Medzinárodný festival Svetové dni novej hudby ISCM je najstarším a dá sa povedať, že stále aj najvýznamnejším podujatím v oblasti súčasnej hudby na našej planéte (prinajmenšom v tom zmysle, že každoročne prináša obraz diania v tejto oblasti naozaj v celosvetovom zábere, aj keď to nevyhnutne nemusí vždy znamenať, že ide o to najlepšie a najkvalitnejšie, čo sa na poli súčasnej hudby aktuálne odohráva).
Festival sa každoročne uskutočňuje v inej krajine (podľa toho, odkiaľ pochádza sekcia ISCM, ktorá daný ročník festivalu organizuje), uchádzať sa o možnosť usporiadať „svetové dni“ je potrebné niekoľko rokov vopred. Konečné rozhodnutie v tejto veci musí urobiť Valné zhromaždenie ISCM, ktoré pravidelne zasadá počas jednotlivých ročníkov festivalu. Organizátor sa musí s dosť veľkým časovým predstihom zaviazať k istým štandardom kvality, bez ohľadu na to, či v danej chvíli reálne disponuje, alebo nedisponuje potrebnými zárukami. Keďže sme si to sami na Slovensku v roku 2013 vyskúšali, vieme, o aký komplikovaný a veľmi často aj riskantný proces ide. Kanada bola v tomto roku usporiadateľom Svetových dní hudby po druhý raz (prvý raz sa tak stalo v Toronte a Montreali v roku 1984) a voľba padla tentoraz na Vancouver, prekrásne mesto na západnom pobreží krajiny.
Program festivalu – tak ako každý rok – pozostával z diel, ktoré vybrala medzinárodná porota a z diel, ktoré vybral usporiadateľ. To znamená, že „zľahka“ dominovala kanadská hudba, ale rozhodne to bolo v primeranej miere. Slovensko bolo na festivale zastúpené dvoma skladbami, Quintessenz pre husle sólo Oľgy Kroupovej a Es was einmal ein Baum pre klavír Jany Kmiťovej.
Počul som len prvú z nich, ktorú v neuveriteľne presvedčivej interpretácii stvárnila skvelá huslistka Müge Büyükçelen. Skladba Jany Kmiťovej zaznela na záverečnom koncerte festivalu už po mojom odlete (z pracovných dôvodov som sa musel na Slovensko vrátiť o deň skôr), jej interpretkou však bola vynikajúca Eve Egoyan, takže som presvedčený, že ani jej uvedenie (ktoré bolo svetovou premiérou) v ničom nezaostalo za predvedením Kroupovej „kvintesencie“...
Z množstva koncertov a umeleckých zážitkov, ktoré z hľadiska repertoáru aj interpretov kvalitne zostavený program festivalu ponúkal, spomeniem len tých niekoľko, ktoré mi určite natrvalo zostanú v pamäti: nekonvenčný koncert ansámblu Driftwood Percussion, ktorého inštrumentár tvorili predovšetkým „home made instruments“ (najzaujímavejšou bola skladba Holanďana Juana Felipeho Wallera Moribundo pre skupinu hráčov ťahajúcich paličkami, ktorých hlavičky tvorili gumené loptičky, po drevených doskách, čím vznikali zvuky, pripomínajúce „rev“ akéhosi zvieraťa, a zároveň fúkajúcich do plastových hadíc, vydávajúcich zvuky podobné takpovediac „jemnému vánku alikvot“). Súčasťou tohto projektu bola aj krásna zvukovo-vizuálna inštalácia (opäť) Holanďanky Cathy van Eck Breeze – päť notových stojanov, zakrytých jemne našuchorenými papiermi, „reagujúcich“ na okoloidúceho subtílnym pradivom predpripravených zvukov. Ich hlasitosť aj priebeh boli ovládané pohybovými senzormi, ukrytými v stojanoch.
Ďalším veľkým zážitkom bol koncert úžasného kanadského Bozzini Quartet (myslím si, že je to v súčasnosti jedno z najlepších sláčikových kvartet vôbec) a v rámci neho najmä zvukovo subtílna skladba Kanaďana Martina Arnolda Contact; Vault. No a napokon dych vyrážajúce nočné multimediálne predstavenie mladého kanadského skladateľa a performera Gabriela Dharmoo Anthropologies imaginaires, počas ktorého diváci od smiechu doslova „padali zo stoličiek“. „Liečivý účinok“ prenikavého ironického humoru tohto eventu bol o to silnejší (a žiaducejší), že mu predchádzalo vôbec najhoršie (a možno aj jediné vyslovene zlé) podujatie festivalu, koncert Vancouver Symphony Orchestra, počas ktorého som si opäť uvedomil, že médium skostnateného symfonického orchestra a inovatívna hudba dnes akosi nejdú dokopy (azda s výnimkou zopár prípadov orchestrálnych telies v Nemecku, Francúzsku alebo Holandsku; tie sa však doslova dajú spočítať na prstoch).
Mojou hlavnou zodpovednosťou bolo aktívne participovať – spolu s kolegyňou Irenou Lányiovou – na Valnom zhromaždení ISCM, ktorého sme sa zúčastnili ako oficiálni delegáti Slovenskej sekcie ISCM. Okrem toho som bol aktívnym účastníkom podujatia, vyhradeného prezentáciám niektorých sekcií ISCM (predstavil som na ňom naše dva úspešné projekty VENI ACADEMY a New Music for Kids and Teens), ktoré sa na podnet umeleckého riaditeľa festivalu Davida Paya našťastie „zvrhlo“ na príjemný a zábavný happening. Svetové dni hudby ISCM vo Vancouveri boli teda celkovo podnetným a veľmi príjemným ročníkom festivalu. No a na záver ešte dodávam, že naša účasť na tomto podujatí sa mohla uskutočniť vďaka podpore z grantového systému Fondu na podporu umenia MK SR na rok 2017.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.