Pinchas Steinberg

Koncert Pinchasa Steinberga so Slovenskou filharmóniou a  dielami Haydna a  Straussa patril podľa publika, kritiky i samotných hudobníkov k vrcholom aktuálnej koncertnej sezóny v Redute. S izraelským maestrom sa po prvom z bratislavských koncertov rozprával Juraj Bubnáš.

Stretávame sa po prvom z dvojice koncertov v Redute. Slovenskú filharmóniu ste však dirigovali už aj v minulosti, naposledy pred dvanástimi rokmi. Zrejme viete, že budova Reduty bola medzičasom zrekonštruovaná. Pociťujete nejaký rozdiel?
Áno.

 Je to lepšie?
Nie, nie je. To, že sa zväčšilo pódium, vytvára množstvo akustických problémov. Ak sú sláčikové nástroje veľmi vpredu, takmer ich nie je počuť. Trval som na tom, že sa musia posunúť naspäť, ďalej od publika. Existuje viacero možností, ako by sa akustika dala zlepšiť. Pódium je teraz hydraulické a je možné meniť jeho výšku, ale to treba dobre odskúšať. Pre tento koncert bolo už príliš neskoro. Ale tak, ako je to v sále teraz, to nie je lepšie ako predtým.

 Uplynul práve rok, čo bola sála po rekonštrukcii otvorená, a objavili sa diskusie o jej akustických kvalitách. Robili sa nejaké dodatočné úpravy a počas roka sa takmer po každom koncerte diskutovalo, či je to už lepšie alebo nie. Niektorí ľudia, ktorí sálu poznajú 30 alebo 50 rokov, hovoria, že svoju skvelú akustiku stratila.
Môj dojem je, že obeťou rekonštrukcie je sláčiková sekcia orchestra. Ale nie je to neriešiteľný problém. Ak by sa zdvihlo ich pódium na vyššiu úroveň, myslím si, že zvukový výsledok by bol oveľa lepší. Vopred som o tomto probléme nevedel. Ale keď sme začali skúšať, hneď mi bolo jasné, že to takto nepôjde. Dychové nástroje som musel jednoducho držať stále v nízkej dynamike, inak by celkom „zabili“ tie sláčikové.

 Hovoríte aj o Haydnovi alebo najmä o Straussovi?
Aj o Haydnovi. Tam je orchester menší, samozrejme. Požiadal som hudobníkov, aby hrali sami, a šiel som počúvať do sály. Musel som sa pýtať: „Kde sú prvé husle?“ Nepočul som ich. Najjednoduchším riešením v danej chvíli bolo posunúť ich dozadu, znelo to o čosi lepšie.

 Pamätáte si, aký program ste so Slovenskou filharmóniou dirigovali pri vašom prvom stretnutí v roku 1998?
Nebol som si istý, ale ktosi z orchestra mi pripomenul, že to bola Beethovenova Eroica. Zato si veľmi presne spomínam na moju spoluprácu so Slovenským filharmonickým zborom. Keď som pôsobil ako šéfdirigent Orchestre de la Suisse Romande, dvakrát som ich pozval na hosťovanie do Ženevy a Lausanne – raz na Verdiho Rekviem a druhýkrát na Brahmsovo Nemecké rekviem.

 Bolo to vaše rozhodnutie, že v Bratislave budete tentoraz dirigovať Haydnovu 22. symfóniu a Straussovu symfonickú báseň Život hrdinu?
Diskutovali sme o tom s dramaturgom Antonom Viskupom. On mi prezentoval túto ideu a ja som súhlasil.

 S touto Haydnovou symfóniou sa už za jeho života zvykla spájať prezývka „Filozof“. Brali ste to do úvahy v rámci vášho umeleckého výkladu diela?
Toto označenie jej nedal samotný Haydn... Popravde, veľmi som sa tým nezaoberal, diela zásadne vnímam čisto z hudobného hľadiska. Mahlerovu 1. symfóniu volajú „Titan“, Beethovenov 5. klavírny koncert „Cisársky“, ale tieto mená nedostali ani od Mahlera, ani od Beethovena. Takto kedysi vyzeral marketing a s hudbou to nemalo nič spoločné. Vôbec nič, teda aspoň podľa môjho názoru. Partitúru Haydnovej symfónie som si naštudoval a ďalej ju dirigujem tak, ako jej rozumiem ja – v otázkach výrazu a toho, čo má hudba vyjadrovať. Túto svoju predstavu sa snažím sprostredkovať orchestru.

 V prípade Straussovho Života hrdinu je ale program pomerne explicitne daný už autorom a nemožno ho obísť.
To je pravda.

