Necítila sa ako veľká operná hviezda a ani ňou nebola. Zato bola (ako spieva Cileova Adriana) pokornou služobníčkou múz. Kritika jej výkony triezvo chválila, no nikdy sa nestala favoritkou médií, čo ostatne na operne zaostalom Slovensku bolo v desaťročiach jej vrcholnej formy prirodzené. Hazuchovej dlhoročná spevácka dráha prebehla v pokojnom rytme, a tak pôsobila aj navonok ako vyrovnaná osoba, ktorej (dúfam, že mám pravdu) „dni žitia šťastné sú“, ako spievala v jednej zo svojich obľúbených úloh, ktorou bola Oľga z Čajkovského Eugena Onegina. Spievala ju v štyroch rôznych inscenáciách. Už ako súkromnú osobu sme ju občas vídali na premiérach alebo na matiné či Kontinuitách vedených Jaroslavom Blahom.
Do súboru Opery SND prišla v sezóne 1946/1947 ešte ako poslucháčka s dievčenským menom Nadeždina a zotrvala v ňom do sezóny 1988/1989. V prvej fáze jej umeleckého pôsobenia sa jej ušlo viacero tzv. nohavicových operných postáv, ktoré jej výborne sadli nielen vokálne, ale vďaka jej pôvabnému výzoru aj fyziognomicky (Cherubín z Figarovej svadby, Fiodor z Borisa Godunova, Siébel z Fausta). Už vo svojom debute (Pavlina v Pikovej dáme, 1946) naznačila, že jej teplý zamatový tón, obzvlášť pôsobivý v hlbšej polohe, ju predurčí k ideálnej interpretácii ruskej opery. Platí to okrem spomínanej Oľgy i o jej Končakovne z Kniežaťa Igora, Marine Mniškovej z Musorgského najväčšej opery, Ľubave z Korsakovovho Sadka. Z novšej ruskej tvorby jej výborne sedela postava Klaudie z Prokofievovho Príbehu ozajstného človeka, v ktorej precítene spievala uspávanku Povedz šumný háj, povedz, prečo nešumíš, a tiež rozšafná Katarína v Šebalinovom prepise Shake­spearovej komédie Skrotenie zlej ženy. Vari najvhodnejšími charakteristikami jej umenia boli kultivovanosť prednesu a farebnosť hlasu v celom rozsahu, dôsledná intonácia i citová zainteresovanosť.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Aktualizované: 14. 05. 2020
x