Oľga Kroupová: "Cítim sa byť súčasťou hudby, ktorú píšem."

Koncertantná hudba pre sólové husle a sláčikový orchester s poetickým názvom Gryllus musicalis je podľa slov autorky Oľgy Kroupovej inšpirovaná jej dávnym zážitkom hlbokého pocitu samoty až osamelosti na poli plnom cvrčkov v Dubovej pri Modre, rodisku jej mamy. Premiérovo zaznela v Konzerthaus der Hochschule für Musik v nemeckom Detmolde v jeseni 2014 pri príležitosti 60. výročia založenia Detmoldského komorného orchestra. Rok na to reprezentovala skladateľku slovenského pôvodu na prestížnom festivale ISCM v slovinskej Ľubľane. Náhoda dopomohla tomu, že osobné „zoznamovacie“ stretnutie so skladateľkou v Ľubľane mi dalo príležitosť k viacerým neskorším inšpiratívnym rozhovorom a predovšetkým k bližšiemu poznaniu tvorby tejto v zahraničí rešpektovanej, na rodnom Slovensku však takmer neznámej umelkyne.

Cestu vášho skladateľského vývinu usmerňovali viacerí pedagógovia. Po dvojročnom štúdiu skladby na VŠMU v Bratislave u Ivana Hrušovského a Mira Bázlika ste strávili tri roky na Lisztovej akadémii v Budapešti v kompozičnej triede Józsefa Soproniho. Jeho súčasťou bolo ročné praktikum v elektroakustickom štúdiu Maďarského rozhlasu a štúdium elektronickej skladby u Zoltána Pongrácza. Napokon nasledovalo štvorsemestrálne postgraduálne štúdium u Martina Christopha Redela na Vysokej hudobnej škole v Detmolde. Zároveň ste absolvovali majstrovské kompozičné kurzy u Giju Kančeliho, Louisa Andriessena, Clarencea Barlowa, Petra Ruzicku a i. Ako si na nich spomínate a v čom vás usmernili a ovplyvnili?
Skutočne, mala som možnosť študovať u viacerých pedagógov a od každého som si do života niečo odniesla. Som im za to veľmi vďačná. Vyzdvihla by som dvoch. Prvým bol Miro Bázlik, ktorého si dodnes veľmi vážim. Svojím originálnym spôsobom uvažovania o hudbe, matematike, filozofii, umení ako takom, a hlavne nekonvenčnou interpretáciou Bacha, nielen zo stanoviska skladateľa, ale aj interpreta, mi pootvoril dvere do sveta skutočnej tvorby. Dovtedy akoby som sa pohybovala ešte stále v akejsi sfére školáckeho komponovania, keď práve ešte dokonale neosvojená kompozičná technika mnohokrát nedovoľuje zrealizovať nápad podľa pôvodnej predstavy alebo, presnejšie povedané, akým by mal vôbec byť.
Zvyčajne je to obdobie veľkého hľadania, ktorého predpokladom by malo byť postupné osvojenie si dokonalej kompozičnej techniky, zaručujúcej istú zručnosť a šikovnosť, a teda aj mnohotvárnosť prístupov k realizácii. Na tomto mieste by som rada spomenula, že práve tento problém je kameňom úrazu nielen slovenského, ale aj západného školstva. Pretože, aby k tomu vôbec mohlo dôjsť, musela by mať výučba interdisciplinárnu povahu, ktorá by bazírovala na štylisticky verných kópiách. Jedine na týchto kópiách je možné osvojiť si rôzne štýly, ktoré v konečnom dôsledku napomáhajú vykryštalizovanie toho vlastného.

Moji doterajší pedagógovia ich viac alebo menej ovládali, ale, bohužiaľ, nevyžadovali dokonalosť ich osvojenia. Neraz tieto kópie ostali iba vo sfére istej zvukovej podobnosti alebo približnosti, strácala sa podstata veci, čistota štýlu úplne zanikala. Nazvala by som to istou benevolentnosťou výučby, akousi spokojnosťou s prvoplánovými riešeniami a de facto aj falošným predstieraním, že už niečo viem. Vo všeobecnosti panovala na konzervatóriu alebo VŠMU vzájomná spokojnosť medzi študentmi a pedagógmi. Bez ohľadu na konzekvencie, ktoré z tohto prístupu pre študentov vyplývali.

