Hlavná idea Wien Modern 2014 by sa podľa slov umeleckého riaditeľa festivalu Matthiasa Lošeka dala zhrnúť dvoma anglickými slovami: „on screen”. V predhovore v programovom bulletine vysvetľuje, že „on screen” znamená rozhranie medzi filmom, resp. televíziou, a súčasnou hudbou. Takže nie je prekvapením, že väčšina festivalových podujatí obsahovala dôrazný vizuálny element. To mi pripomenulo jednu z recenzií na tohtoročné Letné kurzy v Darmstadte: „Das Auge hört mit”
(„Oko načúva”), skonštatovala Barbara Eckle v najnovšom vydaní Neue Zeitschrift für Musik. Zdá sa, že svet sa zmenil; nemecky hovoriaca Stredná Európa, pre niektorých mekka absolútnej hudby, sa ohliada inam.
V prípade Wien Modern je však ešte jedna téma, hoci nie spomenutá v bulletine, no možno ešte o to zásadnejšia, vďaka ktorej možno lepšie pochopiť tento obrat k vizuálnemu. Je ňou rúcanie hraníc medzi vysokou a nízkou kultúrou. Život „za veľkou deliacou čiarou“, ak si pomôžem titulom knihy Andreasa Huyssena, samozrejme nie je ničím novým. Hovorí sa o tom celé desaťročia, možno viac ako treba. Táto idea je v každom prípade dôležitá pre pochopenie jednotlivých podujatí tohtoročného festivalu, ale aj ich vzájomného prepojenia.
Akokoľvek nazveme mix vysokého a nízkeho (termín „postmoderna“ stratil nadmerným používaním svoju účinnosť) a akokoľvek sa ho snažíme ponímať (buď ho chápeme ako niečo odlišné od moderny, alebo ako jej záverečnú fázu, či ako koniec metanarácie, koniec domnelého zákazu populárnej kultúry, koniec prestíže estetickej autonómie či iba ako využívanie citátov), zdá sa, že zodpovedá životu v súčasnom svete – teda aspoň u bohatých západných konzumentov. Nech je to akokoľvek, odráža to tieto slobody, pri ktorých teoretická (hoci určite nie skutočná) rovnosť všetkého vyúsťuje do strachu, že niektoré veci budú uznané za hodnotnejšie než iné.
Napríklad televízny sitcom môže byť pokladaný za rovnako hodnotný ako Shakespearova dráma. Tento príklad som si nevybral náhodou. Jednou z ústredných udalostí festivalu bola premiéra „sitcom opery“ rakúskeho skladateľa Bernharda Gandera. Ganderovo skladateľské dielo údajne „otriasa základmi slonovinovej veže“ súčasnej hudby. Ale je diskutabilné, či to možno povedať o skladateľovi, ktorý získal prestížne ceny mesta Viedne, Rakúskej republiky a jednej z najväčších stredoeurópskych bánk, ktorého partitúry vydáva Peters, ktorého premiéry sa konajú v najdôležitejších koncertných sálach Viedne a na významných európskych festivaloch a ktorý študoval na renomovaných univerzitách a v štúdiách elektronickej hudby. Gander ako dôkaz svojej „inakosti“ uvádza rôzne vplyvy, predovšetkým heavymetalovú hudbu, hororové filmy, komiksových hrdinov (čo by niektorí kritici mohli označiť za prípad oneskorenej puberty). O mnohom vypovedá fakt, že Gandera pri odovzdávaní cien vždy vidno v deathmetalovom tričku. Je to dobrá a dobre fungujúca marketingová stratégia. Okrem toho o sebe priznáva, že je sitcomovým „závislákom“. Obdivuje presnú konštrukciu a pôsobivosť sitcomov, ktoré pokladá za dôkladne usporiadané, zábavné a schopné predostrieť vážne sociálne otázky. Preto jeho záujem vytvoriť sitcomovú operu – nový žáner, ktorý mieša vysoké a nízke formy kultúry a má priamy súvis s mottom festivalu.
