Lukáš Oravec

Na slovenskej jazzovej scéne sa objavil relatívne nedávno, no jeho nástup vzbudzuje o to väčšie očakávania. Napriek mladému veku má za sebou zaujímavé a bohaté skúsenosti zo štúdií, rad prestížnych spoluprác s omnoho etablovanejšími hudobníkmi a viacero ocenení. Minulý rok založil vlastné kvarteto a jeho plány na najbližšie obdobie sú naozaj odvážne. Koncom prázdnin štartuje koncertné turné po desiatich európskych krajinách, svetlo sveta by malo uzrieť debutové CD... Slovenský jazzový trubkár a krídlovkár Lukáš Oravec.

 Jazzová trúbka je na Slovensku pomerne úzkoprofilovým odborom. Počas vašich štúdií ste sa venovali tak klasickej, ako aj jazzovej interpretácii. Ako ste sa dostali k tomuto žánru a kedy padlo rozhodnutie, že sa stanete jazzovým trubkárom?
Prvý kontakt s jazzom bol ešte v detstve, mohol som mať šesť-sedem rokov, keď som prvýkrát počul Big band Žilinského konzervatória a kapelu Radovana Tarišku (z jeho študentských čias). Bola to silná motivácia. Toľko hudobnej energie sa mi dovtedy asi nikdy nedostalo a mojím snom bolo raz hrať v big bande. Nešiel som za jazzovým snom vedome, jednoducho som pociťoval, že to potrebujem a časom to prichádzalo prirodzene. Prvé nahrávky, ktoré som dostal pod stromček, boli „výberovkou“ Louisa Armstronga, zamiloval som si pieseň Skokiaan. Cez jeho hudbu som sa za krátky čas dostal k Charliemu Parkerovi, Dizzymu Gillespiemu, Cliffordovi Brownovi alebo Lee Morganovi. V začiatkoch ma veľmi ovplyvňoval práve Charlie Parker a jeho Omnibook, ktorý som zásadne uprednostňoval pred klasickými etudami.

 Po absolvovaní Konzervatória Žilina viedli vaše kroky do zahraničia. Pokračovali ste v štúdiách na Kráľovskej akadémii v dánskom Aarhuse, okrem iného u Christiana Steenstrupa, renomovaného pedagóga klasickej trúbky, ktorý pripravuje špičkových orchestrálnych hráčov a je známy svojím dynamickým prístupom. Ako zapôsobil na vás? Čo ste si odniesli z jeho hodín, ako sa to prejavilo na vašom hráčskom prejave?
Videl som nový systém učenia, prístup žiakov a profesorov, ktorí vedeli učiť. Christian Steenstrup je výborný pedagóg. Ako inak, jeho metóda je založená na správnom dýchaní. Svoje metódy aplikuje na kolektívnych hodinách s trubkármi a tie hneď fungujú. Kto si ich osvojil, aspoň sčasti, hral s ľahkosťou. Má patentované prístroje na dýchanie, sú to veľmi šikovné pomôcky na cvičenie. Osvojil som si pár návykov pri rozohrávaní a mám v pamäti metodiku, ktorú si z času na čas oprášim. Nebol som najlepší žiak, v tej dobe som nemal veľa možností venovať sa nástroju. Štúdium v zahraničí bez podporného programu alebo grantu je finančne veľmi náročné.

 V Dánsku ste študovali aj u jazzového trubkára Jakoba Buchanana, pôsobili ste v big bandoch, privoňali ste k miestnej jazzovej scéne... V čom sú podmienky v Dánsku, z pohľadu mladého a zatiaľ takmer úplne neznámeho hudobníka, odlišné od našich?
Začnem školami. Ich materiálne vybavenie, ale veľakrát aj vzdelanosť pedagógov, je neporovnateľná s našimi. Nemajú problém vybaviť školy najlepšou technikou, najlepšími klavírmi a každú miestnosť izolovať akustickými panelmi. V každej väčšej triede, kde prebiehalo vyučovanie, bolo nahrávacie zariadenie, jeden alebo dva Steinwaye, bicie, perkusie, niekedy videoprojektor. V Aarhuse, kde som študoval, bolo niekoľko big bandov, ktoré fungovali na profesionálnej úrovni a pravidelne skúšali – Kluvers Big Band, RAMA Big Band, Blood, Sweet Drum’n Bass Big Band atď. Mal som tú česť hrať v niekoľkých projektoch. Stará bigbandová klasika sa v podstate skoro vôbec nehrala. Hrali sa nové, naozaj rôznorodé kompozície, napríklad od nórskeho skladateľa Geira Lysneho alebo fínske, kanadské či bulharské spolupráce. Na koncertoch bolo vždy veľa obecenstva. Ľudia v Dánsku majú o jazz, ale aj o vážnu hudbu, väčší záujem ako na Slovensku. Majú naozaj niekedy až zarážajúci prehľad o jazze. Od toho sa odvíja aj to, že aj „bežní ľudia“ vedia vašu prácu oceniť.

