Reakcia
Vážený pán Berger,
práve som si prečítal Vašu kritiku v Hudobnom živote 5/2007 str. 8 na môj Koncert pre klavír a orchester č. 2 (toto je plný názov diela, aby si niekto nemyslel, že ste písali o prvom).
Nemôžem si pomôcť, pán Berger, neviem sa zbaviť pocitu, že ste nepočuli celé dielo. Kým Vaše výhrady čiastočne viem aplikovať na tretiu časť, absolútne nie som schopný uplatniť ich v prvej a už vôbec nie v druhej časti, ktorá je podľa môjho názoru všetko iné, len nie „rozdrobená“. Sám mám totiž už dostatočný časový odstup od vzniku diela, aby som to vedel posúdiť. Na rozdiel od Vás som totiž skladateľ a ak si to aj možno nemyslíte, mimoriadne kritický voči vlastným skladbám.
Kľúčom k pochopeniu Vašich názorov bude snáď rozlúštenie zmyslu a vzájomných súvislostí nasledujúcich formulácií: „Rozdrobenosť, prerušovanie istého nadväzovania, sa vytráca.“ Keď sa rozdrobenosť vytráca, tak je to zrejme pozitívny jav, nie? „Dialóg medzi orchestrom a sólistom bol vždy len behom na krátke trate“. Na začiatku článku si protirečíte vetou: „tento princíp koncertantného dialógu je všadeprítomný, poslucháč ho pociťuje v každom okamihu“. Neviem síce, čo je na princípe koncertantného dialógu ako takom zlé, ale tak teda ako? Sám som aktívne účinkujúci interpret. Rád by som sa aj v mene ostatných interpretov opýtal, pri ktorých dielach neplatí, že „oživenie kompozičného zápisu je vec náročná, vyžadujúca si tvorivú zanietenosť i vysokú profesionalitu“? Neviem, ako Vy, ale ja keď sa nejakého diela ujmem, neviem to robiť ani bez jedného, ani bez druhého a už vôbec nie bez „tvorivého prieniku do kompozičného zápisu autora“.
Keďže žijem trvale v zahraničí, no napriek tomu chcem byť informovaný o dianí v slovenskom hudobnom živote, pravidelne už mnoho rokov sledujem v Hudobnom živote kritiky na koncerty, okrem iného i Vaše. Po skúsenostiach s poslednou je mi jasné, že som si o mnohých skladateľoch a interpretoch vytvoril na diaľku skreslený obraz. Návštevu koncertu a vlastný názor nemôže nič nahradiť. Okrem toho aj tak vždy vopred viem, o ktorých menách sa bude písať pozitívne, a o ktorých nie. Súdiac podľa návštevnosti 8. abonentného koncertu SOSR-u je čítanie kritík a recenzií podobného typu a odbornej úrovne zjavne jediným zdrojom informácií o novej tvorbe a asi aj o koncertoch vôbec... Jedine vďaka osobnému záujmu dirigenta Maria Košíka o moju tvorbu sa prelomila bariéra dvadsiatich rokov absolútnej ignorácie mojej tvorby a osoby na Slovensku. (Nenachádzam sa totiž ani na vebovej stránke Hudobného centra, ani v povestnom Zozname skladateľov – ktovie kto a podľa akých kritérií ich tam zaradil.) Okrem môjho bývalého učiteľa kompozície z bratislavského konzervatória profesora Juraja Pospíšila a jedného nemenovaného skladateľa, ktorému som pri stretnutí po rokoch nebol hoden ani toho, aby mi opätoval pozdrav podaním ruky, sa neobjavil na koncerte zo skladateľskej obce napodiv nikto. Svoj názor na moju tvorbu si podľa všetkého teraz vytvoria na základe Vašich myšlienok o tomto mojom „’extrémne’ polarizovanom“ diele. Žeby boli všetci sedeli pri prijímačoch a počúvali priamy prenos?
Vždy som tušil, že pri prvej možnej príležitosti mi niekto priamo či nepriamo pripomenie, že som obrátil chrbát našej alma mater. Takáto nevera sama osebe, pravdaže, nie je až taký hriech, záleží len na tom, kam dotyčný odišiel študovať. Ak chce človek získať diplom, ktorý vo svete uznávajú, nemá v okolí veľký výber. Keďže považujem Hudobnú akadémiu F. Liszta za školu s najväčšou tradíciou v Európe, rozhodol som sa práve pre Budapešť. To je, zdá sa, dosť nepopulárne! Získať diplom skladateľa v tejto krajine si nezaslúži obdiv, však? Dať sa ovplyvňovať Bartókom a Kodályom... (Mimochodom, Vy si myslíte, že je namieste vyslovovať mená týchto dvoch skladateľov jedným dychom? Ja nie, aj keď by som si týmto názorom možno pohneval svojich priateľov v maďarských odborných kruhoch.) Aká iná by bola situácia a reakcia, keby v mojom životopise stálo, že som študoval napríklad v Paríži, Kolíne, Viedni, či nebodaj v Amerike, prípadne i v Moskve. Dozaista by v tomto prípade boli zrejmé aj vplyvy Messiaena, Korngolda, Barbera. Vplyvy Rachmaninova, Skrjabina či Stravinského, ktoré sú v mojom koncerte nepopierateľne prítomné, ste si však nevšimli.
Takže ďakujem, pán Berger, otvorili ste mi oči. Kritiky už nebudem čítať vôbec, z takých, ako je tá Vaša, sa nemám o čom poučiť. Radšej si pustím Rádio Devín a vytvorím si názor sám!
Miroslav Kroupa