Památník Lidicím (uvádzaný aj ako Lidice, niekedy pod pôvodným anglickým názvom Memorial to Lidice) je jednočasťová symfonická skladba Bohuslava Martinů na počesť obetí tragédie Lidíc. Jej druhové označenie je symfonická báseň, tryzna, smútočná óda, žalospev alebo chorálna meditácia. Skladba je malého rozsahu a trvá približne 8 minút. Napriek významu a popularite diela je jeho reflexia v odbornej literatúre pomerne stručná. V nasledujúcom texte prinášame poznatky, ku ktorým dospel slovenský muzikológ Vladimír Fulka.
Okolnosti vzniku
Skladba vznikla na podnet americkej skladateľskej stavovskej organizácie The American League of Composers, ktorá v čase 2. svetovej vojny oslovila niekoľkých skladateľov s ponukou, aby skomponovali hudbu na počesť obetí vojny. Oslovila aj Martinů, ktorý na impulz ihneď zareagoval. Vznik skladby Památník Lidicím bol však pomerne komplikovaný. Už rok pred tým (1942), krátko po masakre v Lidiciach, dostal Martinů podobný podnet od exilovej československej vlády. Martinů sa o kompozíciu pokúsil, ale neúspešne; zrejme nemal ujasnenú predstavu o skladbe a bol možno indisponovaný pod bezprostredným emocionálnym tlakom. Jeho francúzska manželka Charlotte neskôr spomínala, že osud a tragika Lidíc sa Martinů hlboko osobne dotkli a traumatizovali ho. Až o rok neskôr, s určitým odstupom od tragickej udalosti, sa mu napokon podarilo v priebehu niekoľkých dní skladbu skomponovať. Premiéra Památníku sa s veľkým úspechom uskutočnila vzápätí v New Yorku v Carnegie Hall v podaní Newyorskej filharmónie 28. 10. 1943 pod vedením dirigenta Arthura Rodzinského. Európska premiéra bola v Prahe v r. 1946 pod taktovkou Rafaela Kubelíka. Skladby sa okamžite ujali aj iné svetové orchestre a prominentní dirigenti.
Podľa prvého životopisca B. Martinů, Miloša Šafránka, pôvodný, hoci nerealizovaný kompozičný zámer Martinů bol symfonický triptych, kde mal Památník tvoriť strednú časť. Výsledný tvar je tak akýmsi symfonickým fragmentom, ktorého formu tvoria navzájom splývajúce tri časti s tempovými označeniami Adagio – Andante moderato – Tempo I. Od samotného skladateľa máme o Památníku len zopár zmienok a komentárov v korešpondencii, denníkoch a biografických náčrtoch. V americkom periodiku The New York Letters je v článku po premiére skladby vyslovené morálne posolstvo: „Je jedna věc, na kterou nesmíme zapomenout: že za to, že my zůstali svobodni a měli možnost práce, platí ti, kteří zůstali; a že budou mít právo se zeptat, co jsme dělali a jak sme tuto svobodu i možnost využili, a jakými jsme byli v době, kdy oni trpěli.“ V liste dirigentovi S. Kusevickému Martinů napísal: „Je to skladba velmi stručná… v těch několika málo minutách se mi podařilo vyjádřit cosi, co vzdává čest těm ubohým mučedníkům z malé utlačované české obce.“
Hudobné a muzikologické kontexty
Památník Lidicím by sme mohli zaradiť medzi „vojnové skladby“, akými sú napríklad A Survivor from Warsaw od A. Schönberga, War Requiem od B. Brittena či zborová kompozícia L. Nona La victoire de Guernica. Širším kontextom hudby B. Martinů môžu byť skladby na počesť jednotlivca, akou je Stravinského smútočná skladba pre dychový súbor In memoriam Dylan Thomas alebo Ravelova suita pre klavír Le Tombeau de Couperin.
