Začiatkom januára sme si pripomenuli 150. výročie narodenia jednej z najzvláštnejších a najsilnejších osobností ruskej, ale aj európskej hudby, Alexandra Skriabina. Hoci sa preslávil ako tvorca „mystického akordu“ či mysticky podfarbených sonát a filozoficky prepracovaných symfonických básní, ktoré pootvorili dvere do hudobnej moderny 20. storočia, do našej rubriky sme vybrali jeho 2. symfóniu, veľkolepé dielo poznačené ešte romantickou tradíciou.
...Druhá symfónia vznikla v čase autorovej pedagogickej činnosti na Moskovskom konzervatóriu, kde pôsobil ako učiteľ klavíra (1898–1904) v období medzi januárom a septembrom 1901, prevažne okolo semestrálnych prázdnin. Pôvodne chcel Skriabin otvoriť dielo vokálnymi hlasmi, jeho mecén a vydavateľ Mitrofan Beľajev ho však od tohto zámeru odhovoril. V protiklade s ostatnými symfonickými skladbami ide o absolútnu hudbu a nezachovali sa žiadne indície, ktoré by svedčili o programovom poňatí autorom alebo súčasníkmi. Je to tiež skladba, ktorá uzatvára skladateľovu prvú tvorivú periódu v znamení postchopinovskej, neskororomantickej, často pochmúrnej chromatickosti.
Rozbiť reťaze jestvujúceho
Podľa Julija Engela, jedného z prvých Skriabinových biografov (1918), je to „hudba pre vrchných desaťtisíc, vzdialená od zdravej šírky polí a lesov, ktorá vyrástla v zjemnenej a nervóznej atmosfére dusného veľkomesta. Boj, vášeň, výbuch – to sú typické črty hudobnej individuality pána Skriabina, nachádzajúce svoj výraz v označeniach tempestoso a appassionato, ktorými sú jeho diela posiate. Cítiť prielom k niečomu novému, snahu roztrhať reťaze jestvujúceho. (…) Skriabin len vychádza z nálady porazenosti a stiesnenosti, ale prichádza k triumfu, k zdolaniu prekážok, k plesaniu. (…) V jeho hudbe predsa cítiť svieži život, prudko si raziaci cestu vpred, hľadiaci smelo do budúcnosti, a nie slabú melanchóliu, nie rezignáciu na boj“.
Symfónia pozostáva z piatich častí a trvá okolo 48 minút. Prvú časť možno považovať za pomalú introdukciu, ktorá je attacca spojená s druhou, rýchlou časťou; štvrtá časť má funkciu scherza a je rovnako attacca spojená s rýchlym finále. Medzi nimi stojí pomalá obsiahla tretia časť ako kontrastné lyrické centrum symfónie. Obsadenie je na neskoromantické pomery pomerne skromné, ráta s bežným obsadením symfonického orchestra.
Z formovej stránky je to nanajvýš „klasické“ až „akademické“ dielo, nachádzame tu sonátovú, rondovú a trojdielnu piesňovú formu. O to intenzívnejšie skladateľ prepojil jednotlivé časti cyklu (s výnimkou tretej) pomocou spoločných tém a nachádzame tu tiež prvky tematickej transformácie. Hudobný štýl (aj) tejto symfónie je pomerne obskúrny. Metrorytmická zložka je z počutia len ťažko uchopiteľná, na spoľahlivé rozoznanie jednotlivých tém a motívov je potrebné podrobné štúdium partitúry.
Obskúrnosť alebo svojbytnosť?
Obskúrnosť vytvárajú isté spoločné znaky všetkých tém, ako aj spôsob ich spracovania: vyhrotená chromatickosť v horizontálnom i vertikálnom zmysle, mnohé ligatúry, trioly a najmä veľké intervalové skoky (nahor i nadol), frázy nepokojne plynú vo všeobjímajúcom legate. Aj napriek periodickej výstavbe možno povedať, že pravidlom sa tu stáva nepravidelnosť, v dôsledku čoho sa Skriabinov štýl javí ako trochu strojený a kŕčovitý. Čo sa týka harmónie, tá nie je pozoruhodná nadmerným množstvom modulácií, skôr morfológiou používaných akordov, najmä všadeprítomnými alterovanými dominantnými akordmi. Pravda, táto hudba je aj permanentne modulujúca a evolučná, zriedkavé kvintakordové spoje tonika‑dominanta pôsobia až banálne. Napriek niektorým výhradám treba skonštatovať, že 2. symfónia je skutočným majstrovským dielom aj v kontexte symfonickej tvorby na prelome 19. a 20. storočia a zjednocuje zakotvenosť v tradícii so štylistickou, pre autora príznačnou progresívnou svojbytnosťou.
Andante, 4/4, c mol
Pomalá kontemplatívna hudba, blízka panychíde s atmosférou smútočného pochodu v trojdielnej piesňovej forme, zodpovedá pomalému úvodu pred rýchlou sonátovou časťou. Prvú tému prináša klarinet, druhú v strednom diele uvádzajú sólové husle – obidve témy sa vrátia (v transformovanej podobe) vo finále (Príklad č. 1). Objaví sa však ešte jedna téma s typicky skriabinovským pôdorysom a klesajúcou septimou na začiatku v podaní trúbky: táto téma nadobudne veľký význam najmä v druhej časti. Inštrumentácia je vzdušná a subtílna, faktúra homofónna.
Allegro, 6/8, Es dur
Aktívna, dramatická a bojovná hudba v sonátovej forme, inštrumentácia zväčša v pléne, faktúra lineárna, polyfonická. Hlavná téma (č. 4) je odhodlaná a naliehavá, široko rozvinutá; vedľajšia téma (č. 5) k nej tvorí éterický kontrast (opäť klarinet in A, ktorý má v tejto symfónii niekoľko významných sólových úsekov). Typicky skriabinovská téma z predošlej časti (č. 3) je krátka a úderná, znie ako naliehavý výkrik, ale neustále mení svoj tvar – melodicky aj rytmicky. Expozícia a repríza sú takmer doslovne totožné, rozvedenie má primeranú váhu, podobne ako kóda. Na rozoznanie dôležitých dramaturgických bodov je však potrebné štúdium partitúry.
Andante, 6/8, H dur
Lyrické centrum kompozície s panteistickým ospevovaním prírody a mysticko‑reflexívnym charakterom. Opäť v sonátovej forme, homofónnej faktúre s úspornou a transparentnou inštrumentáciou. Nachádzame tu kombináciu tristanovskej chromatiky s Čajkovského intenzívne žiarivou melodickosťou. Široko klenutá hlavná téma (č. 6) zaznieva na začiatku v sólových husliach za asistencie trblietavej flauty, naznačujúcej spev vtákov (Príklad č. 3). Vedľajšia téma (č. 7) je tempovo pohnutejšia a smeruje dopredu, prináša koncertantný dialóg huslí a lesného rohu. Rozvedenie obsahuje jednu rozsiahlu gradáciu s náhlym zlomom, v jej priebehu sledujeme totálnu chromatizáciu tónového priestoru a na istý čas stratu tonálneho centra.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.