V súčasnosti sa takisto stráca určitá pokora pred komponovaním. Myslím si, že v našom ľudskom rozmere je hudba určite dokonalejšia ako jej tvorcovia. Toto privilégium tvorcu máme len prepožičané od Boha. Na rozdiel od neho nás samotný kompozičný proces vyčerpáva, pohlcuje natoľko, že nemáme dostatočný nadhľad nad matériou, ktorú chceme stvárňovať. A tak sa často stáva, že vznikajú formálne alebo obsahovo nezvládnuté skladby, ktorých matéria akoby pohlcovala samého autora, alebo ju autor sám nie je schopný dostatočne spracovať. Mirovi Bázlikovi vďačím predovšetkým za to, že ma zbavil strachu pred skladbou a vysvetlil mi, že aj môj vývin potrebuje svoj čas. Všetko, čo je okolo nás, sa musíme najprv snažiť uchopiť a pochopiť, aby sme to vôbec mohli pretransformovať. A čo je veľmi dôležité, nevnucovať svoj vlastný štýl žiakovi, a tým ho obmedzovať vo vývine.
V tejto súvislosti si spomínam na jeden zdrvujúci výrok dnes už nebohého slovenského „guru-skladateľa“, ktorý skonštatoval, že ho môj štýl nepresviedča, keďže komponujem, akoby som vešala veci na vešiak. Hlavne ma však nepotreboval na prijímacích skúškach, aby som nerobila konkurenciu jeho zverenkyni. Jeho ortieľom som bola, ako aj mnoho iných, odsúdená na zánik. Úplne ma to zničilo, preplakala som celé dni, dokonca som prestala písať. Práve vtedy sa ma ujal Miro Bázlik. Pomaly ma vytiahol z tejto krízy von, pričom vyzdvihol práve tento opomínaný spôsob môjho komponovania. Dnes sa nad tým môžem len pousmiať a vlastne úprimne poľutovať lokálneho guru, že vo svojej krátkozrakosti nepochopil, že práve toto moje vertikálne, viacvrstvové uvažovanie sa v konečnom dôsledku stane mojím kľúčovým kompozičným prostriedkom.
V tom čase začal môj manžel študovať skladbu na Lisztovej akadémii v Budapešti. Keď som počula a na vlastné oči videla, ako vyzerá výučba tam (o čom sa nám na Slovensku skutočne ani len nesnívalo a, bohužiaľ, si myslím, doteraz ani nesníva), rozhodla som sa ho nasledovať. Obaja sme zakotvili v triede Józsefa Soproniho. Môžem konštatovať, že stretnutie s ním bolo najväčším darom, ktorý som vo svojom profesijnom živote mohla dostať. Bolo to stretnutie s absolútnym majstrom, skoro až v renesančnom zmysle slova, ktorý od základu zmenil moje vedomosti a kompozičné zručnosti, ako aj celkový postoj k procesu tvorby. Dodnes som s ním v úzkom, dnes už priateľskom vzťahu a dovolím si tvrdiť, že len vďaka nemu si dnes trúfam povedať sama o sebe, že som skladateľ.

Zámerne volím mužský rod, pretože si myslím, že aj vďaka nemu nie je na mojej hudbe počuť, že ju písala žena. Nastali pre mňa síce roky múk, bol to najprísnejší učiteľ, akého som kedy stretla, ale neľutujem. Objavil náš talent a rozhodol sa z neho vyťažiť maximum, k čomu sa, samozrejme, priznal až omnoho neskôr, dávno po štúdiách. Z našich skladieb neostal kameň na kameni. Nechával nás mnohonásobne preštylizovávať celé úseky. Keďže presne vedel, čo už dobre ovládame, nútil nás ísť úplne iným, až paradoxným smerom. Roztrhal formálne skladbu na kusy a dal nám ju postaviť nanovo. Koniec sa stal začiatkom, nútil nás vyhodiť celé „metre“ hudby, nanovo koncipovať to isté znova a znova.

Nezáležalo na tom, či išlo o vlastnú skladbu alebo kópiu. Okresával nami prinesenú matériu z každej strany, osvetľoval ju do detailu, hádam až po genóm. Vždy však, podotýkam, s dokonalým vysvetlením, prečo a ako sa bude správať materiál v danom procese, ak pristúpime k určitým riešeniam. Dlho som nevedela pochopiť, čo odo mňa vlastne chce, čo tým myslí. Cítila som však, že má absolútnu pravdu, lebo práce boli z hodiny na hodinu lepšie. Dokonca sa mi často stávalo, že som sa vyvíjala rýchlejšie ako moja vlastná skladba, a tak som bola nútená ju na konci znova rozbiť a postaviť na novej, vyššej úrovni. Učil ma trpezlivosti, učil ma počúvať a predstavovať si vlastné skladby akoby rôznymi ušami, raz ako rondo, inokedy ako sonátu alebo voľnú formu. Samozrejme, zakaždým si rovnaké úseky vyžadovali iné riešenie.

