„Hudbe rozumie málokto, ale keď vlezieš niekomu do okna – tomu porozumie každý.“
(Ilja Zeljenka v rozhovore s Mariánom Vanekom.)
Už si presne nespomínam, kedy a pri akej príležitosti som po prvýkrát stretol Ilju Zeljenku. Muselo to byť niekedy v polovici šesťdesiatych rokov, niekde v blízkosti mojej alma mater počas štúdia na katedre muzikológie a celkom určite bol pri tom nezabudnuteľný Peter Faltin, guru mladých hudobných teoretikov, ktorý mňa a mojich spolužiakov s Iljom zoznámil. Ilja bol už vtedy výraznou postavou kultúrneho života Bratislavy, nepochybne vedúcim zjavom svojej skladateľskej generácie, človek s nespornou umeleckou autoritou a osobnou charizmou. Sporadické, no družné spoločenské posedenia so Zeljenkom v čase, keď už od Dunaja zavanulo slobodou, korenené cigaretami a nadmernými prísunmi pohárikov alkoholu (to som ako nefajčiar a presvedčený abstinent musel voľky-nevoľky tolerovať), pôsobili na nás, naivných a neskúsených ucháňov, priam ako zjavenie. Iljova intonačne ležérna dikcia, jeho žoviálny verbálny prejav sa vyznačovali zvláštnou, dovtedy nepoznanou noblesou. Nepoúčal nás, ani nevychovával. A hoci si z nás z času na čas ironicky uťahoval, bol pri svojich hravých narážkach výsostne kultivovaný, chápavý a jemný. Nestávalo sa, že by, často potúžený vodkou, pri svojich voľnomyšlienkarskych úvahách prekročil hranicu, za ktorou sa vtip mení na arogantnú a vulgárnu hrubosť. Povestný bol aj jeho svojrázny humor plynúci bez náznaku banalít a floskúl. Dokázal prekvapujúco spájať nezlúčiteľné veci a šokujúco konštruovať absurdné sylogizmy, o čom svedčí aj navonok nezmyselná veta z dávneho Zeljenkovho rozhovoru s karikaturistom Mariánom Vanekom, ktorú som si k svojmu textu zvolil ako citát.
Tento dnes už zabudnutý dialóg dvoch uletených enfants terribles domácej umeleckej scény je súčasťou rozsiahlej dvojzväzkovej publikácie s názvom Ilja Zeljenka – Rozhovory a texty, ktorú v roku 2018 v starostlivej edičnej adjustácii Vladimíra Godára vydalo Hudobné centrum. Knihy obsahujú takmer všetky texty či slovné prejavy, ktoré Zeljenka v priebehu svojho života napísal, respektíve komusi povedal. Sú tam zahrnuté desiatky rozhovorov pre dennú tlač i odborné periodiká, niektoré silne dobovo podmienené a teda už neveľmi aktuálne, iné zasa dojímavo osobné, s prenikavo obraznými metaforami („hudba pre mňa vždy bola istým druhom sna, ktorému dávam tvar, vnímateľný pre iných i po rokoch“), autorské úvahy a komentáre k vlastným skladbám, odpovede na ankety, zdravice, nekrológy, vtipné postrehy, kritické recenzie, slávnostné prejavy (pamätné „Už je to tu!“ na mimoriadnom zjazde ZSSKU v januári 1990) až po sugestívne, smútkom naplnené básne a neznáme prozaické útvary. Ústrednými kapitolami knihy sú však dva rozsiahle cykly rozhovorov, ktoré môžu čitateľovi poslúžiť ako kvalitná pramenná memoárová literatúra pri štúdiu dejín slovenskej hudby. V prvom texte Rozhovorov s Alexandrom Moyzesom (pôvodne vyšli vo vydavateľstve Scriptorium Musicum v roku 2003) Zeljenka podrobne spovedá nášho skladateľského barda, jedného z vedúcich predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny. Moyzes v nich mapuje svoju životnú a umeleckú dráhu a pri jej rekapitulácii je prekvapujúco úprimný (rozhovory vznikali ešte počas normalizácie). V uvoľnenej, nenáročne ladenej diskusii otvorene priznáva, že seriálnej, ba ani dvanásťtónovej hudbe nikdy nerozumel, a tak neprišiel ani na chuť poetike hudobnej avantgardy. To mu však nebránilo, aby s pochopením sledoval a podporoval úsilie svojich žiakov o samostatnú kompozičnú výpoveď.
