Dai Fujikura prišiel ako 15-ročný z rodnej Osaky do Londýna, aby sa stal skladateľom filmovej hudby. Počas štúdia na Trinity College of Music, kde prišiel do kontaktu s hudbou osobností ako Pierre Boulez, György Ligeti či Tōru Takemitsu, však v jeho pôvodných ambíciách nastal menší posun a mladý Japonec sa namiesto tvorby soundtrackov k hororom (tie ho priťahovali najviac) obrátil k sfére nekomerčnej umeleckej hudby. Zmena preferencií sa oplatila: ocenenia na súťažiach a objednávky od renomovaných sólistov a súborov sa mu doslova hrnú a dnes 38-ročný Fujikura sa počtom premiér (ale aj repríz) svojich kompozícií po celom svete môže považovať za mimoriadne úspešného autora. Nemožno sa preto čudovať, že po výbere z jeho diela siahol aj súbor z nám geograficky blízkych priestorov. Prague Modern je komorný orchester zložený zo zástupcov základných nástrojových skupín – ide teda o teleso typu London Sinfonietta či Klangforum Wien – a tvoria ho poprední českí hudobníci orientovaní na novšiu hudbu (napríklad členovia Fama Quartet na čele s Davidom Danelom), ale aj niekoľko slovenských hostí (klaviristi Ivan Šiller a Jakub Uhlík). Pod vedením Pascala Galloisa, špičkového fagotistu a experta na súčasnú hudbu, súbor pripravil na vynikajúcej interpretačnej úrovni výber piatich diel japonského skladateľa. Fujikurovský projekt uzrel svetlo sveta aj vo forme CD, ktoré bolo prezentované na koncerte na Lycée Turgot v Paríži začiatkom apríla.
Mohol by to byť iba „ďalší Japonec“, komponujúci hudbu dôsledne podľa pravidiel, v dokonalom súlade s európskym postavantgardným kánonom a – bez výraznejšej individuality a charizmy. Dai Fujikura je však, našťastie, trochu iný prípad. Jeho skladby majú charizmu aj individualitu, a to tak individualitu identifikovateľného skladateľského rukopisu, ako aj svoju vlastnú individualitu vychádzajúcu z konkrétneho nápadu či kompozičného princípu. Podobne ako u Ligetiho, aj u Fujikuru ide o imaginárne „zvukové krajinky“ a každá z nich má vlastné charakteristiky. Päť skladieb na CD spája rad spoločných znakov, no zároveň každá z nich tvorí samostatný, od ostatných odlíšiteľný zvukový svet. Navyše, okrem cieľavedomej práce s nápadmi tu nechýba cit pre dramatično (preto môžem súhlasiť s autorom, ktorý sám seba označuje za „romantického“ skladateľa, hoci hovoriaceho aktuálnym jazykom) a neprehliadnuteľná, hravosťou dýchajúca sviežosť. Z pätice skladieb ma spočiatku oslovili najmä posledné dve, no v ich svetle som čoskoro dokázal oceniť aj zvyšné tri. Grasping pre sláčikový orchester je jemnou poetickou víziou, z ktorej homogénneho pradiva sa občas vynoria melodické fragmenty, ktoré autor neváha „romantizovať“ použitím vrúcneho vibrata, a sluch tu môže zachytiť aj letmú ilúziu harmónie. Kontrast homogénneho ansámblového zvuku a sólistických vstupov jednotlivých nástrojov je generátorom napätia aj pri Fifth Station (romanticky vášnivé violončelo) a v širšom zmysle tiež v dvoch úvodných kompozíciách. Unikátny zvukový obraz vo Vanishing Point vzniká protipostavením sláčikových a bicích nástrojov, ktoré majú vymenené úlohy (vibrafón rozoznievaný sláčikom, sláčikové nástroje plastovými plektrami), Time Unlocked prebieha v dvoch rôznych „časových pásmach“, keď proti živo pulzujúcemu klavíru, husliam a viole vstupujú do hry pomaly sa rozpínajúce pásma multifonikov hoboja, klarinetu a fagotu. Záverečné Calling je jedenásťminútovým sólovým defilé Pascala Galloisa. Kontrast v tomto prípade tvoria geniálnym spôsobom využité multifoniky a naliehavo kantabilné línie a recitatívne floskuly vo vysokom registri. Tradičný európsky šerosvit s exotickou príchuťou japonskej tieňohry. Fagot sa tu mení na akéhosi kyborga – zrnité multifoniky evokujú svet analógovej elektroniky, vypäté „spievanie“ v extrémne vysokej polohe zasa hraničné ľudské afekty. A ako skladba postupuje, rozdiely sa stále viac stierajú..
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.