Elliott Sharp

Americký skladateľ, improvizátor a gitarista Elliott Sharp bol hosťom Letnej akadémie VENI ACADEMY v košických Kasárňach Kulturparku. Študentský súbor pod taktovkou Mariána Lejavu tam nahrával jeho kompozície, ktoré potom zazneli na koncerte v rámci festivalu ARS NOVA. Okrem toho, že spoluúčinkoval ako sólista na elektrickej gitare a dohliadal na priebeh nahrávania, zdieľal so študentmi i lektormi spomienky na newyorskú avantgardu, Cagea, Feldmana, hovoril o plánoch do budúcnosti, ale aj o svojom pohľade na estetiku či filozofiu tvorby...

 Práve sme skončili popoludňajšie nahrávanie novej skladby Palimpsest pre súbor VENI ACADEMY. Aký z neho máte pocit?
Stále sú tam miesta, ktorým sa ešte musíme venovať – upraviť ich alebo dobre zmixovať – a ja stále nemám úplne jasnú predstavu, ako to bude vyzerať. No zaznamenali sme veľa materiálu, ktorý znie celkom dobre. Energia bola veľmi dobrá a včera sme mali jeden perfektný pokus, ktorý sa, nanešťastie, nenahral, ale taká je realita nahrávania…

 Pôsobíte v Berlíne, ale pochádzate z USA. Povedali by ste nám niečo o vašej práci v Nemecku?
Dostal som Berlínsku cenu od Americkej akadémie v Berlíne a tá zahŕňa štipendium, v rámci ktorého som mal možnosť bývať tam aj s rodinou. Štipendium sa mi práve skončilo, no rozhodli sme sa ostať v Berlíne ďalší rok. Začal som sa venovať výskumu k mojej novej opere o živote Barucha Spinozu. Počas môjho berlínskeho pobytu uviedla Americká akadémia moju operu Port Bou o samovražde filozofa Waltera Benjamina v roku 1940.

 Študovali ste kompozíciu u viacerých pedagógov a prešli ste veľkým množstvom odborov – kompozíciou, etnomuzikológiou, jazzom, fyzikou, elektronikou, antropológiou… Ako bolo možné spojiť také množstvo poznatkov s hudbou?
Ťažko to k niečomu prirovnať. Taký je život… Ak máte ideu ako žiť a robiť umenie, skrátka to robíte a nerozmýšľate príliš nad tým, aké to je. Pre mňa bolo štúdium ani nie tak o pýtaní sa ľudí, ktorí ma učili – a niektorých si veľmi vážim pre to, čo ma naučili –, ale skôr o vstupovaní do dialógu a skúmaní, ako rozmýšľajú o svojej práci a ako pristupujú k študentom a hudobníkom. Čiže asi sa to veľmi nepodobá na tradičný vzťah učiteľ-žiak.

 Ako teda vyzeralo vaše štúdium?
Počúvate, skúšate… Orientoval som sa na vedu, čo znamená, že si nastavíte parametre experimentu a vyskúšate ho. Ak sú výsledky dobré, poviete si, OK, toto je smer, ktorý môže byť plodný pre ďalší výskum alebo prax. Tento prístup ma viedol mnohými disciplínami – akustikou, matematikou, filozofiou, vizuálnym umením a vlastne všetkým, čo prináša život. Ak chcete byť umelcom, vaše umenie by malo byť úplne spojené s tým, ako žijete.

 Napokon ste dospeli k tomu, že sa budete venovať výlučne hudbe. Ako sa to stalo?
V šesťdesiatom ôsmom som dostal grant z Fordovej nadácie v rámci programu Americkí vedci budúcnosti. Vtedy zúrila vojna vo Vietname a veľmi sa mi nepáčilo, ako sa vedci snažia dostať k peniazom z ministerstva obrany, ako militarizácia vedy ovládala jej financovanie. Hudba bola oveľa vzrušujúcejšou a produktívnejšou cestou myslenia a ja som si stále viac uvedomoval, že sa jej chcem venovať hlbšie. Klasickou hudbou som sa zaoberal ako klavirista a klarinetista a v tom roku som si kúpil aj prvú elektrickú gitaru. Okrem toho som pracoval v rádiu na Carnegie Mellon University, takže som bol ponorený v úžasnom množstve úžasnej hudby.