Bolo to fascinujúce a motivujúce, pričom som si vôbec nevšimla, že mi rokmi v dôsledku tohto priam tyranského spôsobu výučby narástli krídla a bola som zrazu schopná v skladbe slobodne lietať. Vrcholom bolo, keď improvizoval na klavíri moju Doppelfugu s mojím materiálom na pôdoryse Bachovej fúgy v úplne inej tónine. A to, prosím, spamäti. Vtedy som len prehĺtala nasucho, uvedomujúc si svoju nemohúcnosť a malosť, skláňala som sa nad géniom tohto človeka. Snažila som sa osvojiť si jeho spôsob myslenia, uvažovania a hlavne kritickosti voči sebe samej, že vždy je možné požadovať viac. Dnes už dokážem kriticky uvažovať o skladbe v rozličných rovinách súčasne. Ak to dokážete, vynára sa nový problém ‒ vedieť sa rozhodnúť.
Všetci nasledujúci učitelia alebo konfrontácie s inými autormi už nemohli zatieniť túto osobnosť, pretože ich výklady a podnety ma nedokázali dostatočne presvedčiť alebo uspokojiť moje požiadavky a potreby. Ako dlhoročnej lektorke vydavateľstva Schott v oddelení súčasnej hudby mi prešli rukami desiatky skladieb od tých najrenomovanejších autorov. Vďačím tejto práci za veľa, pretože som získala veľký prehľad o tom, čo a ako sa v súčasnosti píše a akým smerom sa hudba momentálne uberá.

 Ťažisko vašej kompozičnej aktivity spočíva v orchestrálnej tvorbe. Prezentovaná bola viacerými poprednými európskymi orchestrami a interpretmi. To prezrádza záujem zahraničných kultúrnych inštitúcií o vašu tvorbu a zároveň stabilné partnerské vzťahy v prostredí kolegov, s ktorými spolupracujete. Aká bola cesta vzniku a uvádzania vašich diel a ako ste sa v prostredí nemeckého Detmoldu, kde v súčasnosti pôsobíte, etablovali?
Čo sa týka úspešnosti skladateľa, chcela by som poznamenať, že rozlišujem dva významy tohto pojmu. Prvý je ten vonkajší, teda kto, kde a či vôbec vás hrá. Musím sa priznať, že čím som staršia, zaujíma ma to čoraz menej. Samozrejme, že sa veľmi teším, ak tomu tak je. Ale omnoho dôležitejší je ten druhý, totiž, či obstojíte sám pred sebou ako autor a či dielo, ktoré vyprodukujete, je tým najlepším, čo ste z neho mohli urobiť. Či obstojí samo osebe. Mnohokrát nemáte vplyv na svetský úspech. Je to otázka stykov, možností a náhod. Už dávno neplatí, že kvalita sa presadí.

Z hudobnej scény sa stal v prvom rade biznis. V mojom prípade to bolo o to ťažšie, že som prešla dvomi cudzími krajinami. V oboch som musela tvrdo bojovať o svoje miesto bez toho, aby mi niekto pomohol. Nemala som zázemie, oficiálne inštitúcie, ktoré by ma zastrešovali. Musela som si všetko vyšliapať sama. Čo ma najviac udivuje, je, že napriek tomu, že 25 rokov žijem v cudzine a vytrvale sa považujem za slovenskú skladateľku, Slovensko o mňa nemá vôbec záujem. Pritom faktom je, že na mnohých postoch sedia moji bývalí spolužiaci, ktorí ma poznajú... Prečo je to tak? No comment...

 

Cesta umelecky hodnotného diela za vnímavým a poučeným prijímateľom je stále komplikovanejšia. Vzdelávacie a kultúrne inštitúcie na Slovensku síce konštatujú dlhodobý nezáujem mladých o umenie, o žiadnu systémovú zmenu sa však neusilujú. Inak je to v susedných krajinách, kde bojujú s nezáujmom koncepčnými, premyslenými a súčasne finančne dotovanými umeleckými projektmi.

