Hudobná kultúra Iránu predstavuje v našich končinách pomerne veľkú neznámu. Pritom o zaujímavosti z tejto oblasti nie je núdza – Irán sa môže chváliť výdobytkami veľmi starej civilizácie a kultúry, unikátnou architektúrou, poéziou Nizámího či Rúmího a v neposlednom rade bohatstvom perzskej klasickej hudby, virtuóznej a extatickej, ktorej rozvinutá a dodnes živá tradícia môže smelo konkurovať tradícii a komplexnosti indickej hudby. Irán má však aj scénu súčasnej hudby západného typu, z ktorej napriek politickým a spoločenským problémom vyšlo viacero mladých skladateľských osobností.

Amin Sharifi


Hudba Mohammada Amina Sharifiho (1993), reprezentanta najmladšieho pokolenia Iráncov, ktorí po štúdiách v Teheráne odišli na univerzity či hudobné akadémie v USA alebo Európe, je prekvapujúco dvojtvárna. Jednu časť jeho skladateľského portfólia tvoria kompozície tradičného strihu, zvukovo tiahnuce k ľubozvučnosti európskej hudby z prelomu 19. a 20. storočia. K nim patria napríklad skladby zo sólového klavírneho albumu Shifting Colors on the Slant (2013–2017), prepájajúce princípy improvizácie v tradičnej perzskej hudbe s kvetnatými debussyovskými figuráciami a farebnou harmóniou. V duchu sviežej ľubozvučnosti a všeobecnej prístupnosti sa nesie aj trojkoncert pre sopránsaxofón, trombón, akordeón a orchester TrombiOnophon or Riders in the Field of Hope (2017), ktorý Sharifimu vyniesol prvú cenu na skladateľskej súťaži Concorso 2 Agosto v Bologni.
Druhou, odvrátenou stránkou jeho už pomerne bohatej tvorby je kompozícia pomocou počítačovej spektrálnej analýzy, ktorú ako programátor sám vyvinul a ktorá mu dokáže do najpodrobnejších detailov sprostredkovať zvukový obraz záznamu akejkoľvek už existujúcej skladby. Na základe údajov potom môže jej spektrum vyplniť znova, spätne, pomocou akustických nástrojov. Medzi takéto „rekompozície“ patrí napríklad Aposynthesy (2019), ktorá v minulom roku zaznela na Ostravských dňoch v podaní Ostravskej bandy.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Aktualizované: 11. 08. 2020
x