 Ste typom dirigenta, ktorý vopred orchestru povie o svojich umeleckých zámeroch a až potom začne skúšať?
Zvyčajne postupujem tak, že si s orchestrom zahrám celú skladbu. Po nej viem, čo treba urobiť, či vedia, čo hrajú, alebo nie. Okrem toho, čo je napísané v samotných notách, ide aj o výraz skladby a o to, čo chce povedať. Ide o programovú skladbu, za každým úsekom sa skrýva nejaká myšlienka. O tom je celý Život hrdinu, a to sa snažím orchestru vysvetliť.

 Pracujete s najlepšími orchestrami na svete. Boli ste s našou filharmóniou spokojný?
Áno. Ale museli sme veľmi tvrdo pracovať. A na mnohých veciach, na ktorých predtým nepracovali a ktoré boli pre nich nové. Ako ste povedali, spolupracujem s najväčšími orchestrami na svete. Dirigujem Clevelandský orchester, Bostonskú filharmóniu a oni jednoducho... hrajú. Im nemusím hovoriť veci, ktoré som tu povedať musel.

 Mali ste na skúšanie dostatok času?
Myslím si, že áno. Človek musí byť realista. Ak som šéfdirigentom nejakého orchestra, sám sa podieľam na tvorbe programu. Ak viem, že chcem hrať Život hrdinu, pripravujem na to orchester už vopred, aj predošlými koncertmi. Keď niekam prídete ako hosťujúci dirigent, nemáte podobné privilégium. Dostanete orchester a päť skúšok, aby ste nacvičili program. Ale urobíte všetko, čo je vo vašich silách. Myslím si, že Slovenská filharmónia má veľký potenciál, ktorý nie je podľa môjho názoru dostatočne využitý. Podľa mňa dokážu hrať oveľa lepšie. Včera hrali Straussa veľmi dobre, naozaj veľmi dobre. Ale to je výsledok týždňa skutočne ťažkej práce a je to len začiatok niečoho. Ja odchádzam. To je rozdiel medzi hosťujúcim dirigentom a šéfdirigentom – ja zodpovedám len za svoj koncert, nie za rozvíjanie štýlu hrania orchestra.

 Ste rovnako orchestrálnym aj operným dirigentom. Dá sa povedať, či niečo z toho preferujete viac?
Hudba ostane vždy len hudbou. Opera je opera a symfónia je symfónia, ale keď dirigujem operu Richarda Straussa – čo je to? V podstate je to veľké symfonické dielo s hlasmi. Elektra, Salome – to sú veľké symfonické básne s hlasmi. A niečo podobné platí pre Život hrdinu. Z môjho pohľadu teda opery a čisto orchestrálne diela nerozlučne patria k sebe.

 Sú dirigenti, ktorí sa viac špecializujú na nejaké obdobie, napríklad na starú hudbu alebo na hudbu 20. storočia. Je nejaký repertoár, ktorý je vám z tohto hľadiska bližší a ktorý považujete za svoj?
Vždy hovorievam, že som špecialista na to, ako nebyť špecialistom. Na nič sa nešpecializujem, jednoducho sa venujem hudbe. Nepohybujeme sa predsa v oblasti medicíny. Kardiológ je kardiológ, ale toto je niečo iné – hudba je hudba. Podľa môjho názoru, špecializácia je istým druhom komercie. Prepáčte, ale existovali v 50. a 60. rokoch v oblasti hudby špecialisti? Nie. Tak prečo to prišlo? Lebo niekto v nahrávacej spoločnosti sa rozhodol, že by sa z toho dali vytĺcť peniaze. Urobiť z niečoho špecialitu, pre špeciálne publikum, napríklad z barokovej hudby. A tak sa tvária, že sa rozprávali s J. S. Bachom a Vivaldim a vedia presne, ako sa má tá hudba hrať. Nahrajú to a predávajú a ľudia si potom hovoria: „Aha, takže takto to má naozaj znieť.“ Ale ako to môžu vedieť? Rozprávali sa s Bachom? Rozprávali sa s Mozartom? Je to nonsens.