V roku 1999 ste sa spolu s ďalšími dvoma skladateľmi stali laureátkou medzinárodnej skladateľskej súťaže Internationaler Kompositionswettbewerb für (Kinder)-Kammeroper (umelecký vedúci: Claudio Abbado) spomedzi 90 uchádzačov z celého sveta. Získali ste ročné štipendium určené na dokončenie opery. Vaša komorná opera Katze mit Hut napokon realizovaná nebola, z trojice vybraných diel sa hralo len jedno, a to dielo talianskeho autora. Napriek tomu je potrebné toto ocenenie považovať za úspech. Ako vašu hudbu prijíma publikum a aký je váš názor na vedenie vzdelávacej politiky v tomto smere?
Ako bola prijatá moja hudba na Západe? Myslím si, že dobre, lebo zaujala, hoci ju považujú za náročnú. Čo ma osobne teší asi najviac, je, že ju považujú za úplne inú. Nevedia ma zaradiť. Nepatrím k donaueschingenským kruhom ultramoderny ani do minimalu, ani do pärtovskej alebo ruskej školy, a už vôbec nie maďarskej. Nesnažím sa písať ani v nejakom neoepigónskom, v súčasnosti veľmi obľúbenom ľúbivom štýle. To, že som zakorenená v symfonizme a považujem ho stále za nosný, vývojaschopný princíp, je hádam tou najpresnejšou charakteristikou, ktorú môžem poskytnúť. Ale nepíšem ani symfónie v klasickom zmysle slova. Môj sklon k veľkej forme sa nakoniec veľmi silne prejavuje aj v mojej komornej alebo vokálnej hudbe. Neviem, kde sa to vo mne berie, úprimne povedané, teším sa z toho, že to dokážem. Je len málo autorov, ktorí sú schopní tvoriť v skutočne veľkej forme. To, že je skladba dlhá a pre veľký orchester, ešte neznamená, že aj forma je veľká.

Je to princíp, ktorý vyžaduje istý rozmach a nadhľad, hlavne však vnútornú silu doviesť materiál veľkoplošne do krajných súvislostí v rámci určitej konzekventnosti. Je veľmi náročné vydržať toto napätie v rámci úspornosti materiálu. Nemôžete prichádzať stále s novými nápadmi, na druhej strane však ani omieľať to isté, dokonca ujsť od problému, ale musíte ho stále posúvať do nových rovín a konštelácií. Myslím si, že táto schopnosť je Boží dar. Nikdy som nepatrila a ani nechcela patriť k žiadnym klikám. Je mi to cudzie. Razím si svoj štýl a sama som zvedavá, kam sa raz dopracujem.

Musím vám dať za pravdu, sama pozorujem vo svete veľmi nepriaznivý vývoj v oblasti hudby. Nechcem prorokovať, ale obávam sa, že je to vďaka digitalizácii, ktorá by nám mala v predovšetkým uľahčovať sprístupniť pomerne rýchlo, ľahko a vo vynikajúcej kvalite notový materiál, no stala sa prostriedkom na komponovanie. Myslím tým napríklad notačné programy. Pri ich používaní vznikajú veľmi sterilné, ploché skladby. Rastú ako huby po daždi. Už si ich nemusíte predstavovať a postupne tvoriť, čo je časovo veľmi náročné. Stačí sa uspokojiť s už spomínanými prvoplánovými konštruktmi, ktoré, ak ste zručný užívateľ programu, ľahko zosekvencujete, augmentujete alebo diminuujete, kopírujete hore-dole… Vlastne tým vykrádate sami seba. Takto sa dá veľmi rýchlo a ľahko zaplniť partitúra lacným materiálom, ktorý si môžete okamžite prehrať, a nasýtený samým sebou nadobudnete falošný dojem, že tá v podstate plytká hudba je kvalitná.

Mne už stačí iba otvoriť noty a viem, že skladba je písaná na počítači. Nemusíte vedieť ani len inštrumentovať, môžete nakomponovať kopu nezmyslov a vyslovene chýb. Veď v mixtúrach a preplnenosti orchestra sa to nejako schová. Je to taká choroba, v Európe sa rozmohla epidémia skladateľov. Pravidlá neexistujú, lebo ich už len málokto ovláda, všetko je dovolené. Takto presne vzniká totálna anarchia hodnôt. Tvorba sa posunula do súradníc hry, ako keby bolo komponovanie skladaním lega. Ľudia sa už nechcú trápiť so štúdiom, chcú si to uľahčiť. Často sa stretávam s názorom, že klasika je už prekonaná, že zužuje obzor. A práve opak je pravdou. Čoraz menej je tých, čo komponovať vedia.