Opera je rozdelená na sedem 25-minútových sekcií (každá z nich má dĺžku a dramatickú štruktúru typickú pre sitcomovú epizódu), ktoré boli predvedené počas troch večerov v priebehu festivalu. Okrem opery predviedli Ganderovi rad ďalších diel, čím sa zaradil hneď za hlavnú postavu festivalu, Georga Friedricha Haasa, taktiež Rakúšana.
Je ťažké predstaviť si dvoch odlišnejších skladateľov, ako sú Gander a Haas, nielen po stránke zvukovej identity, ale aj poetikou a filozofickými založením. Haas ostáva verný názorom svojho učiteľa Friedricha Cerhu: trvá na tom, že jednotlivec má vlastnú vnútornú hodnotu, a odmieta akúkoľvek podriadenosť kolektívnej identite. Máme do činenia so skladateľom, ktorý berie záväzky povojnového (nemeckého) modernizmu a vysokej kultúry vážne. Rozdiel voči Ganderovi je zjavný do takej miery, až vzniká pocit, že človek je chránený pred tým, aby bola jeho subjektívna sloboda realizovaná práve prostredníctvom síl masovej kultúry, vrátane amerických sitcomov, komiksových hrdinov a hororov. Len na pripomenutie, Haas je skladateľom spektrálnej hudby a nedávno získal post profesora na Columbia University v New Yorku. Predvedenia niektorých jeho diel patrili k vrcholom festivalu. Na limited approximations pre šesť klavírov (v mikrointervalových ladeniach) a orchester a na kompletné predvedenie sláčikových kvartet (s výnimkou Kvarteta č. 8) v podaní Arditti Quartet počas dvoch večerov nikdy nezabudnem. Boli to krehké a premenlivé zvukové svety, ktoré rád navštívim znova. Ak na mňa jeho concerto grosso Nr. 2, objednané festivalom a premiérované na otváracom koncerte, zapôsobilo menej, prekryli ho silnejšie dojmy z Haasových ďalších diel a takisto Griseyových Transitoires, predvedených na tom istom koncerte, ktoré, hoci boli napísané v roku 1981, sa zdali byť jednou z najsviežejších a najneprekonateľnejších skladieb na festivale.
Pri viac ako 60 podujatiach usporiadaných počas vyše troch týždňov ponúklo Wien Modern 2014 oveľa viac než Gandera a Haasa. Znela hudba mnohých ďalších skladateľov, vrátane rozhodne neviedenského Philla Niblocka a Trevora Wisharta, ktorým boli venované samostatné autorské koncerty, a množstvo ďalších objednávok a premiér. Festival navyše ponúkol nočné párty v miestnych kluboch, audiovizuálne a tanečné predstavenia, detské programy, trojdňové sympózium venované filmovej hudbe či seriál venovaný filmom využívajúcim novú hudbu, ako napríklad 2001: A Space Odyssey Stanleyho Kubricka. Za obzvlášť dobrú a prínosnú myšlienku považujem zriadenie bezplatnej knižnice v Café Heumarkt, ktorá obsahovala partitúry takmer všetkých diel predvedených na festivale, ako aj knihy o súčasnej hudbe.
Hoci som nebol na všetkých koncertoch, počul (a videl) som väčšinu festivalu a určite dosť na to, aby som si uvedomil, že Wien Modern je veľkým dobrodením pre súčasnú hudbu: 27 rokov po založení Claudiom Abbadom stále prekvitá a ostáva nenahraditeľným – bez ohľadu na individuálne estetické preferencie. Množstvo návštevníkov to potvrdzovalo a je dobrou vizitkou mesta Viedne, že sa takéto podujatie konalo a že sa teší skvelej povesti.
Súčasná hudba potrebuje priaznivcov. A početní organizátori, podporovatelia a hudobníci, stojaci za Wien Modern, priaznivcami súčasnej hudby celkom iste sú.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.