 Bol nejaký skladateľ alebo hudobník, ktorý vás skutočne ovplyvnil?
Samozrejme. Ľudia ako John Coltrane, Albert Ayler, Ornette Coleman, Karlheinz Stockhausen, Harry Partch, Iannis Xenakis, gamelanová hudba, kmeňová hudba Bambuti Pygmejov, ale aj Robert Johnson a mnohí ďalší. A potom určite Johann Sebastian Bach. Je pre mňa najčistejšou radosťou a jedným z najsilnejších zážitkov počúvať Glenna Goulda, ako hrá Bacha.

 Čo vás na ňom inšpiruje?
Je to ako set matematických permutácií, no je to šťavnaté! Píše melódie, ktoré chcete počuť znova a v ktorých nachádzate stále niečo nové. Asi jediná Bachova hudba, ktorou nie som úplne nadšený, sú Goldbergove variácie, pretože boli napísané, aby ľudia zaspali. (Úsmev.) Je tam však neuveriteľné množstvo invencie a to sa mi páči. Mám na nich rád, ako z kreatívneho impulzu pramení matematická invencia. Takisto mám rád Bartóka. Jeho hudba je ako blues. A tiež Weberna. Ak myslíme klasických skladateľov, mohli by sme ísť až do 60. rokov: Stockhausen, rovnako Xenakis, Partch a Kurtág. Bolo to množstvo úžasnej hudby, ktorou som sa cítil úplne prevalcovaný.

 Potom ste začali viac komponovať a hrať. Je vo vašej hudbe niečo, čo považujete s odstupom času za špecifické a čo by ste chceli zdôrazniť?
Neviem… Človek robí hudbu, ktorú má robiť. Myslím si, že je špecifická, pretože som špecifický človek – ako každý iný. Nastavím procesy a chcem počuť výsledok. Je to pre mňa súčasť procesu žitia.

 A je tento proces niečím špeciálny, alebo je úplne obyčajný?
Neviem, či je môj život špeciálny, alebo nie, ale o komponovaní môžem povedať to, čo platí o akomkoľvek kreatívnom procese. Je to vec, ktorá začína vo vnútri a ktorú ja volám – obzvlášť, keď ide o hudbu – vnútorný sluch. Tento kreatívny impulz sa potom prejavuje akýmkoľvek spôsobom, či už ide o skladbu pre sólovú gitaru, ktorú zahrám sám, orchester, sláčikové kvarteto či operu. Možno to bude vizuálne dielo, možno poézia, text, možno recept na varenie… (Úsmev.) Niekedy možno prídu všetky tieto kreatívne impulzy a pôjdete do supermarketu zistiť, či je tam všetko na „uvarenie tohto jedla“.

 To znie, akoby naozaj každý mohol byť umelcom a robiť kreatívne veci. Je to naozaj tak?
Jednoznačne! Väčšina ľudí je však v tomto zablokovaná – majú síce tvorivé nápady, ale keďže sú vychovaní ako konzumenti, vedia si len kúpiť, počúvať či pozerať sa na veci, ktoré urobili iní. Ale sú spoločnosti, kde majú všetci úlohy tvorcov, ktorí prispievajú ku kultúrnemu životu. Západná industriálna spoločnosť tieto úlohy špecializovala.

 To je veľmi zaujímavé a zároveň to protirečí niektorým myšlienkam Rogera Scrutona, ktorý už mnoho rokov argumentuje, používajúc príklad Duchampovho pisoára, že ak ktokoľvek môže byť umelcom, potom nebude na umení nič špecifické; nič, čo môže urobiť náš život lepším alebo krajším…
Ktokoľvek sa môže stať umelcom, ale možnože umenie, ktoré bude robiť, nebudú ľudia chcieť alebo potrebovať. Pre človeka, ktorý sa zaoberá umením, je veľmi dôležitý samotný proces, no keď chce svoje umenie ukazovať alebo predávať, vstupujú do hry iné faktory. Mnoho dobrých umelcov toho v živote veľa nepredalo, nikdy nemali širšie publikum, ktoré by si boli zaslúžili. Boli docenení až po smrti. Určité umenie nie je určené svojej dobe a porozumenie nachádza oveľa neskôr.

