Hevhetia 2019

Na svojom najnovšom albume načrel Quasars Ensemble do repertoárových vôd slávneho Českého noneta, súboru dnes oslavujúceho 95 rokov od založenia (čo je o 5 rokov viac ako náš rozhlasový orchester, ktorým sa radi hrdíme ako svojím najstarším profesionálnym hudobným telesom). Je si čo pripomínať, keďže za ten čas vzniklo okolo troch stovák pôvodných kompozícií šitých na mieru priamo tomuto zoskupeniu a medzi autormi sa vyskytujú mená ako Bohuslav Martinů, Sergej Prokofiev alebo Witold Lutosławski. Práve jeho Tanečné prelúdiá vo verzii pre noneto (nasledujúcej po pôvodnej podobe pre klarinet a klavír a neskoršej pre klarinet, strunové a bicie nástroje) otvárajú čerstvo vydanú nahrávku. Pravdaže, nešlo tu v prvom rade o nejakú poctu Českému nonetu, skôr o poukázanie na potenciál flexibilného nástrojového obsadenia Quasars Ensemble pokryť (a tiež „oprášiť“) nejednu zaujímavú kompozíciu z jeho repertoáru. Dramaturgiu uzatvára Concertino per 10 strumenti Ota Ferenczyho, ktoré vzniklo prepracovaním Noneta z roku 1948, pôvodne určeného českému ansámblu, no napokon neuvedené. Centrálnu pozíciu v dramaturgii zastáva „domácka“, čiže pôvodná komorná verzia slávneho Karnevalu zvierat Camilla Saint-Saënsa, popretkávaná textami, ktoré k jednotlivým častiam napísal herec, spevák a humorista Francis Blanche.

Aj keď obaja, Lutosławski aj Ferenczy, boli vo svojej ranej tvorbe bytostne zviazaní s hudbou Bélu Bartóka, rozdiely ich kompozičných prístupov v predstavených skladbách mohli byť sotva väčšie. Poľský skladateľ čerpá skôr z bezprostrednej folklórnej inšpirácie, aspoň na prvý pohľad; jeho päť miniatúr predostiera svieže (a chvíľami lyrické a clivé) štylizácie ľudových piesní – hoci neznámej proveniencie, možno pochádzajúce skôr z autorovej vlastnej fantázie než zo zbierok či terénnych záznamov. V každom prípade sú dokladom Lutosławského muzikality, skladateľského dôvtipu, schopnosti trefného, aforistického a humorom okoreneného hudobného vyjadrovania. Ich pôvodnú podobu uviedli klarinetista Martin Mosorjak v sprievode umeleckého vedúceho Quasars Ivana Buffu verejne viackrát a aj v nonetovej verzii, kde ešte viac vynikne farebnosť materiálu, sú virtuozita a pochopenie pre štýl samozrejmosťou. Možno to vyznie ako klišé, no zdá sa, že tejto hudbe dokonale porozumie iba interpret zo stredoeurópskeho regiónu. Okrem toho prekvapí a poteší vynikajúca práca zvukových majstrov vo Viedenskom Konzerthause, zvuk ansámblu je zosnímaný veľmi kvalitne, akustické podmienky v sále sa (aspoň pri počúvaní) javia ako dokonalé.

Poteší aj Saint-Saëns; vtipné rýmovačky (žiaľ, prístupné len vo francúzštine, hoci pochybujem, že by ich bolo možné plnohodnotne previesť do akéhokoľvek iného jazyka) síce prerušujú hudobný prúd aj v okamihoch, kde by mal plynúť attacca, dokážu však, ak im človek rozumie aspoň sčasti, navodiť onú domácku atmosféru, v akej sa odohrali prvé predvedenia Karnevalu zvierat. Preto mi táto verzia – s dvoma klavírmi, sláčikovým kvintetom, flautou, klarinetom, sklenenou harmonikou (resp. zvonkohrou) a xylofónom – pripadá omnoho autentickejšia a živšia než odťažité orchestrálne verzie. Centrom je neraz virtuózne poňaté klavírne duo (Ivan Buffa s manželkou Dianou), aj sláčikové kvinteto však pri tutti dosahuje takmer orchestrálnu plnosť znenia. Všetko tu skvele funguje: výber tempa, synchronizácia súhry, pochopenie hudobného humoru. Niekoľko častí za všetky: Sliepky a kohúty dokonale parafrázujú populárnu čembalovú skladbu od Rameaua, sólový kontrabas (intonačne čistý Marián Bujňák) v Slonovi si nehanebne uťahuje z Berliozovho Fausta, takmer rozprávkový zvuk má Akvárium, vtáčie imitácie (technicky suverénna Andrea Mosorjaková) vo Voliére majú nadzemskú ľahkosť, Klaviristi (ako sa vlastne dostali medzi zvieratá...?) zasa pri svojich stupniciach a trilkoch patričný stupeň skladateľom požadovanej „desynchronizácie“, xylofón vo Fosíliách hrá kostlivcom do tanca bezchybne. Herec, spevák, básnik a recitátor Michel de Maulne dodáva textom okrem iskry humoru aj neopakovateľný francúzsky šarm a punc autenticity. Možno by sa Quasars Ensemble mohol v budúcnosti obzrieť aj po podobne „domáckych“ predohrách k bábkovým hrám Matěja Kopeckého, ktoré pre súkromné predvedenia napísal Bedřich Smetana; najmä Doktor Faust je z hľadiska hudobnej komiky výživný...

Ferenczyho Concertino je z celkom iného sveta. Balansuje medzi bartókovskou polymodalitou a neoklasicizmom smerujúcim k Stravinskému či Prokofievovi. Po Hudbe pre štyri sláčikové nástroje, ktorá Ferenczymu tesne po vojne priniesla širší ohlas (Bartókova cena v Budapešti) a zaradila ho k perspektívnym skladateľským osobnostiam s progresívnou orientáciou na našom území, ide o ďalší doklad jeho odvážnych ambícií. To, že tieto smerovania zvrátil nástup totalitného režimu presadzujúceho odlišné estetické preferencie, je už história. No teraz (konečne!) máme pred sebou interpretačne kvalitnú podobu tohto diela (resp. jeho revízie z roku 1974 s pridaným partom druhých huslí), čo je samo osebe významný počin z hľadiska oživovania našej kultúrnej pamäti. Ferenczyho hudobná dikcia nie je natoľko osobitá ako tá Lutosławského, no rozhodne je tu manifestovaná schopnosť účelne vystavať členitú oblúkovú formu pokrývajúcu plochu takmer 20 minút a pohotovo narábať so sadzbou rozšíreného komorného média, aké v dejinách našej hudby dovtedy nemalo veľa pendantov – ak nerátame prelomovú Sonatínu Alexandra Albrechta. V rýchlych úsekoch formy cítiť v melodickej invencii jasné bartókovské akcenty, no zároveň aj dobrú oboznámenosť so Stravinským a tiež Schönbergom (Komorná symfónia). V tých pomalších a lyrickejších sa však pod maskou modernistu predsa len zaskvie záblesk romantiky. No aj to je (zrejme už navždy) nezmazateľnou súčasťou genetického kódu slovenského skladateľa.

Updated: 11. 05. 2020
x