Ernest Zavarský

Ernest Zavarský bol slovenský muzikológ, organizátor hudobného života a organológ. Považuje sa za významnú osobnosť staršej generácie slovenských muzikológov.

,,Možno povedať, že Ernest Zavarský je jedným zo zakladateľov modernej slovenskej hudobnej historiografie a túto vednú disciplínu obohatil nielen o mnohé nové poznatky kľúčového významu, ale spolu s prof. Kresánkom povzniesol ju z ad hoc amaterizmu na úroveň európskeho vedeckého myslenia 20. storočia […].” (Richard Rybarič, In Hudobný život, 26.9.1983)

Po ukončení štúdia na reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom (1933, striedavo v Ružomberku) odišiel Ernest Zavarský študovať do zahraničia teológiu (Mníchov, Innsbruck, Krakov). Popri tom nadobudol aj hudobné vzdelanie a nakoniec sa kvôli zdravotným problémom vzdal teologického poslania.

Už od detstva hral na klavíri a organe, v Innsburcku získal vzdelanie v oblasti výtvarného umenia, sociológie a kompozície u Fritza Weidlicha a muzikológie u Waltera Senna. V Krakove študoval kompozíciu u prof. Petersa, hru na klavíri u prof. Stelfovej a navštevoval aj súkromné hodiny hry na klavíri na konzervatóriu u Władysława Żeleńského.

Neskôr si doplnil hudobno-vedné vzdelanie (absolvoval tiež hru na organe) na Masarykovej univerzite v Brne u Jána Racka a Bohumíra Štědroňa, kde v roku 1951 obhájil dizertačnú prácu Vývoj realizmu a harmonického myslenia v tvorbe Eugena Suchoňa a na JAMU študoval kompozíciu (absolvoval 1953). Psychológiu a dejiny umenia vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. U Štefana Németha-Šamorínskeho absolvoval hru na klavíri a organe.

V rokoch 1941 až 1945 pracoval ako dramaturg v Slovenskom ľudovom divadle v Nitre a zároveň ako redaktor v Slovenskom rozhlase. Už v tom období aktívne písal divadelné, hudobné a výtvarné kritiky.

Ernest Zavarský musel často meniť prácu kvôli politickým alebo zdravotným dôvodom, no či už bol zamestnaný alebo na ,,voľnej nohe”, venoval sa muzikologickej práci.

Pôsobil v Slovenskom chrámovom družstve ako organár, ako riaditeľ Hudobnej komory v Bratislave, archivár v Zväze slovenských skladateľov a vedúci Hudobno-informačného strediska pri Slovenskom hudobnom fonde.

Vedeckej činnosti sa intenzívne venoval od roku 1948, kedy mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok. Doménou Ernesta Zavarského bola predovšetkým slovenská hudba (súčasná aj minulá). 

,, [...] Zavarský nebol typom kabinetného vedca, jeho poznanie rástlo v prostredí organizátorskej, dramaturgickej a redaktorskej práce, v tesnom kontakte s praxou.” (Ľubomír Chalupka, In Hudobný život, 22.9.1993)

Za vrchol jeho muzikologickej tvorby je považovaná takmer päťstostranová monografia o Jánovi Levoslavovi Bellovi (1955) a rovnako rozsiahla publikácia Johann Sebastian Bach (1970). Druhá menovaná získala medzinárodný ohlas a v roku 1971 cenu Slovenského hudobného fondu. Bola preložená do viacerých jazykov.

Rozsiahlu štúdiu venoval dejinám hudby v Kremnici – Príspevok k dejinám hudby v Kremnici od najstarších až po r. 1800, ktorá vyšla najskôr v nemčine v troch zborníkoch Musik des Ostens a v slovenskej verzii v zborníku Matice slovenskej (Hudobný archív v rokoch 1977 a 1981). Napísal Všeobecnú náuku o hudbe (1946), prvý súhrnný analyticko-hodnotiaci pohľad na skladateľské dielo generácie slovenskej hudobnej moderny Súčasná slovenská hudba (1947), učebnicu Prehľad dejín slovenskej hudby (1956) a spracoval tiež život a dielo Eugena Suchoňa (1955) a Mauricea Ravela (1963).

Vypracoval heslá o slovenskej hudbe pre nemeckú encyklopédiu Musik in Geschichte und Gegenwart, ktorá vyšla v 15 zväzkoch v rokoch 1958 až 1979. Spolu s Jozefom Šamkom boli jediní slovenskí prispievatelia. Bol súčasťou redakcie aj pri zostavovaní Juhoslovanskej hudobnej encyklopédie (Jugoslovenska muzička enciklopedija).

Počas svojho života publikoval množstvo odborných článkov a štúdií o Jánovi Levoslavovi Bellovi, Eugenovi Suchoňovi, ďalších slovenských hudobných skladateľoch, Johannovi Sebastianovi Bachovi a organológii v domácich aj zahraničných časopisoch a zborníkoch (Ľudová tvorivosť, Hudobný život, Slovenská hudba, Ruch muzyczny, Musik-Forschung, Bach Jahrbuch a i.)

Ernest Zavarský sa priebežne venoval práci organológa a organára, aj po tom, čo Slovenské chrámové družstvo zaniklo. Zaslúžil sa o obnovu približne sto slovenských organov a projektoval okolo 50 návrhov (navrhol dispozíciu, výtvarné riešenie aj menzuráciu píšťal). Bol autorom rozsiahlej organovej reformy na Slovensku.

Vďaka svojim kontaktom a častým výskumným cestám do zahraničia sa na konci 60. rokov stal jediným členom Novej Bachovej spoločnosti v Lipsku mimo nemecky hovoriacich krajín. Od roku 1970 bol členom jej direktória a vroku 1979 založil pobočku spoločnosti na Slovensku, ktorá však fungovala len rok.

Ernest Zavarský bol iniciátor Bachovského festivalu v Bratislave, člen Spoločnosti pre hudobný výskum v Kasseli a Spoločnosti pre hudobnú vedu v Bazileji vo Švajčiarsku. Prednášal na univerzitách v Lipsku, Berlíne, Varšave, Drážďanoch, Kolíne nad Rýnom a ďalších.