Britská BBC pred pätnástimi rokmi natočila dokumentárny film o príbehu Heleny Citrónovej. Dramatický, kontroverzný príbeh o slovenskej Židovke, ktorá v Osvienčime prežila len vďaka utajenému nacistickému milencovi, po mnohých rokoch znovu ožíva, tentoraz v zhudobnenej podobe novej opery thajského hudobného skladateľa Somtowa Sucharitkula. Svetová premiéra Heleny Citrónovej sa konala 15. 1. v Thajskom kultúrnom centre, sídle miestnej opery, ktorej auditórium má kapacitu takmer dvetisíc miest. Premiéru v Bangkoku sprevádzala aj výstava o holokauste s viacerými snímkami pochádzajúcimi z Bratislavy. S autorom opery sme sa rozprávali nielen o okolnostiach vzniku diela, ale aj o presahu témy holokaustu do dnešných dní.

Pán Sucharitkul, ako sa zrodila idea zhudobniť a premiérovať v Thajsku príbeh našej krajanky?


Chcel som sa prostredníctvom opery vyjadriť k holokaustu. Je to udalosť, ktorá definuje 20. storočie a napriek tomu dodnes nevidíme, že by sa súčasná operná tvorba touto témou vôbec zaoberala. Kryštalizačným momentom bolo pre mňa zhliadnutie dokumentárneho filmu BBC o Osvienčime, v ktorom Helena Citrónová rozprávala svoj neuveriteľný príbeh.
Vtedy som si uvedomil, že ak spočítame všetkých tých, ktorí pocítili holokaust na vlastnej koži, teda nielen priame obete, ale aj ich rodinných príslušníkov, ktorí prežili a stratili svojich blízkych, tak potom hovoríme zhruba o šiestich miliónoch postihnutých. Pre väčšinu z nás je to len číslo. Síce obrovské, ale stále len číslo. Ak však vyberieme z týchto šiestich milió­nov jedného konkrétneho človeka a budeme na neho myslieť, je to už reálna ľudská bytosť s konkrétnym príbehom. A v istom zmysle potom môžeme tohto jednotlivca nechať prehovoriť aj za všetkých ostatných. Takto som pristupoval k príbehu Heleny Citrónovej.

 Ako dlho trvalo, kým ste sa dopracovali k jeho výslednej podobe?


Je o mne známe, že hudbu zvyčajne napíšem veľmi rýchlo. V tomto prípade mi to však trvalo celých päť rokov. Nie preto, že by prichádzala pomaly, práve naopak, vždy keď som si sadol k práci, hudba sa zo mňa okamžite rinula von. No tá téma ako taká človeka úplne prevalcuje... Až tak veľmi, že som si musel dať prestávku a venovať sa chvíľu niečomu inému. Počas komponovania Heleny Citrónovej som napísal ešte štyri ďalšie diela. Jednoducho, z emočnej stránky to bolo veľmi tažké.


 Hudba tejto opery je tonálna, a to napriek tomu, že ste použili kompozičné techniky charakteristické skôr pre atonálnu tvorbu. Prečo?


Je to mix rôznorodých štýlov. V prvom rade som chcel rekreovať zvuk, ktorý majú ľudia spojený s hudbou štyridsiatych rokov. Môj kompozičný rukopis býva zvyčajne veľmi farebný, a to dokonca až v sýto jasných farbách s množstvom exotických odtieňov. Pri tejto práci som však musel vstúpiť do skutočne temného sveta. Retroštýl je hudobne reprezentovaný seriálnou kompozičnou technikou. Povedal som si však, že ju budem používať novým spôsobom a vytvorím taký seriálny rad tónov, ktorý bude veľmi melodický a ktorý budú ľudia môcť identifikovať ako tému. Partitúra je plná odkazov na kompozičné postupy typické pre atonálnu hudbu, ale v pravidelných časových intervaloch vždy po niekoľkých taktoch nasledujú mohutné tonálne tercie. Fungujú ako akási neúprosná sila, ktorá všetko práve odohrané núti vrátiť sa späť do tonality. A to je vlastne presný opak toho, čo bolo pôvodným zámerom hudobného serializmu. Ten vás predsa chcel odtiahnuť od tonality úplne preč. Vzniká tak akási hudobná rozpoltenosť, ktorá môže byť aj vyjadrením dichotómie samotného príbehu, pretože na jednej strane veľmi mechanický serializmus môže dobre reprezentovať holokaust, ktorý bol svojím spôsobom tiež kompletne zmechanizovaným systémom hromadného zabíjania. Bol dokonca najviac zautomatizovaným vraždiacim systémom, aký bol kedy vymyslený.
No a na druhej strane, pretože sme reálni ľudia s reálnymi pocitmi, jednoduché durové a molové tercie, harmonicky príjemné nášmu uchu, zas môžu byť podčiarknutím úplne iných tém – krásy a ľudskosti, teda našej citovej stránky.
Moja hudba vás núti vnímať oba princípy súbežne, teda aj tú harmonickú a pocitovú časť, aj tú, ktorá je veľmi mechanická. Zadaním pre mňa bolo, aby tieto dva prístupy dokázali v partitúre spolu fungovať. Spojenie zdanlivo nespojiteľných hudobných atribútov totiž dobre reprezentuje základný konflikt, na ktorom stojí samotný príbeh Heleny Citrónovej: jej citového vzplanutia k reprezentantovi vraždiacej mašinérie, ktorá mala zlikvidovať aj ju samotnú. Teda tiež veci, ktoré sa dajú spojiť len ťažko.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Aktualizované: 15. 05. 2020
x