„Ja v pokore ďakujem umeniu – hudbe, že ma celý život dvíhala, robila šťastným a možno aj lepším.“
Ján Cikker
Komorná inštrumentálna hudba zaberá v rámci Cikkerovej tvorby významný priestor, najmä keď si uvedomíme, že sa jej venoval od útlej mladosti až do svojich posledných dní. Skladba Domovina je jeho posledným dokončeným dielom, po ktorom sa ešte primäl k písaniu svojej desiatej opery Antigona, tú však už nedokončil. Osud Cikkerovi namiešal veľmi pestrú paletu životných peripetií od skorej straty otca (štvorročný) cez šťastné okamihy strávené poznávaním slovenskej prírody a štúdiom hudby, vojenské povinnosti, nenaplnenú prvú lásku, mnohé sklamania v tej najcitlivejšej – profesionálnej sfére, až po poznanie človeka veľkého i malého ducha. Tieto skúsenosti a osobitne dominujúci vrúcny vzťah k matke, ako aj všeobecná bezhraničná láska sa stali témami jeho umeleckej tvorby. CD Inštrumentálna tvorba mapuje komorné kompozície od jeho 19 rokov. Scherzo (pre sláčikové kvarteto) napísal v r. 1930 k prijímacím skúškam na pražské Konzervatórium. Dielko je plné mladíckeho optimizmu, vychádza z romantickej tradície a necháva tušiť veľký tvorivý potenciál, Cikkera v ňom však ešte nepoznať. Kým v skladbe Duo pre husle a violu op. 13 (1936) skladateľ ešte stále hľadá svoju identitu, v Druhom sláčikovom kvartete op. 14 napísanom v tom istom roku sa už identifikuje zreteľnejšie a kreuje svoj osobitý hudobný jazyk, ktorý naplno rozvíja v Slovenskej suite op. 22 (1943) a vo svojich neskorších dielach ako Tatranské potoky (1954), dedikované tatranskej horskej službe. Sláčikové kvarteto Domovina (1986) vzniklo v priebehu niekoľkých dní, len dva mesiace po ukončení práce na opere Zo života hmyzu. Cikkerova únava, nielen z práce na opere, zanechala na skladbe pečať starnúceho, bilancujúceho človeka. Jeho typická energickosť, živelnosť a vzrušenie v hudbe sa vytratili, resp. pretavili sa do melanchólie spojenej s kontemplatívnosťou, nie však do sentimentality. Akoby nám chcel povedať: vlasť, ktorú tak veľmi milujem, je kolíska môjho utrpenia. Skladbe však ponecháva typický expresívno‑lyrický charakter vyvolávajúci dojem úpenlivosti a naliehavosti prosby‑modlitby. Venoval ju, podobne ako viaceré svoje skladby, svojej manželke.
Interpretácia Tatranských potokov našou poprednou klaviristkou Danielou Varínskou podčiarkuje Cikkerovu expresivitu a jej dôkladná artikulácia vyzdvihuje jemnú ornamentiku hlasov a citlivo rozpráva ich príbehy. Slovenskú suitu vo verzii pre dva klavíry brilantne uchopili špičkoví slovenskí klavírni virtuózi Jordana Palovičová – ktorá sa interpretácii Cikkerovej klavírnej tvorby venuje dlhodobo – a Jakub Čižmarovič. Pod ich prstami ožíva hravý, roztopašný, delikátny tón s vyváženým dramatickým akcentom a impresionistickou sonorikou. Ich Cikker pôsobí prekvapivo zádumčivo, no napriek tomu veľmi presvedčivo a suverénne. Táto interpretácia predstavuje Cikkerov klavír v novom, veľmi elegantnom šate.
Janáčkovo kvarteto pôsobí na hudobnej scéne vyše sedem dekád. V dnešnom zložení účinkujú od r. 2015, ich zvuk je svieži, jasne definovateľný, kompaktný, miestami však možno zbytočne ostrý. Scherzo, Druhé sláčikové kvarteto a Domovinu uchopili profesionálne s vyhraneným interpretačným názorom. V Scherze dominujú tón prvých huslí a odľahčený výraz, ktorý tomuto hravému dielu prináleží. Dve ďalšie, závažnejšie skladby interpretuje kvarteto v silne expresívnom výraze s deklamáciou napätia a uvoľňovania. Kvarteto Domovina by si síce zaslúžilo viac pianových, pokojnejších plôch s dôrazom na impresionistickú náladu a farebnosť, no aj tak sa interpretom podarilo vystihnúť jeho tragiku, melanchóliu aj nežnú spomienku na mladosť. V závere ju Cikker do skladby prepašoval v podobe štylizovanej ľudovej piesne a poslednej kadencie končiacej sa durovým akordom, ktorý je symbolom zmierenia.
Článok bol uverejnený v čísle 09/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.