 Nasledovala stáž v Katoviciach, kde ste svoje aktivity opäť rozvíjali tak vo sfére klasiky, ako aj jazzu. Čo vám dala skúsenosť z krajiny, ktorá má v oblasti jazzu veľmi silne rozvinutú tradíciu a výrazne osobitú identitu?
V Katoviciach som stretol, najväčšieho pedagóga jazzovej trúbky Piotra Wojtasika. Aj keď on sám nerád počuje slovo pedagóg, jeho systém výučby a práce so žiakmi je na najvyššej úrovni. Má zvládnutú pedagogickú psychológiu. Žiaka zanalyzuje a pristupuje k nemu individuálne. Neustále dáva príklady a nedáva mu veľa času na premýšľanie. Ste nútený pracovať na 110 percent a on vždy vie, kedy má položiť ďalší príklad, aby ste nemali ani pol sekundy na oddych. Z jeho hodín odchádzate unavený, ako keby ste zvládli mesačné učivo za dve hodiny. Obdivujem jeho schopnosť rozobrať problém a vzápätí ho vyriešiť. Dokáže žiakovi ušiť na mieru cvičenie, ktoré mu pomôže daný problém zvládnuť. Páči sa mi, že po ukončení štúdia uňho človek získa bohaté a univerzálne základy, z ktorých sa ľahko kráča do rôznych jazzových žánrov – hardbopu či modernejších smerov. To nie je pravidlom na iných jazzových akadémiách.

 Pokračovali ste v štúdiu u Juraja Bartoša na Katedre jazzovej interpretácie JAMU v Brne. Na aké problémy ste sa sústreďovali pod jeho vedením?
Štúdium na JAMU som už ukončil a pokračujem vo Viedni v magisterskom programe. S profesorom Bartošom sme sa venovali najmä technickým záležitostiam. Vo všeobecnosti sa to týkalo najmä dýchania, aj keď sekundárnych problémov bolo oveľa viac. Jeho vedomosti a metodiky, ktoré v praxi samozrejme ovláda, sú neuveriteľné. Keďže hudba je len jedna, naučiť sa správne narábať so silami je naozaj veda, ktorá môže uľahčiť hru a ušetriť energiu. Dôkazom toho, ako to správne funguje, je samotná Jurajova hra, kde počuť suverénnu ľahkosť.

 Podobne ako viacerí známi jazzoví trubkári striedate počas koncertu trúbku a krídlovku. Ako vnímate rozdiely medzi týmito nástrojmi – tak podobnými technikou hry a pritom tak odlišnými svojou „náturou“?
Rozdiely sú značné. Vo zvuku ich počuje aj poslucháč, my hráči ich vnímame z hľadiska odporu pri hre, ktoré kladú tieto dva nástroje. Spojenia, či už v rámci stupníc, akordov, alebo medzi väčšími intervalmi, sa ľahšie viažu na krídlovke. Na trúbke sa zasa oveľa ľahšie hrá v horných polohách. Čo sa týka zvuku, poslucháči a často aj hráči trúbku zaradia do stredne rýchlych alebo rýchlych skladieb v silnej dynamike, krídlovku do pomalých balád v tichšej dynamike. Mne osobne vyhovuje skúšať vo všetkých tempách a charakteroch oba nástroje. Niekedy sa na „fast“ hodí práve „jemná“ jazzová krídlovka, z ktorej vychádzajú v zásade iné alikvoty, a aj keď ju použijem pri agresívnejšej hre, znie to perfektne. Balady na trúbke sú úžasné! Ľahšie sa pracuje so zvukom práve na trúbkovom nátrubku, kde možno zmeniť charakter tónu a pridať napríklad šum, ktorý balade dodá určitý „sexepíl“. Odporúčam vypočuť si baladu v trúbkovom podaní Tilla Brönnera. A krídlovku Freddieho Hubbarda v nejakom „medium-up“ štandarde.

