-
1962 – 1968
Konzervatórium Žilina (violončelo)
-
1968 – 1973
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave (hudobná veda)
-
1972 – 1991
Ústav hudobnej vedy (neskôr Umenovedný ústav) Slovenskej akadémie vied (výskum hudby 20. storočia a vzájomné vzťahy hudby a výtvarného umenia), súčasne pedagóg na VŠMU a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (prednášky o hudbe 20. storočia)
-
1989
zakladateľ súboru nekonvenčnej hudby Transmusic comp.
-
1990
zakladateľ Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu (SNEH), pod hlavičkou ktorej zorganizoval v Bratislave v 1991 a 1992 Festival intermediálnej tvorby (FIT)
-
2009
autor výstavy Transmusic Comp., spoluautor Michal Murín, Galéria Cypriána Majerníka v Bratislave
PhDr. Milan Adamčiak bol skladateľ, violončelista, muzikológ a prvý slovenský intermediálny umelec. Autor akustických objektov, inštalácií a nekonvenčných hudobných nástrojov; performer, vizuálny umelec, experimentálny básnik. Jeho dielo vo svojom čase nevyhovovalo žiadnym konvenčným úzom či kategóriám.
"Milan Adamčiak bol intermedialistom. Jeho tvorba je nielen prienikom výtvarného umenia a hudby, ale aj vedy, poézie, konceptu a akčného umenia. Nebol len skladateľom, ale aj interpretom, autorom grafických partitúr...Bez neho by umenie takzvanej veľkej konceptuálnej generácie slovenskej výtvarnej scény nemalo tú tvá, ktorú má"
(kurátorka vernisáže Adamčiak začni! Lucia Gregorová Stach pre PRAVDA, 18.1.2017, č. 14, roč. 23, s. 33)
"Adamčiakovo hudobné myslenie predstavuje, po počiatočných postwebernovských poetických východiskách v druhej polovici 60. rokov (zoskupenie DAD), radikálny, v slovenskom umeleckom kontexte ojedinelý rozchod s tradíciou a prechod na pozície konceptuálne orientovanej tvorby. Tento vývojový proces u neho postupoval ruka v ruke s dôslednou dekonštrukciou „čistých“ médií a intermedializáciou tvorivých aktivít. V oblasti hudby sa jeho symptomatickým výrazom stáva otvorená forma, veľkoryso poňatá sonorita, nekonvenčná partitúra, improvizácia a akcia, podieľajúce sa v rozličnej miere na výslednom synergickom tvare, inklinujúcom striedavo k expresívnej i minimalistickej výrazovosti. Adamčiakove partitúry nielenže graficky nefixujú tóny konvenčným spôsobom, ale často neobsahujú žiadne pokyny, ktoré by viedli ku konkrétnym zvukom. Jeho variabilné obsadenie poskytuje v rovnocennej miere priestor hudobníkom i nehudobníkom."
(CSERES, Jozef: Milan Adamčiak. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Národné hudobné centrum, Bratislava 1998, s. 11.)