Bohužiaľ, prejavuje sa to aj v odbornom školstve. Východná Európa je na tom hádam o to lepšie, že má ešte klasické konzervatóriá. V Nemecku existujú len dve, a to vo východnom. Takže na prijímacie skúšky prichádzajú amatéri, ktorí disponujú hádam len elementárnymi znalosťami z hudobnej teórie. Hudobné gymnáziá ponúkajú takisto veľmi nedostatočnú výučbu. Ak ich vezmú (čo určite urobia, inak by museli zrušiť profesúry), za päť rokov tieto školy vyprodukujú skladateľov, o ktorých kvalitách by som radšej pomlčala. To bol aj dôvod, prečo som nikdy nechcela učiť. Jedinou poľahčujúcou okolnosťou je fakt, že o tejto tragédii ani len nevedia.

 Popredná slovenská poetka Mila Haugová, ktorej verše sa stali východiskom pre váš vokálny cyklus Urliebe pre mezzosoprán a klavír, vníma báseň ako pohyb, v ktorom žije, pohyb, ktorý nevylučuje, v ktorom sa stráca. Tvár písania nazýva nehybnosťou, oko písania nekonečnou kamerou filmujúcou nekonečný priestor. V akých súradniciach sa nesie váš tvorivý proces?
S Milkou Haugovou sa poznáme už skoro 30 rokov. Piesňový cyklus Praláska ‒ Urliebe vznikol, keď som mala 24 rokov a hrá sa dodnes. Milkina poetika je mi veľmi blízka. Siaham po jej básňach často. Myslím si, že sme si, čo sa týka tvorby, v mnohom podobné. Ako ňou žijeme, ako o nej uvažujeme. Aj ja sa cítim byť súčasťou hudby, ktorú píšem. Písanie je stav bytia. Presne tomu zodpovedá stav, ktorý dokonale opísal renomovaný psychológ Mihály Csíkszentmihály: FLOW. Stav, pri ktorom dokonale splyniete s tým, čo robíte. Prestanete si uvedomovať samého seba. Skutočne môžem potvrdiť, že pre mňa neexistuje iná činnosť na svete okrem komponovania, pri ktorej by som bola schopná úplne zabudnúť sama na seba a napĺňala by ma totálna spokojnosť. Je to stav absolútnej koncentrácie. Neexistuje civilný život a potom ten tvorivý.

Aj keď nepíšem konkrétne noty, skladba mnou pulzuje. Dokonca sa pristihnem, že o nej stále uvažujem, aj pri drobných činnostiach, že ma zamestnáva, že vo mne zrie a rastie, hoci často ani len netuším, čo z toho bude. Príde istý moment, keď si sadnem a začnem fyzicky písať. V tejto fáze mám už k dispozícii konkrétnu zámienku, ktorá mi evokuje možnosti spracovania. Potom je už mojou úlohou skladbu tvarovať do takej podoby, kam chce ísť ona sama a nie bezpodmienečne ja. Zastávam názor Michelangela, že socha je už obsiahnutá v mramore. Píšem si skice, particelly, no hlavne prezerám a trhám, prerábam a zahadzujem. Znova a znova. Keď však skladbu pustím z ruky, už ju nekorigujem. Je svedectvom doby, v ktorej bola napísaná.

 Rok 2016 dáva prísľub aktívnej prezentácie vašej tvorby na viacerých scénach. Vaša hudba by mala zaznieť dokonca aj na Slovensku, naplánovaná je premiéra koncertu Eo ipso pre gitaru a symfonický orchester v podaní Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu a gitaristu Ondreja Veselého. Aké sú vaše najbližšie tvorivé plány?
Priala by som si, aby sa našiel sponzor alebo inštitúcia, ktorá by zaplatila výpožičné môjmu vydavateľovi v Berlíne. SOSR so šéfdirigentom Máriom Košikom by boli k dispozícii, ale nemajú finančné prostriedky. Ondrej Veselý už skladbu naštudováva. Je to vynikajúci interpret a muzikant s virtuóznou technikou, preto celkom neobstojí argument, že nie sú možnosti nájdenia takých zdrojov. Všade na svete sa za súčasné skladby platí, aj na Slovensku, len si treba pozrieť programy festivalov. Musí byť však záujem, a ten o mňa na Slovensku, ako sa zdá, bohužiaľ, nie je.
Momentálne inštrumentujem orchestrálne piesne na texty Mily Haugovej (Sandatlas), ktoré vyšli v nemčine. Napísala som ich pre vynikajúcu nemeckú mezzosopranistku Gerhild Romberger. Zároveň pracujem na klavírnom koncerte pre ruskú klaviristku Lisu Smirnovovú, ktorá žije vo Viedni. Na jar odchádza saxofónové kvarteto Tetraphonics s mojou skladbou Tetraphonie na americké turné.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020