V druhej, o poznanie kvalitnejšej sérii jedenástich rozhovorov, ktoré vznikli s odstupom dvadsiatich rokov, diskutuje Vladimír Godár so skúseným a životne ukotveným tvorcom Iljom Zeljenkom. Skladateľ zaujímavo rozpráva o rodičovskom dome i o vojnovom detstve, o svojom obdive k prírodným vedám (najmä o fascinácii fyzikou), podrobne opisuje svoju kompozičnú metódu i skúsenosti s filmovou hudbou, spomína na priateľské kontakty s ruskými či gruzínskymi hudobníkmi, hovorí o vzťahoch s generačnými kolegami, odkrýva pozadie kauzy svojej kantáty Oświęcim, letmo sa dotkne súboru Hudba dneška i legendárnych Smolenických seminárov pre súčasnú hudbu z konca šesťdesiatych rokov (mierne sa od oboch dištancuje, hoci práve on bol jedným z najdôležitejších účastníkov podujatia). S prekvapením sa dozvedáme, že Zeljenka až do nástupu na vysokoškolské štúdium kompozície nemal za sebou vlastne žiadne systematické hudobné vzdelanie: nebol absolventom konzervatória, ba nenavštevoval ani len tradičnú Ľudovú školu umenia, ktorá bola už vtedy módnou záležitosťou pre deti zo stredných mestských vrstiev. Pri vstupných pohovoroch na VŠMU vraj, podľa vlastných slov, nepoznal základné diela hudobnej literatúry 20. storočia, čím uviedol členov prijímacej komisie do stavu mierneho šoku. Ale prijali ho, talent pre hudobnú skladbu sa nedal prehliadnuť. Na Godárove kvalifikované podnety na tému skladateľská práca, kompozičný štýl či medzigeneračný konflikt reaguje Zeljenka zdržanlivo, s príslovečnou skromnosťou („nevidím to ako konflikt poetík, ale skôr ako konflikt etík“), pričom svoju osobu nikdy nekladie do popredia.
Medzi najpôsobivejšie texty publikácie patrí rukopisná esej Moje utópie – o sebe, hudbe a ostatnom (1986), kde Ilja okrem iného píše o svojom živote počas normalizácie v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Represie, ktoré v krajine nasledovali po potlačení tzv. obrodného procesu, tvrdo zasiahli všetky vrstvy obyvateľstva a celú jednu skladateľskú generáciu prakticky vyradili z umeleckého i zo spoločenského života. Časť Zeljenkových kolegov riešila svoju životnú situáciu zahraničnou emigráciou (Kolman, Šimai, Kupkovič, Faltin), časť zmĺkla a prijala svoj potupný údel bez toho, aby sa priveľmi zdiskreditovala. Ilja sa rozhodol inak, štýlovo: uchýlil sa na svoje tusculum do blízkej Harmónie, kde v tichosti žil a tvoril („v hudbe a prírode som hľadal odpovede na mnoho otázok – obľúbená literatúra: história, archeológia, grécki filozofi, biológia. Veľa som pracoval, hrajúc si nové skladby nevnímal som, že nie som hraný“). V dôstojnej samote a v intenzívnom pracovnom nasadení, obklopený len najbližšími priateľmi, pohŕdavo ignorujúc normalizačné kreatúry typu Mikulu a Nováčka, prechádza celým týmto kritickým obdobím ako morálne bezúhonný človek, ktorý sa v činoch či tvorbe nemusel po Novembri zodpovedať z kompromisov. Ale aj po revolučných zmenách a v novej politickej situácii pokračuje Zeljenkov životný príbeh sťa sínusoida. Istý čas je na vrchole – stáva sa predsedom Slovenskej hudobnej únie, stojí pri zrode festivalu súčasnej hudby Melos-Étos a na jeho pleciach je zrazu zodpovednosť za riešenie naliehavých problémov jedincov i hudobných inštitúcií. Už po dvoch rokoch to unavený vzdáva, skladá funkciu predsedu Únie, naďalej sa však angažuje vo výbore Melosu, odkiaľ ho v roku 2000, rok pred 6. ročníkom festivalu, hanebne vyobcujú. Však ten ročník tak aj vtedy dopadol...
Ilja Zeljenka, môj takmer o poldruha desaťročia starší druh, prežil čestný a vrchovato bohatý tvorivý život, s mnohými vrcholmi a pádmi. Tak už to v živote býva. Nikdy sa však nespreneveril mravnému imperatívu, ktorý si stanovil na začiatku svojej umeleckej dráhy. Jeho Rozhovory a texty sú toho presvedčivým svedectvom.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.