Rick Margitza:

Špeciálnym hosťom Milo Suchomel Orchestra na aktuálnom ročníku bratislavského Gypsy Jazz Festu bol americký tenorsaxofonista Rick Margitza. Rodák z  Detroitu nezaprie vo svojej hre stredoeurópske korene; jeho starý otec – huslista pôsobil v maďarských cigánskych kapelách a bol Rickovým prvým učiteľom. Po rokoch účinkovania na americkej scéne sa Margitza usadil v Paríži a hosťuje v rozličných európskych projektoch.

Vaše aktivity naznačujú, že ste flexibilným saxofonistom so širokým záberom; dokonca ste začínali s husľami, klavírom i hobojom. Prečo ste ostali pri saxofóne?
Tento nástroj si ma získal svojím zvukom a špecifickým vzhľadom, no najpodstatnejšie bolo, že som v správnom čase mal možnosť vidieť vynikajúcich hudobníkov, a to ma „nakoplo“ viac než čokoľvek iné. Počúval som nahrávky velikánov a snažil sa im čo najviac prispôsobiť. Napodobňovanie vzorov nie je plagiátorstvom, ale jediným spôsobom obsiahnutia technických a výrazových možností nástroja. Nie je hanbou chcieť znieť ako John Coltrane či Michael Brecker.

 Práve Coltrana s Breckerom uvádzate spolu s Waynom Shorterom ako svoje vzory. Ako nadväzujete svojou tvorbou na ich odkaz?
Nechcem nanovo usporadúvať ani nabúravať odkaz týchto majstrov. Moja hudba je skôr kombináciou viacerých vplyvov, čo je však badateľné u každého hudobníka. Viackrát sme sa o tomto bavili s Michaelom Breckerom pri našich spoločných konverzáciách. V Michaelovej hudbe ste museli počuť Cannonballa Adderleyho, avšak nie v čistej forme, pretože na jeho štýl nazeral vlastnou optikou. Keď som počúval Joea Hendersona, musel som v jeho hre vnímať Sonnyho Rollinsa, ktorého vplyv počuť u mnohých ďalších saxofonistov. Každá generácia má svoje vzory a mnohí cítia potrebu navracať sa ku koreňom.

 Pomáha hráčovi na melodickom nástroji znalosť iného, predovšetkým harmonického inštrumentu?
Je to naopak nevyhnutnosť ako pre „dychárov“, tak pre bubeníkov. Za klavírom si dokážete uvedomiť harmonické spojitosti, ktoré vám potom nesmierne pomáhajú v melodickej hre. Určite by som radil hudobníkom, aby si kúpili klávesový nástroj a analyzovali skladby.

 V mladosti ste boli členom orchestra Maynarda Fergusona, neskôr ste hrávali s Airtom Moreirom a Florou Purimovou. Bola to dobrá škola?
Boli to pre mňa dôležité angažmány. Napríklad s Maynardom som sa prvýkrát dostal na ozajstné koncertné turné mimo svojho domova. Dovtedy som sa pohyboval v rámci bezstarostného študentského života a odrazu som musel niekoľko týždňov zdieľať spoločný autobus a šatňu s tuctom ďalších hudobníkov. Zrazu sa predo mnou otvoril nový, reálny svet, v ktorom bolo treba prijať zodpovednosť, platiť účty a popritom si ustriehnuť muzikantskú kvalitu. V období dospievania sa vám muzikanti na cestách spájajú s romantickou predstavou doobedňajšieho ničnerobenia a nočného popíjania. Skutočný život je potom omnoho náročnejší a pokiaľ z toho kolobehu na chvíľu vypadnete, ťažko nabehnete späť.

 Vy ste sa pomerne rýchlo uplatnili vo vybranej spoločnosti – boli ste členom kapely Milesa Davisa a nahrávali pre Blue Note. To znie pre mnohých muzikantov ako naplnenie tajných snov...
(Smiech.) Máte pravdu, vyzerá to tak, aj keď nie všetky romantické predstavy sú takými aj v skutočnosti. K niektorým veciam, napríklad k Blue Note, vás môže priviesť náhoda: po odchode z Davisovej kapely som stretol spolužiaka, ktorý s Blue Note spolupracoval a sľúbil posunúť moju nahrávku tým správnym ľuďom. Nakoniec som síce zistil, že ma čiastočne zavádzal, no už som mal takpovediac nohu medzi dverami vydavateľstva a neustúpil som. (Smiech.)

 Mekkou pre mnohých jazzmanov je New York. Prečo ste sa rozhodli opustiť toto mesto a presťahovať sa do Európy?
Dôvodov bolo viacero, no po desiatich rokoch pôsobenia v New Yorku som potreboval zmenu. Pomohla k tomu tiež náhoda: spoznal som kontrabasistu Françoisa Moutina a bubeníka Louisa Moutina a počas vydareného záskoku sme sa rozhodli sformovať kvarteto, ktoré funguje dodnes. Spočiatku som pravidelne lietal medzi New Yorkom a Parížom, ale po čase som zistil, že robiť veci polovičato nemá význam. Okrem toho začínala byť v Amerike pre muzikantov čoraz horšia situácia – síce som žil v New Yorku, ale peniaze, ktorými som platil účty, pochádzali z európskych koncertov. New York ma nesmierne inšpiroval a dával mojej hudbe špecifickú príchuť, ale žiaľ ma nedokázal uživiť. Netvrdím, že sa tam nikdy nevrátim, ale zatiaľ som nenašiel dôvod.

 Francúzsko bolo v minulom storočí „zasľúbenou krajinou“ pre viacerých amerických jazzmanov; spomeniem aspoň Duka Ellingtona či Milesa Davisa. Ako ho vnímate vy?
Paríž je skutočným centrom Európy, a to nielen čo sa týka kultúry, ale i svojou polohou. Vnímam nesmierne pozitívne, že sa za hodinu či dve dostanem do Londýna, Amsterdamu alebo Viedne. Môžem tak omnoho flexibilnejšie spolupracovať na nových projektoch.

 Ako došlo k aktuálnej spolupráci so švajčiarskym triom VEIN?
Spoznal som ich v Paríži, kde hrali s Davom Liebmanom; vydali spoločný album Lemuria. VEIN nie sú tradičným klavírnym triom, z môjho pohľadu je ich hudba nesmierne tanečná, iní zasa hovoria o inšpirácii súčasnou klasickou hudbou. Ten aspekt tam cítiť, harmonicky mi pripomína Richieho Beiracha, ktorý mi je blízky.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.