 Čím je pre vás bebop? Je to spôsob nadobudnutia „remeselnej“ zručnosti, osvojenia si jazzového jazyka, alebo bebopové cítenie chápete ako vám vlastný spôsob prejavu? Akým smerom chcete rozvíjať svoju hráčsku identitu v budúcnosti a ktorí z velikánov jazzovej trúbky majú na vás najväčší vplyv?
Bebop je pre mňa bibliou. Tak ako blues alebo swing, bebop patrí k základným stavebným kameňom jazzu. Samozrejme, pri bebope musíte ovládať remeslo – bebopoví hráči sa okrem iného vyznačovali vysokou mierou inštrumentálnej zručnosti. Tí najväčší ovládali bebopový „language“ a tak je to dodnes (Tom Harrell, Wynton Marsalis, Roy Hargrove, Nicholas Payton a i.). Bebopový či hardbopový language je univerzálny, dá sa použiť takmer všade. Nemá ďaleko ani k starému jazzu, ani k tomu modernému. Neobop – ako v posledných časoch nazývajú smer pokračujúci v bopových stopách – nesie jasný kód bebopu, čoho predstaviteľom je napríklad Wynton Marsalis. Môj language ovplyvňuje všetko, čo sa mi v živote pritrafí. Podvedomie pracuje aj bez vedomej práce a stále mi napadajú rôzne „nové“ prvky, ktoré môžem zaradiť do svojho language.  Aj keď je jasné, že všetko už zaznelo, môžete to použiť v novom kontexte a dať tomu iný charakter. Postupom času sa mi stále mení estetické cítenie a mám potrebu hrať v rôznych nových harmonických farbách. Momentálne ma ovplyvňuje rad výborných hráčov: Freddie Hubbard pre dokonalú technickú zručnosť, temperamentnú a šťavnatú hru, „špinu“ a tučný zvuk. Woody Shaw pre jeho cit pre farby,  absolútny sluch a intonačne presne zahrané intervaly vo vysokých tempách. Z jeho evolučnej hry dodnes vychádzajú súčasní trubkári. V neposlednom rade ma inšpiruje Tom Harrell pre jeho melodickosť a krásny bopový language.

 Pomerne rýchlo sa vám podarilo etablovať ako sideman či bigbandový hráč, no v poslednom čase ste úspešne naštartovali aj sólovú dráhu, vediete vlastnú formáciu s názvom Lukáš Oravec Quartet. Kde ste hľadali spoluhráčov? Čo vás spája po ľudskej a umeleckej stránke?  
Chvíľu trvalo, kým sa zostava ustálila v jej dnešnej podobe. Momentálne sme všetci približne rovesníci, čo bolo tak trochu aj mojím cieľom. Samozrejme, šiel som cielene za kvalitou. V kapele mám výborných hráčov s vysokým potenciálom zo Slovenska a Maďarska. Napriek individuálnym rozdielom osobností členov Quartetu nás spája láska k tradícii a bebopu. Klaviristu Jakuba Tökölyho som poznal už dávnejšie pred vznikom LOQ. Je to výborný muzikant, všestranný hráč, ktorý na sebe neustále pracuje. Na kontrabase hrá Róbert Ragan ml., s ktorým sa poznám tiež už dlhší čas, ešte z projektu „Boperation Quintet“. Povaha jeho hry mi vyhovovala, jeho dravosť v niektorých jazzových štýloch mi imponuje. Pred časom som do kapely prijal nového člena, bubeníka Lászlóa Csíziho z Maďarska, ktorý má slovenské korene. Hrá v rôznych zaujímavých projektoch, napríklad v Big Bande Kornéla Fekete-Kovácsa.

 Na nedávnom turné sa s vaším kvartetom predstavil aj maďarský saxofonista Gábor Bolla, výrazný, temperamentný a hráčsky impulzívny reprezentant nastupujúcej generácie jazzmanov u našich južných susedov, ktorého meno už stihlo zarezonovať v európskom kontexte. Ako ste sa zoznámili? Aké kvality Bollovej hry vás inšpirovali k nadviazaniu spolupráce?
Gábor Bolla je mimoriadne nadaný saxofonista, ktorého kvality už dávno presahujú hranice našich južných susedov. Pred pár rokmi som ho našiel na YouTube. Vyrazil mi dych. Hrá presne to, čo sa mi páči, a hrá to šialene dobre! Keď začnete hľadať jazzové vplyvy v jeho hre, budete počuť jasný odkaz tých najväčších legiend ako Sonny Rollins, Johhny Griffin či John Coltrane. Dlhší čas som premýšľal o tom, že by som s ním rád nadviazal spoluprácu, a napokon sa to podarilo v máji tohto roku.

 Vaše plány do blízkej budúcnosti znejú veľmi ambiciózne – v septembri a októbri chystáte s kvartetom turné, ktoré v krátkom časovom slede obsiahne destinácie v Srbsku, Chorvátsku, Rakúsku, Nemecku, Českej republike, na Slovensku, ale aj vo Veľkej Británii a okrem iného bude napríklad obsahovať aj krst vášho CD... Ako sa vám vôbec, z čisto manažérskeho hľadiska, podarilo pripraviť takýto projekt? Na aký typ repertoáru sa môžeme tešiť, čo nájdeme na albume?
Nie je to nič ťažké: strávite dlhší čas telefonovaním, musíte mať čo ponúknuť a musia mať o vás záujem. Samozrejme, investujete veľa času a pretelefonujete nemalú sumu. Turné sa bude odohrávať v 10 krajinách Európy. Nové CD bude čerešnička na torte, ak pôjde všetko podľa plánu, krst bude 21. októbra. Máme v pláne nahrávať prevažne vlastné kompozície a samozrejme aj moje obľúbené skladby od iných autorov. Skladby z CD odznejú aj na turné. Budú rôzneho charakteru, nebudem ich žánrovo škatuľkovať, uvidíte sami...

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.