Maďarský skladateľ a dirigent Péter Eötvös pricestoval do Bratislavy len na pár hodín, aby mohol počuť uvedenie svojej skladby da capo pre cimbal a komorný ansámbel v rámci festivalu Melos-Étos.


 Vaše meno nie je slovenskej hudobnej verejnosti neznáme, predsa však vaša tvorba u nás nezaznieva často. S akými dojmami prichádzate na Slovensko?
Ako skladateľ i dirigent som tu bol už viackrát, no moje prvé profesionálne stretnutie so Slovenskom sa udialo na Bartókovom festivale v Szombathely. V roku 1987 som tam dirigoval Stravinského Svadbu za spoluúčinkovania Slovenského filharmonického zboru. Veľmi na mňa zapôsobili, pretože v Maďarsku sme v tom čase takéto fantastické teleso nemali. O nejaký čas neskôr ma vtedajšia riaditeľka Slovenskej filharmónie Alžbeta Rajterová pozvala na uvedenie Stockhausenových Gruppen a naše spolupráce potom pokračovali aj ďalej, najmä v Nemecku. Už teraz sa teším na rok 2017 a projekt v Hesenskom rozhlase vo Frankfurte, kde som si opäť vyžiadal Slovenský filharmonický zbor. Som z neho nadšený, lebo je to teleso mimoriadnych kvalít. Prítomnosť SFZ bude dôležitá aj tematicky, keďže na programe budú Štyri slovenské ľudové piesne Bélu Bartóka. Pokiaľ ide o moju skladateľskú tvorbu na Slovensku, na festivale Melos-Étos zaznela v roku 2007 orchestrálna skladba zeroPoints. Ďalšie väčšie dielo uviedli pred dvoma rokmi na Bratislavských hudobných slávnostiach, kde Miklós Perényi zahral môj violončelový koncert. Veľmi rád však spomínam aj na svoju prvú návštevu Bratislavy, keď som sa sem ako študent vybral stopom z Budapešti; bolo to niekedy v 60. rokoch. Muž, ktorý ma viezol, mi ponúkol nocľah, na druhý deň ráno mi ponúkol kávu a rozlúčili sme sa – boli to neuveriteľne priateľské časy! Práve táto skúsenosť so Slovenskom, vtedy pre mňa ešte celkom cudzou krajinou, bola veľmi dôležitá a ovplyvnila ma.


 Na dnešnom koncerte zaznie vaša skladba da capo pre cimbal a komorný ansámbel. Aké boli okolnosti vzniku tohto diela a prečo ste sa rozhodli použiť tradičný maďarský hudobný nástroj?
Skladbu som skomponoval pre maďarského cimbalistu Miklósa Lukácsa. Často s ním spolupracujem. Je to fantastický virtuóz, ktorý sa venuje jazzu, improvizovanej hudbe, klasike, baroku – a všetko hrá úžasne! Samotná príležitosť pre vznik diela ale prišla zo salzburského Mozartea. Riaditeľ inštitúcie mi dal k dispozícii skice a fragmenty diel, ktoré napokon Mozart nepoužil, a spýtal sa ma, či by nebolo pre mňa zaujímavé niečo z nich urobiť. Prezrel som si ich, bolo ich asi šesťdesiat, a našiel asi osem až deväť takých, pri ktorých som si povedal: „Áno, k tomuto viem podať svoj komentár.“ Skladba zaznela v decembri 2014 na festivale s príznačným názvom Dialógy. Cimbal sa mi zdal zaujímavým preto, lebo cezeň do tejto hudby prichádza cudzí aspekt – naša kultúra, naša doba. Niečo, čo nie je pri Mozartovi celkom „normálne“. Skladbu je však možné hrať aj v druhej verzii, so sólovou marimbou. Počul som ju v oboch podobách a môžem povedať, že cimbal i marimba sú pre mozartovský zvuk dostatočne nezvyčajné – tak, ako som si to predstavoval. Myslím, že vďaka tomuto cudzorodému prvku môj dialóg s Mozartom v sebe nesie určitý humor i pôvab. V tejto súvislosti musím spomenúť aj moje staršie „mozartovské“ diela. Po prvý raz to bola v 70. rokoch objednávka z parížskeho IRCAMu. Čítal som vtedy listy, v ktorých Mozart písal otcovi Leopoldovi o čase strávenom v Paríži. Bol tam vtedy dva roky veľmi nešťastný – nedarilo sa mu, iritovali ho Francúzi, ktorých nemal príliš v láske, zomrela mu matka... Jednoducho, bolo to veľmi dramatické obdobie a rovnako dramatická je aj táto korešpondencia. Napísal som skladbu pre sólový violon, pričom zvuk druhého violonu bežal z videozáznamu. Materiál z tohto diela som neskôr prepracoval na svoje prvé sláčikové kvarteto, ktoré nesie názov Korrespondenz. Myslím, že s Mozartom vstupujem do dialógu veľmi rád.