Skladbe Památník Lidicím bola v muzikológii venovaná pozornosť väčšinou len v podobe stručných základných charakteristík, no nie komplexnejších analýz. Podobnú charakteristiku nájdeme v českých martinůovských monografiách J. Mihuleho a M. Šafránka a v nemeckej martinůovskej encyklopédii H. Halbreicha. Určitú výnimku z tohto pravidla možno predstavuje štúdia Klausa Dögeho Vyjadrenie desivej hrôzy. Poznámky k „Památníku Lidicím“ Bohuslava Martinů (pozri zoznam literatúry). Podrobnejšiu charakteristiku skladby podal americký muzikológ Michael Crunch v monografii o symfóniách B. Martinů. Autorom komplexnejšej analýzy je autor tohto textu vo svojej štúdii Bohuslav Martinů: Memorial to Lidice as Psalm, Chorale and Lamento (2019).
Okrem diela Památník Lidicím vytvoril Martinů lamentóznu hudbu v Largu, v 3. časti 1. symfónie (1942), ktorá je v muzikologickej literatúre uvádzaná tiež ako inšpirovaná lidickou tragédiou, ako prvá spontánna reakcia na tragickú udalosť. Lamentózny charakter má tiež Largo, 2. časť 3. symfónie (1944). V muzikologickej literatúre (J. Mihule) sa tiež poukazuje na nápadnú podobnosť Památníku s lamentóznou hudbou Lenta poslednej časti 6. symfónie. Na barokové zdroje lamenta u Martinů poukazuje opera Ariane (1943). V nej Martinů stvárnil lamentózny výjav‑áriu s asociáciami Monteverdiho Lamento d’Arianna. Pozoruhodným, emocionálne pôsobivým lamentom‑chorálom je jeho klavírna skladba Adagio. Vzpomínka (1957). Martinů ju skomponoval na pamiatku svojej predčasne zomrelej priateľky, nadanej českej skladateľky Vítězslavy Kaprálovej.
Charakter lamentóznej hudby v analýzach diela
Doterajšie predbežné hudobné analýzy poukazujú na Památník ako na problém tradičnej formálnej a harmonickej tonálno‑modálnej analýzy, ale aj na možnosti jej rozšírenia smerom k esteticko‑filozofickej analýze. V charakteristikách H. Halbreicha, M. Crumpa a G. Erismanna nachádzame významné podnety k esteticko‑filozofickým reflexiám o lamentóznej hudbe, ktoré sa prelínajú s formálnou motivicko‑tonálnou hudobnou analýzou. Poznámky spomenutých autorov môžu byť východiskom a podnetom k „filozofickému príbehu“ skladby B. Martinů.
Medzi muzikológmi vznikla polemika o tom, nakoľko je Památník smútočnou hudbou. Podľa popredného francúzskeho martinůovského bádateľa G. Erismanna je pre hudbu tohto diela charakteristická skôr zdržanlivá obradnosť a vyrovnanosť, nie lamentoso a smútočná hudba v obvyklom zmysle. Michael Crump s ním vo svojej monografii súhlasí, no zároveň polemizuje:„Je pravda, že tu nie je ostentatívne prejavená lamentóznosť, nie je to okázalé bitie sa do hrude a, úprimne povedané, kompozícia je práve preto lepšia… Skladba sa môže najprv javiť ako vlažná… Umiernenosť (však) nevzniká z pokusu udržať formálnu zdržanlivosť a dôstojnosť. Naopak, ilustruje tendenciu podvedomia uzamknúť najbolestnejšie emócie, urobiť ich mučivo neprístupnými.“ Vedomie túži vyjadriť svoj smútok naplno, pokračuje Crump v psychoanalytickej freudovskej charakteristike, ale zostáva frustrované, cíti vinu, lebo nedokáže naplno vyjadriť žiaľ; preto sa niekedy ľahšie plače nad menej významnou nehodou než nad veľmi bolestnou stratou. Crump svoju psychoanalytickú reflexiu dáva do súvisu s harmonicko‑tonálnou analýzou Památníka.
Možno súhlasiť, že hoci je skladba lamentom, nie je typickou „prvoplánovou“ smútočnou hudbou. Nie je to naturalistické líčenie lidickej tragédie. V tom zmysle sa nám môže pomenovanie v názve štúdie K. Döggeho ako „vyjadrenie desivej hrôzy“ javiť ako nie úplne adekvátne charakteru skladby. Památník je skôr komorný hudobný prejav, akoby so stlmenými emóciami. Poslucháč zažíva okrem hudobnej nostalgie aj útechu. Skladateľ je už akoby „nad vecou“ a chce, aby aj poslucháč, hoci strhnutý tragédiou, vnímal jeho hudbu v tomto zmysle.
