Album z produkcie Hudobného centra prezentuje mladšiu generáciu slovenských jazzmanov, ktorá sa aj napriek kritickým hlasom o zlých existenčných podmienkach ukazuje ako celkom životaschopná. Predstavovať na tomto mieste Radovana Tarišku a Ondreja Krajňáka považujem za zbytočné. Postačí, že ide o dobre zohratú dvojicu a to aj vďaka spoločnému účinkovaniu v kapele speváčky Idy Kelarovej alebo vo formácii Hot House (s Jurajom Bartošom). Kto by však očakával neviazané bebopové orgie, bude pri počúvaní albumu Elements pravdepodobne sklamaný. Väčšinu času (teda okolo 50 minút) sa hudba nachádza v polohe introvertných meditácií a prevažne mimo zaužívaných formových schém. Štyri elementy (Zem, Oheň, Voda, Vzduch) sú voľnými asociatívnymi pomenovaniami jednotlivých častí. Občasné zvukomalebné prvky sú použité viac-menej symbolicky a netvoria základ hudobného materiálu. Ten je načrtnutý v prológu (niekoľko „elementárnych“ intervalov: kvarta, kvinta, oktáva) a hudobníci z neho vychádzajú aj v ďalších častiach. Igor Wasserberger v sprievodnom texte spomína inšpirácie artificiálnou hudbou - najmä tvorbou Bélu Bartóka, čo je dosť pravdepodobné. Niektoré melodické aj harmonické postupy môžu skutočne asociovať Bartóka, rovnako ako určité rytmické modely (napr. opakované tóny v Elemente 3). Pravdaže to nie je jediný inšpiračný zdroj. Nájde sa tu všeličo: variácie na popsong (Element 1), tendencie k voľnej improvizácii, trochu v štýle Herbieho Hancocka alebo Chicka Coreu (ktoré sú asi zaujímavejšie pri živom predstavení ako pri počúvaní štúdiovej nahrávky), aj zakotvenie v tradičnejších jazzových vodách (Element 4, Epilóg). K tejto mozaike je pripojený bonusový track, kde hudobníci ponúkajú duchaplnú a vtipnú verziu známeho štandardu Someday My Prince Will Come. Pre niekoho môže byť toto CD fascinujúcim putovaním po rôznych žánroch, pre iného možno nesúrodá „všehochuť“. V každom prípade poskytuje možnosť výberu. O vynikajúcej interpretačnej úrovni obidvoch protagonistov netreba veľa hovoriť. Zvuk je nasnímaný a spracovaný kvalitne ani vizuálnej stránke nemožno nič vyčítať. Otázkou ostáva štýl. No myslím si, že pre Tarišku a Krajňáka bol omnoho dôležitejším momentom pôžitok zo vzájomnej hudobníckej interakcie. V každom prípade sa im podarilo vzbudiť vo mne zvedavosť, akými cestami sa bude uberať ich spolupráca v budúcnosti.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.