 Plánujete v tom pokračovať aj v budúcnosti?
To zatiaľ neviem. Ako dirigent neuvádzam koncerty klasickej hudby, lepšie povedané, uvádzam ich len veľmi zriedka. Avšak mal som možnosť dirigovať Dona Giovanniho. Bolo to v Lyonskej opere ešte v období, keď som pre nich písal operu Tri sestry. Rozprávali sme sa vtedy s riaditeľom, že by som potreboval lepšie spoznať ich divadlo a navrhol mi: „Rozumiem, ale urobme to nasledovne. Zverím do vašich rúk operu Don Giovanni, avšak zabezpečíte úplne všetko – réžiu, kostýmy, scénu, spevákov... To bude najlepší spôsob, ako do detailov spoznať fungovanie nášho divadla.“ A tak sa aj stalo. Okrem naštudovania som vyberal ľudí do inscenačného tímu a niesol zodpovednosť za celú produkciu. A popri tom som sa od samotného Mozarta učil, ako dramaturgicky dobre vystavať operu. Takisto práca s tóninami, dialógmi, recitatívmi a áriami – to všetko som sa naučil z Dona Giovanniho. Samozrejme, vo výsledku to nie sú veci, ktoré by boli počuteľné, ale aj toto posilnilo moje spojenie s Mozartom.

 Ste stále veľmi aktívnym dirigentom. Dokážete si popri tom nájsť čas aj na komponovanie?
Približne šesť mesiacov do roka sa snažím venovať výlučne komponovaniu a tento čas vždy trávim v Budapešti. Naopak, dirigujem zase výlučne v zahraničí. Ale komponovať jednoducho musím, vnímam to ako svoje hlavné povolanie.

Péter Eötvös (1944), maďarský skladateľ a dirigent. Po štúdiách na Hudobnej akadémii v Budapešti pokračoval v odbore dirigovanie na Hochschule für Musik und Tanz v Kolíne, kde pracoval aj v tamojšom slávnom elektroakustickom štúdiu. Spolupracoval s Karlheinzom Stockhausenom na jeho projektoch. V roku 1978 bol pozvaný Pierrom Boulezom dirigovať otvárací koncert IRCAM-u v Paríži a neskôr bol menovaný za umeleckého riaditeľa súboru Ensemble Intercontemporain. V 80. rokoch hosťoval ako dirigent nemeckého súboru Ensemble Modern a tiež ďalších špičkových orchestrov, akými sú BBC Symphony Orchestra, Maďarská národná filharmónia a iné. Pedagogicky pôsobil na Hochschule für Musik v Kolíne a na Musikhochschule v Karlsruhe. V roku 1991 založil v Maďarsku International Eötvös Institute, ktorého cieľom je podpora mladých dirigentov a skladateľov.

Aktualizované: 11. 05. 2020
x