Památník a modalita
Památník príznačne nemá predznamenanie hlavnej tóniny, hoci v ňom zaznievajú aj tonálno‑harmonické postupy (resp. funkcie). Je výrazne harmonicko‑tonálny, molovo‑durový, no s charakteristickými javmi, ktoré sa vymykajú tonalite. Typickým prejavom tonality u Martinů v Památníku je durová plagálna kadencia S‑T, jeho obľúbený harmonický prostriedok. Martinů však zasadil harmonickú (molovú) tonalitu do širšieho rámca flexibilnej modálnej diatoniky, t. j. modality, ktorá nemá stabilné, ale chromaticky kolísajúce diatonické stupne. Tá je typická pre moravský a niekedy aj slovenský folklór a Martinů ju mal hlboko vžitú ako hudobnú skúsenosť s ľudovou piesňou. Pre jeho hudobný jazyk je príznačná osobitá fúzia dur‑molovej harmonickej tonality a modality, badateľná napríklad v zborovom cykle České madrigaly.
České chorály a liturgia
Základným významovým prvkom v Památníku, na ktorý sa poukazuje vo všetkých spomenutých analýzach, je citát svätováclavského chorálu. Klaus Dögge upozornil aj na citát sekvencie Dies irae v úvode. Fúzia oboch citátov sa objavuje vo vstupnom dvojhlase klarinetov a fagotov, akoby vystupujúca na povrch z temných hlbín podsvetia; hudobný obraz je evokovaný hlbokými registrami dychových nástrojov, klavíra a harfy za účasti tremola tympanov.
Text ľudového chorálu a gregoriánskej latinskej sekvencie zostáva v inštrumentálnej hudbe nevyslovený a skrytý, ale aj ako taký je základnou českou religióznou významovou vrstvou. Svätováclavský chorál je bazálny český kultúrny fenomén, modlitba‑invokácia k národnému svätcovi a kniežaťu Václavovi: je to volanie o pomoc v čase existenčného ohrozenia českého etnika. Zámerom autora Památníka je vytvoriť hudbu, ktorá je česká a vychádza z českej spirituality. Martinů použil mladšiu z dvoch verzií chorálu z r. 1475. Chorál má však univerzálny rozmer v nadväznosti na katolícku liturgiu (invokácia Kyrie eleison na konci chorálových strof) a na rekviem.
Chorál v špecifickej českej svätováclavskej verzii, ale aj v univerzálnejšej, „nadnárodnej“ podobe je základom skladby. Památník je poňatý ako sled viacerých, rôzne štylizovaných chorálov. Martinů vo svojich programových poznámkach k americkej premiére Památníka nazval skladbu náboženským chorálom na responzoriálnom princípe. V Památníku sa tematicko‑motivický materiál chorálu objavuje príznačne v rytmickej simultánnosti (syrytmickosti) nástrojových partov, s limitovaným spektrom rytmických hodnôt a s recitatívne premenlivou metrikou. Sadzba skladby má nápadný sklon k homofónnemu unisonu („nota proti note“), k paralelizmom v oktávach, terciách, sextách a decimách alebo aj v plných kvintakordoch (resp. ich obratoch). To sa vzťahuje aj na svätováclavský úvod.
Po svätováclavskom úvode nasleduje iná česká „chorálová epizóda“, v ktorej poslucháč môže počuť ozveny liturgického spevu zo starých českých protestantských kancionálov. Epizóda na zadržanom tóne B v klavíri a v drevených dychových nástrojoch, vybočujúca do dominantnej tóniny F dur, evokuje zvuk harmónia, ktoré predtým Martinů naozaj použil v podobných významových súvislostiach v kantáte Polní mše. Krátka „liturgická epizóda“ v B dur však nenesie smútočné posolstvo. Evokuje skôr ľudovú zbožnosť, idylu nedeľných bohoslužieb v dedinskom kostole. Práve do tohto pokojného výjavu náhle drasticky vpadne iný chorál s temnými a dramatickými konotáciami...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 10/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.