Fenomenálny hráč na lesnom rohu, v súčasnosti pokladaný za absolútnu špičku v hre na svojom nástroji, dosiahol méty, o ktorých môže väčšina jeho kolegov iba snívať – v osemnástich získal bez konkurzu miesto v Českej filharmónii, prešiel niekoľkými prestížnymi nemeckými orchestrami, spolupracoval s dirigentmi ako Seiji Ozawa, Daniel Barenboim, Neeme Järvi či Simon Rattle. Lukratívny doživotný post prvého hornistu Berlínskych filharmonikov však opustil, aby sa vrátil späť do Čiech a venoval sa najmä sólovej dráhe a komornej hre. So Slovenskou filharmóniou vystúpil ako sólista v Koncerte pre lesný roh Reinholda Glièra.
Petr Altrichter, ktorý dnes večer povedie Slovenskú filharmóniu, nám v rozhovore povedal, že dirigoval jeden z vašich prvých koncertov s orchestrom. Spomínate si na to?
Spomínam, mal som vtedy jedenásť alebo dvanásť rokov. Bolo to jedno z prvých, ak nie vôbec prvé vystúpenie s orchestrom, navyše v mojom rodnom meste.
Prečo je relatívne málo sólistov na lesnom rohu?
Skutočne neviem. Sám som príkladom toho, že hornisti dokážu urobiť sólovú kariéru. Určite by som si prial, aby nás bolo viac. Možno to teraz nastupujúca generácia hudobníkov zmení. Hráči na lesnom rohu sa v prvom rade snažia získať miesta v orchestroch. Pritom ale nie je nevyhnutné, aby všetci hrali tie najnáročnejšie koncerty. Rovnako, ako ich nehrajú ani všetci klaviristi. Priestor pre sólistov na lesnom rohu podľa mňa existuje. Dúfam, že aj vďaka môjmu príkladu dostanú viacerí odvahu hrať sólovo, hrať recitály i komornú hudbu.
Zaujalo nás, že ste zakladateľom Českého hornového sboru. O aké teleso ide?
To je práve súbor, ktorý som založil, aby sme sa ako hornisti dali viac dohromady. Účinkujú s nami hudobníci z Prahy a Brna, no i z regiónov. Rád sa chválim, že hráme repertoár ôsmich storočí: od raných foriem polyfónie cez barokové diela Gabrieliho, romantické zbory Brucknera a Brahmsa až po 20. storočie. Ide o úpravy, ale aj o pôvodné skladby, niektoré sú inšpirované poľovníckou hudbou, napríklad diela Leopolda Eugena Měchuru či Dionýza Webera.
Komponujú pre vás skladatelia aj na objednávku?
Áno, no som veľmi prieberčivý. Mám okruh priateľov – skladateľov, ktorí pre nás robia úpravy i píšu. Zatiaľ som však nedostal do ruky skladbu, z ktorej by som mal pocit, že ju musíme hneď a bezpodmienečne uviesť.
Ako mladý ste zvíťazili na viacerých súťažiach. Pomohli vám? Aký je váš názor na súťaže dnes?
Mne práve veľmi nepomohli, pretože som bol vtedy primladý. No súťaže mali samozrejme i svoje pozitíva. Ako sedemnásťročný som na ne išiel bez pocitu trémy či zodpovednosti. V priebehu dvoch rokov som tak dokázal zvíťaziť na štyroch prestížnych súťažiach. Výsledkom však nebolo príliš veľké množstvo ponúk na koncertovanie. Usporiadatelia asi neboli zvedaví na „dieťa“ hrajúce ťažké skladby. Tak to vidím dnes a myslím, že čiastočne mali pravdu. V sedemnástich ešte nikto nie je zrelý – ani huslisti či klaviristi hrajúci od útleho veku. Súťaže môžu byť preto často kontraproduktívne. Osobnosť sa nestihne rozvinúť a už sa ocitne pod veľkým tlakom, aby nesklamala. Ide o zbytočnú záťaž.
Osemnásťročný ste nastúpili na miesto prvého hráča na lesnom rohu v Českej filharmónii. Existuje niečo ako typický zvuk dychovej sekcie tohto orchestra?
Už asi nie. Ale nie je to len tento prípad. Ide o globálny trend. Kedysi sa hovorilo tiež o špecificky francúzskych „dychoch“. Možno ešte vo Viedni, kde si držia tie svoje starožitné nástroje, môže znieť dychová sekcia tak nejako „zvláštne“. Zvukový ideál sa ale vyvíja a dnes už nie je možné hrať ani na viedenskej horne ako pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi. Tí najlepší hráči sa pokúšajú hrať, aby vlastne nebolo poznať, že ide o viedenskú hornu. Nie všetci ich dokážu nasledovať a často to zakrývajú tým, že hrajú na historickom nástroji.
Teda hra na historických rohoch vás neláka?
Hrám len na modernom nástroji. „Naturhornu“ používam len na „poľovnícky“ repertoár. Ide o iný spôsob cvičenia, ktorému sa musí človek venovať. Nemám na to čas, ale je to zaujímavé.
Okrem zvukového ideálu sa zvýšili aj technické nároky, povestné „kiksy“ už akoby nemali v modernom orchestri miesto.
To je pravda, ale nie je to tá najdôležitejšia vec.
Budete hrať v Glièrovom koncerte Baumannovu kadenciu?
Áno. Práve Hermann Baumann, jeho osobnosť a vnímanie hudby, mali na mňa veľký vplyv. Bol som u neho na niekoľkých súkromných hodinách a myslím, že sme si navzájom vyhovovali. Hral mi dokonca na svadbe a sporadicky sme v kontakte. On mi ukázal romantickú dušu lesného rohu.
Nedávno ste ukončili kariéru hráča v prestížnych svetových orchestroch. Núka sa otázka, prečo niekto odíde od Berlínskych filharmonikov ...
Išlo o súhru viacerých faktorov. Jedným z nich bolo, že nastal najvyšší čas na sólovú kariéru.
Nahrali ste na lesnom rohu transkripcie Bachových violončelových a gambových sonát. Ako sa môže zmeniť pohľad na Bachovu hudbu, ak je hraná na inom nástroji?
Čo to dáva Bachovej hudbe neviem, ale mne určite dáva veľa Bachova hudba. Lesný roh je nástroj, ktorý od tohto skladateľa nemá pôvodné sólové kompozície. Myslím si preto, že transkripcie sú v istom zmysle nevyhnutné a patria k vzdelaniu. Nielen počúvať a analyzovať Bacha, ale skúsiť si jeho hudbu aj zahrať. Nevidím na tom nič strašného ako niektorí kritici alebo muzikológovia.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.