 Sme podľa vás pripravení na nové umenie?
Niektorí ľudia vždy boli a iní zasa ani nikdy nebudú. Je to fakt, o ktorom nikdy nepremýšľam, okrem prípadov, keď to súvisí s tým, že sa umením živím, ale to nie je príliš zaujímavá téma.

 Včera ste na svojej prednáške spomenuli pojem „psychoakustická chemická zmena“. Povedali by ste o tom niečo viac?
Všetko, čo prijímame, spôsobuje chemické reakcie v nás. Náš mozog je továreň plná chemických, respektíve elektrochemických reakcií. Čiže všetko, čo ovplyvňuje naše vnímanie sveta, mení chemické prostredie vo vnútri nás a keď počúvame hudbu či začujeme nejaký zvuk, vnútorne nás to ovplyvňuje. Nedá sa povedať, že teraz počúvam toto a vplýva to na mňa presne takto. A toto volám psychoakustická chemická zmena. Na najjednoduchšej úrovni sa to deje, keď prídete do predajne rýchleho občerstvenia a budú vám tam púšťať iritujúci rezký pop, aby ste jedli rýchlejšie a aby mohli prísť ďalší ľudia a kúpiť ďalšie jedlo. To je psychoakustická chemická zmena na veľmi základnej úrovni. No pod týmto pojmom mám na mysli aj to, ako silno ma ovplyvnilo, keď som po prvýkrát počul hudbu Coltranea alebo Xenakisa, obe náhodou. Bola to neuveriteľná transformácia, ktorá zmenila môj pohľad na svet – nielen počúvanie alebo počutie, ale aj vnímanie sveta ako takého.

 To znie trochu materialisticky…
Záleží na tom, čo myslíme pod slovom materialisticky. Nehovorím o redefinícii pojmu hudobná percepcia. Snažím sa len povedať, že keď niečo počúvate, niekedy to na vás vplýva pozitívne, niekedy negatívne a inokedy sa vás to vôbec nedotkne. Občas sa pristihnem pri tom, ako filtrujem mnoho z toho, čo počujem. Keď idem do reštaurácie a hrajú tam nejakú hlúpu hudbu, vôbec ju nepočujem. Ale aj to je vlastne aktívny proces – nepočúvať. Musím vynaložiť energiu, musím použiť časť vedomia, aby som „vypol“ niečo, čím som obklopený. Tej najlepšej hudbe som však otvorený a vítam ju.

 Vidíte jasnú hranicu medzi hudbou ako psychoakustickou chemickou zmenou a hudbou ako spirituálnou a metafyzickou realitou?
Určite áno, no je to široké pole. Záleží na tom, ako človek definuje veci a ako ohraničuje pojmy. V jednom prípade môžeme počuť hudbu a je to príšerný hluk, v inom je to nádherná povznášajúca skúsenosť. Závisí to od toho, ako sa vzdelávate, ako trénujete svoje uši, ako odpočívate, a teda ako ste otvorený zvukom. Do hry vstupuje veľa faktorov. Nemôžeme urobiť maticu parametrov a povedať „toto plus toto sa rovná tomuto“. Percepcia je živý proces.

 Takže sa nedá celkom presne skonštatovať, čo je a čo nie je hudba.
Ako som povedal, ide o dynamický proces. Pamätám si, ako som po prvýkrát počul country-bluesového gitaristu Cedella Davisa. Bol to v mnohom jednoduchý hudobník. Keď som počúval, ako hrá kĺzavou technikou na gitare, povedal som si: „Je to trochu kyslé“. Ale potom som o tom neustále premýšľal a bolo to stále „kyslé“, no veľmi pozitívnym spôsobom. Až som začal počúvať jeho hudbu znova. Ale pri prvotnom počúvaní sa mi to nepáčilo.

 Čo by ste povedali o kráse? Pokúsite sa ju definovať?
Ani slovo. (Úsmev.) Všetci vnímame krásu rozdielne a ja sa snažím robiť hudbu, ktorá bude krásna. Ako sa hovorí, krása je v oku hľadiaceho. Je to známe klišé. Zdá sa mi, že je to Shakespeare.

