E. Prochác, violončelo
J. Palovičová, klavír
Len pred pár mesiacmi vydal Eugen Prochác spolu s akordeonistom Rajmundom Kákonim vydarené CD a už je tu ďalšie. Tentokrát so skvostnou klavírnou (i dramaturgickou) spoluprácou Jordany Palovičovej. Zostava skladieb na Hommage à Rostropovič je pomerne neobvyklá, pôvodne malo ísť o monotematický prokofievovský projekt. Ani proti aktuálnej konštelácii však nemožno nič namietať. Vydareným entrée je Suita z baletu Figliar (aranžmán R. J. Sapožnikov), dielo, ktoré sa k nám v pôvodnej verzii nedostalo. Zdatná inštrumentálna adaptácia prináša informáciu, ktorá nie je novinkou. Miniatúry, v ktorých sa Prokofiev pohráva so sarkazmom, nehou, humorom i exaltovaným výrazom, majú výrazný autorský rukopis. Dva kusy od Šostakoviča (aranžmán L. Atovmjan) tiež nie sú prekvapením. O stavoch svojho intersubjektívna podával skladateľ priebežne frapujúce svedectvá. Aj zaradená skladba hovorí o mnohom. „Sladký prameň“ hudby sa vzápätí mení na salónnu nálož, z ktorej presvitá groteska, úškľabok a napokon – martýrium.
Možnože náhodne, ale Prokofievova Sonáta C dur pre violončelo a klavír op. 119 má na albume výsadnú pozíciu. V nej môžeme v plnej miere vychutnávať „vážneho“ aj váženého autora s komplexným spektrom jeho rétoriky. A nielen to, vyznie tu aj inšpirovaný dialóg medzi oboma interpretmi: popri „exhibujúcom“ violončele obdivujeme veľkoryso budovaný klavírny part, v ktorom má priestor na svoju príslovečnú empatiu a muzikalitu Jordana Palovičová. Podobne sa to deje aj na ploche pôvabnej Sonáty in C op. 65 Benjamina Brittena. Ide o skvelú, sviežu skladbu, až po okraj naplnenú noblesnou a nápaditou hudbou, ktorá interpretom vo svojej akčnosti zaručuje tvorivo bdelý stav a vyžaduje aj plnú technickú pohotovosť. Ohľadom prítomnosti Brittena v susedstve Rusov sa v booklete dozvieme, že bol očareným obdivovateľom Rostropovičovho majstrovstva, pre ktorého skomponoval a ktorému venoval niekoľko skladieb. Nemožno obísť dve iskrivé dramaturgické lahôdky: Prokofievovo jadrné Scherzo a hlavne skladbu autora, ktorého meno sa nachádza v titule albumu. Mstislav Rostropovič, majster viacerých múzických „remesiel“ nezanedbal ani kompozíciu. Dokumentom tejto stránky jeho osobnosti je aj Etuda pre sólové violončelo, ktorá je pôvodne myslená ako inštruktážne dielo. Rozhodne pobaví sugestívnym humorom, nápadmi a neodolateľnou brilantnosťou.
Ďalšie CD je teda na svete. Je v prvom rade o „peknej hudbe“, o peknej interpretácii. Väčšina skladieb buď vôbec nebola nahraná alebo má u nás absolútnu premiéru. K „mimohudobným“ zložkám by som sa vyjadrila už zdržanlivejšie. Zvukový rezultát mi neprichodí vždy optimálny (M. Krajči, J. Ďuriš, I. Vrabec). Do kvalitného sprievodného textu (E. Prochác) sa votreli kozmetické chyby, najmä v prepisoch mien. A celkom na záver: neviem súhlasiť ani prísť na chuť výtvarnému riešeniu titulnej strany (J. Šantavá, P. Ďuriak) s enigmaticky vyznievajúcim súsoším protagonistov.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.