Nariadený spoločenský odstup v čase pandémie sa v komunikácii interpret–publikum pretavil do zaujímavého sociálneho a psychologického experimentu. Koncerty prenášané cez internet sú statočným vzopretím sa osudu, no zároveň len nejednoznačným víťazstvom. Živá komunikácia s publikom cez sociálne siete, pozvanie do súkromia majú svoje čaro, no s rizikom rýchlej expirácie vzhľadom na veľmi nízke technické štandardy v dobe, ktorá sa zvykla pýšiť imperatívom zvukovej a obrazovej dokonalosti. Ako mnohé kľúčové momenty v živote, aj dnešná konfrontácia s novými cestami komunikácie s publikom patrí do skupiny tých neprenosných zážitkov. Nezažijete, neviete... A teraz, aj keď ešte všetko nevieme, začíname aspoň tušiť, že najvýraznejším deficitom online koncertovania nie je ani tak absencia interpreta v sále, ale fyzická neprítomnosť jeho najdôležitejšieho partnera – publika.

Veľa sa debatuje o tom, či publikum nezlenivie, nezvykne si na dostupnú, instantnú produkciu v pohodlí domova, o tom, akú budúcnosť majú koncertné domy po skončení epidémie, ako to bude s profesiou hudobníka. Dúfa sa, že nedokonalé live streamy na internete vzbudia veľký hlad po návrate ľudí do koncertných sál. Oveľa zaujímavejšou sa však ukazuje otázka úlohy publika, jeho priameho vplyvu na interpretačný výkon. Na elementárnej úrovni je to zrejmé už pri pohľade na rozpačité atmosféry živých „koncertov“, na ktorých nemôže zaznieť potlesk. Tá zvuková diera je neznesiteľná, privádza do rozpakov hudobníkov ale aj divákov za monitormi. A že nejde len o zvukovú „preluku“, je zrejmé z reakcií nami oslovených hudobníkov i z podnetnej glosy klaviristky Veroniky Lovranovej na prvý online koncert bez publika zo Slovenskej filharmónie. Že živé bytosti v sále sú nevyhnutné pre tú potrebnú „chémiu“, začína byť v týchto dňoch viac než zrejmé...
Žiaľ, Slovenská filharmónia zatiaľ prepásla jedinečnú príležitosť vysielať skutočné, profesionálne živé koncerty. Svoje Koncerty bez publika predhráva, čím divákov pripravuje o jedinečný moment spoločného zdieľania hudby – ak už nie „tu“, tak aspoň „teraz“. Mizne aj dôvera v autentický koncertný zážitok (aj keď zo záznamu), pretože napriek tvrdeniu Filharmónie, že ide o neprerušované, plynulé záznamy koncertov, výsledok evokuje skôr sterilnejšiu štúdiovú nahrávku, nech už je skutočnosť akákoľvek. Obavy zo zníženej zvukovej kvality pri živom streamovaní sú neodôvodnené, pretože publikum si medzičasom zvyklo na také biedne prenosy cez mobily z obývačiek, že živý prenos z kvalitného akustického priestoru bratislavskej Reduty, ktorá má navyše profe­sionálne technické audiovizuálne zázemie (roky využívané na výrobu záznamov koncertov pre potreby filharmonického internetového archívu), by v aktuálnej situácii predstavoval mimoriadny „upgrade“ a najvyššiu možnú simuláciu skutočného koncertu v dnešných podmienkach.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

 

Updated: 15. 05. 2020
x