 Potom je tu aj otázka používania dobových nástrojov. Súhlasíte s tým?
Nie, vôbec nie. Podľa mňa je to bluf. V prvom rade nejde o nástroj, ale o spôsob hrania, napríklad ako držíte sláčik. Oni používajú rovnakú – modernú – techniku pri hre na starom nástroji. Vysvetlite mi, akú to má logiku. To sa nedá, je to nezmysel. Ide len o zárobok, o tom to celé je. Ale potom je tu ešte jedna vec. Mnohí hráči, ktorí hrajú v barokových a podobných orchestroch, nie sú v skutočnosti tými najlepšími hráčmi. To sa takisto nedá poprieť. Nie sú najlepší, tak si našli prácu – hrajú barokovú hudbu. Ja im v tom nebránim. Páči sa mi tá hudba, ale neverím, že existuje len jeden spôsob, ako ju hrať. Nahrávacie spoločnosti rozhodli, ako sa má hrať baroková hudba? Nežil som v tej dobe, preto to neviem. Poznám nástroje, na ktorých hrali. Ale ako hrali? Ako sa dirigovalo? Aké boli tempá? Viete to? Ja nie. Takže celá tá vec je pomýlená – byť autentický. Čo je to autentickosť? Neviem. Nikto to nevie. Ale oni to predávajú ako niečo autentické, ako niečo vzorové. Podľa mňa je to hlúposť. Len keď porozmýšľate o tom, kde sa konali koncerty v období klasicizmu. V koncertných sálach? Kdeže. Nemali predsa koncertné sály, aké my máme dnes. Taký koncert mohol byť napríklad v Esterházyho paláci, vy ste tam ako hudobník hrali a ľudia jedli a zhovárali sa. Išlo o hudbu pre zábavu. To, že Mozart bol génius a vedel to spraviť dokonale, to je iná vec.

 Okrem huslí a dirigovania ste študovali aj skladbu. Venujete sa komponovaniu?
Napísal som množstvo skladieb, ale momentálne sa venujem len dirigovaniu. Naposledy som niečo napísal pred štyrmi alebo piatimi rokmi, bola to hudba k filmu a požiadal ma o to môj priateľ. Ale teraz nemám vôbec čas.

 Rozumie dirigent hudbe lepšie, keď je zároveň skladateľom, alebo je balík vedomostí o hudbe pre skladateľa a dirigenta v podstate rovnaký?
Dôležité je, aby ste dokonale poznali každý nástroj. Dnes sa mnohým ľuďom, ktorí sa nazývajú skladateľmi, deje to, že píšu, ako keby nástroje dobre nepoznali. To je však absolútne nevyhnutné – pre skladateľa aj pre dirigenta. Je to ako s doktormi – neštudovali len o jednej časti ľudského tela, ale musia vedieť, ako funguje celé telo. Ak niečo nefunguje správne, musí vám vedieť dať správne lieky. Dirigent robí presne to isté. Sám som hral v orchestri a zažil som, že niektorý dirigent povedal: „Páni, hrajte pekne.“ Ale čo vlastne chce? Veď hráme pekne. Čo presne od nás chcete? A on už nemal čo iné povedať. Hrajte pekne! Čo to má znamenať? Sú to len prázdne reči. Orchester potrebuje presne vedieť, čo od neho dirigent chce – akú artikuláciu, akú farbu... Poznáte klaviristu, ktorý by nepoznal klavír? Poznáte huslistu, ktorý by nepoznal husle? Smiešne, však? Ale ja poznám mnohých dirigentov, ktorí nepoznajú orchester. Jednoducho ho nepoznajú. Poviem vám jednu historku s veľmi slávnym dirigentom, ktorého som obdivoval. George Szell, dlhoročný šéfdirigent Clevelandského orchestra. Sám bol klavirista, ale bolo neuveriteľné, ako poznal všetky nástroje orchestra. Môj učiteľ huslí, Joseph Gingold, bol uňho koncertným majstrom, no za 15 rokov dával sláčikovým nástrojom pokyny ohľadom „smykov“ možno päťkrát, inak to vždy robil samotný dirigent. Alebo raz sa stalo, že hráč na tube mal náročný part a veľmi mu to nešlo. Szell zastavil skúšku a opýtal sa ho: „Prepáčte, aký používate prstoklad?“ „Maestro, jedna – tri – dva – tri.“ A on mu povedal: „Nie, skúste to tak a tak...“ Povedal mu prstoklad a bolo to dokonalé. Takto získate rešpekt u hudobníkov. Keď vedia, že vy viete. Inak sú to len prázdne reči.

 Keď sa vrátite z hosťovania, zvyknete čítať recenzie?
Nie, nečítam recenzie, lebo tie často vyjadrujú osobný názor jedného človeka. Ak zájdete do reštaurácie a poviete, že je úžasná, a potom tam pôjdem ja a poviem, že je otrasná, dá sa z toho určiť, kto má pravdu?

 Kam sa chystáte najbližšie?
Priamo odtiaľto sa presúvam do Marseille, kde budem dirigovať novú produkciu Elektry.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.