam na mňa spustil istý tajomník ÚV KSS, čo som to rozprával a čo som svojím prejavom myslel, a ako sa do opery dostal Dubček. Našťastie, zasiahol Vasiľ Biľak: „Nechajte súdruha, veď sú tu zahraniční hostia, aspoň vidia, že je u nás demokracia.“ Zdanlivo bol pokoj, ale len do rána. Dvaja muži „v kožákoch“ ma už čakali v kancelárii a začala „spoveď“. Dokonca žiadali text diela, aby som im vysvetlil, čo to malo včera znamenať. Vtedy mi napadla myšlienka, ako si z nich „vystreliť“. Sekretárku som požiadal, aby mi doniesli partitúru opery z archívu. „Pánom“ som ju predložil a oznámil, že text je zapísaný v partitúre a iný nemám. Zhrození sa pozreli, čo je to za čudo, a znechutení odišli. Tým sa celá kauza skončila...

Aké bolo obdobie normalizácie? V tom čase ste pôsobili na Ministerstve kultúry...

V Osvetovom centre v Bratislave sa raz uskutočnila veľkolepá výstava výtvarných diel zo Sovietskeho zväzu. Válek ma poveril prípravou otvorenia. Pozval Lacka Holáska, dirigenta Slovenských madrigalistov, aby zaspievali po slávnostnom príhovore ministra Staroslovanský otčenáš a Šostakovičovu Prvomájovú. Pochopiteľne, výstava niesla názov od najstarších čias po súčasnosť, a boli na nej staroslovanské ikony až po „socialistické“ monumenty. Skončilo sa otvorenie a istý tajomník mestského výboru KSS sa na mňa oboril, čo má znamenať ten Otčenáš. A tu ma zachránil generálny konzul ZSSR v Bratislave Dejev, ktorý povedal: „Vsjo v pariadke, zdes ikony – Otčenáš, zdes monumenty – Májová...“ Aj takéto veci som zažíval.

Mali ste možnosť porovnať prácu viacerých ministrov kultúry...

Dovoľte mi povedať len jedno: Miroslav Válek bol a ostáva absolútnou výnimkou na poste ministra kultúry v tom najpozitívnejšom slova zmysle.

Napriek vašim zásluhám o rozvoj hudobného umenia ste jeden a pol roka, ktoré vám chýbali do dôchodku, robili šoféra. Môžete priblížiť toto obdobie vášho života?

Nuž, zmeny po roku 1989 sa ma osobne a, žiaľ, musím konštatovať, že absolútne neopodstatnene, veľmi dotkli. Po návrate z Prahy, kde som pôsobil ako tajomník Zväzu československých skladateľov a koncertných umelcov (ktorý bol zrušený), uchádzal som sa vari na desiatich miestach o angažmán. Vyhral som konkurz na miesto riaditeľa istej inštitúcie. Po konkurze mi členovia výberovej poroty gratulovali k úspešnému výsledku. Za tri dni som dostal doporučený list od vtedajšieho „ministra kultúry“, že nie je žiaduce, aby som nastúpil do funkcie, samozrejme, bez uvedenia dôvodu! Satisfakcia prišla až po poldruha roku, keď ma už iný minister kultúry poveril zriadením Národného hudobného centra a zveril mi funkciu generálneho riaditeľa.

Ako hodnotíte s odstupom času slovenské hudobné umenie?

Najväčšiu radosť mám z nových generácií interpretov, absolventov našich hudobných učilíšť. Pozorujeme neuveriteľný vzostup. Je tu celá plejáda mladých, talentovaných a aj usilovných interpretov, spevákov, klaviristov, huslistov, violončelistov, organistov, ale navyše i vynikajúcich interpretov v netradičných koncertantných zoskupeniach. S poľutovaním však sledujem postupné obmedzenia pôvodnej tvorby, ale najmä uplatnenia mladej interpretačnej generácie. Tak ako sú dnes problémy v zdravotníctve a školstve, tak je to i vo sfére kultúry a vari najbolestnejšie sa to prejavuje práve v oblasti tzv. vážnej hudby. Myslím si, že sa tu doslovne hazarduje s ľudským talentom a môže sa to vypomstiť nielen tým, ktorí umenie produkujú, ale aj tým, ktorí ho majú prijímať. Ak bol v minulom období dôkladne prepracovaný celý systém odborného školstva, navyše dôsledne vybudovaná sieť základných umeleckých škôl, tak práve táto sieť bola vyslovene žriedlom objavovania talentov a dôstojným príspevkom ku kultivovaniu najmladšej generácie. Mám obavy, že tí, ktorí zmenili svoje hodnotové kritériá na obyčajnú konzumnú spoločnosť, priamo ohrozujú výchovu našej mlade. Mojím jediným želaním je, aby rozum a srdce zvíťazili nad zlom a hlúposťou.

Ako hodnotíte súčasnosť v oblasti hudby?

Som presvedčený, že hudbu, a umenie vôbec, nie je možné oddeliť od celospoločenského diania. Sú skutočnosti, ktoré ma napĺňajú istou nostalgiou nad tým, ako si Slovač akousi malosťou marí to, čo si v dejinnom i nedávnom zápase vlastnou prácou vydobyla... Iste nie je priestor na rozvádzanie týchto „nostalgických“ postrehov, no zdá sa mi, že našské vajatanie pretrváva, ba narastá, akoby skok zo „salaša“ do centra spoločenského diania bol priveľkým „sústom“ pre malý národ. A či závisť, ohováranie, nevraživosť, veľkohubosť, zastieranie vlastných komplexov egoizmom a cynizmom je prejavom novej doby? A či osobné záujmy nad záujmami celospoločenskými, a to dokonca i vo vzťahu inštitúcií, sú prejavom veľkosti a či malosti nášho národa? A či za každú cenu si treba všetko, hlava-nehlava, vydobýjať a len málo, veľmi málo dávať? Nuž, veľa takých otázok vyvstáva v období, ktoré by malo prinášať nové kvality, no vari nielen vo výrobe, ekonomike, životnom prostredí, ale aj v celom spôsobe života, v uvedomení si potreby kultúrneho povedomia... Vlado Mináč povedal, že dejiny Slovákov nie sú dejinami kráľov, cisárov, vojvodov a kniežat, víťazných expedícií a podmaňovania, ale sú dejinami neustálej tvorivej práce, „vytrvalej, tichej a predsa vzdorujúcej sily“, že Slováci nikdy nikomu nevládli, boli objektom a nie subjektom dejín. Z toho ozaj možno vydedukovať ponaučenia, no vari najdôležitejším poznaním je to, že Slováci sú tu. Verím, že sila, ktorá tisícročie útlaku dokázala vydržať, opätovne prinesie schopnosť nájsť sa. Aby národ, a v ňom i jeho hudobná kultúra, mali pevné miesto, zodpovedajúce jeho skutočným danostiam a schopnostiam.  

Aktualizované: 11. 05. 2020
x