 Poďme k inej téme. Keď si spomeniete na svoje štúdiá v Spojených štátoch, čo bolo kľúčovou vecou, ktorá vás formovala ako študenta a ako človeka?
Ťažko hovoriť o jednej veci. Ale keď som vyrastal, sledoval som, ako sa menila americká spoločnosť: hnutia za ľudské práva, slobodu prejavu, proti vojne vo Vietname… Aj ja som bol súčasťou tohto všetkého. Moja mama prežila holokaust, otec vyrastal vo veľkej chudobe, aj to ma formovalo. A potom tie neuveriteľné myšlienky, ktoré plynuli z kultúrnych hnutí – a ja som bol súčasťou „vesmírnej doby“. Bolo to fantastické. Mali sme všetky možnosti nového životného štýlu. Nemuseli sme žiť ako ľudia pred 2. svetovou vojnou – s mentalitou, ktorá k nej viedla, alebo k vojne v Kórei, alebo k antikomunistickej paranoji v 50. rokoch v USA.

 Čo viedlo k tým vojnám?
No predsa všetko – pozrite sa na tie milióny mŕtvych. Kto z toho profitoval? Určité skupiny. Prezident Eisenhower po 2. svetovej vojne povedal: „Majte sa na pozore pred ‚industriálnym komplexom‘.“ Vo svete nie je núdza o chamtivosť a niektorí ľudia chcú stále všetko kontrolovať, či už tým, že aktívne nútia ľudí niečo robiť, alebo limitovaním možností, snahou zmeniť myslenie ľudí, urobiť z nich robotov alebo závislých na hlúpych médiách… Je veľa ciest. Každý si musí nájsť spôsob, akým povie: „Ja to nebudem robiť takto a chcem ísť vlastnou cestou,“ či už to bude hľadanie vlastného kreatívneho impulzu, spájanie sa s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi. Každý má vlastnú stratégiu.

 Mám pocit, že hudobné vzdelávanie v strednej Európe je dnes na zvláštnej križovatke a bojuje s niečím, s čím stále nevie bojovať. Súčasťou toho je aj „nová hudba“, ktorá vo svete už vôbec nie je nová. Aké má miesto vo vzdelávaní mladých?
Je to zjavne veľmi dôležité. Umenie obohacuje náš život. O tom predsa netreba diskutovať. Problémom je, že žijeme v spoločnosti, v ktorej je umenie vymedzené len peniazmi. A vlastne, všetko vzdelávanie, prinajmenšom v USA, je teraz doceňované len na základe toho, ako je užitočné a koľko peňazí prinesie. Takže až bude všetka práca limitovaná algoritmickými procesmi, automatizáciou, robotmi, každý z nás sa stane bezcenným. Prečo by niekto platil veľké peniaze za školu, ktorá mu dá titul na to, aby robil kávu v Starbuckse? Vzdelávanie stráca hodnotu. A platí to nielen pre študentov, ale aj pre profesorov. Existujú veľké tlaky, aby bolo vzdelávanie online. Ľudia si zaplatia, pozerajú sa na obrazovku, urobia štandardizovaný test a dostanú diplom, ktorý je absolútne bezcenný. Nebudú vedieť nič poriadne a nebudú schopní robiť hodnotné veci. Kam sa potom podejeme? Takže si myslím, že ľudia musia nájsť inú cestu vzdelávania sa. Spojiť sa s podobne zmýšľajúcimi a vytvoriť skupiny pre vzdelávanie a šírenie kultúry, a tak znova vrátiť hodnotu spoločnosti. Vzdelanie nám musí prinášať nové spôsoby šírenia kultúry a povzbudenia pre ľudstvo.

 Ako sa vám pracuje s VENI ACADEMY?
Fantasticky. Poznám Daniela a Ivana už nejaký čas. A kvalita študentov je veľmi vysoká. Robí mi to veľkú radosť. Myslím si, že za pár dní, čo som tu, sme urobili veľký kus práce.

 Aké sú vaše ďalšie skúsenosti so študentskými projektmi?
Mal som viacero príležitostí pracovať so staršími študentmi v USA alebo so študentmi jazzovej akadémie v Turíne. Bol som tiež pol roka v Mníchove, kde sme robili operný projekt s Bayerische Staatsoper, pri ktorom boli všetci účinkujúci vo veku od 13 do 18 rokov a za šesť mesiacov sme to naozaj stihli. Keď sa mladí ľudia na niečo pevne odhodlajú, môže to byť fantastická skúsenosť a oni si to určite užívajú.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.