V roku 1942 sa vo Weimare a Florencii zišli zástupcovia fašistických mládežníckych organizácií, aby dokázali celému svetu, že „dávno padlo heslo, že v rinčaní zbraní mlčia múzy“. Manifestácia mala pod vedením „garantov a nositeľov európskych kultúrnych a duchovných hodnôt“, Nemecka a Talianska, „demonštrovať pokoj a mier v srdci Európy“, t. j. v spojeneckom bloku dvanástich zúčastnených krajín. Za Slovenskú republiku sa na nej zúčastnila 43-členná výprava, ktorá mala prezentovať, „čiu pesničku Slovensko spieva“. V Slovenskom „repertoári“ sa odrážali dva základné ideologické piliere klérofašistického totalitného režimu – kresťanstvo a etnický nacionalizmus. Mládež bola do ich tajov zasväcovaná systematicky a celoplošne – na platforme povinnej školskej dochádzky.
Ideologické piliere štátu
Prebúdzanie a sústavná výchova hudobnosti mládeže, vzbudzovanie sociálnych a vlasteneckých citov, lásky k ľudovej piesni a hudbe – tieto ciele boli deklarované v školskej hudobnej výchove už v období prvej ČSR. Intenzívna pozornosť, venovaná v období prvej republiky oblasti školstva, bola dôkazom uvedomenia si úlohy výchovy a vzdelávania v procese legitimizácie nového usporiadania spoločnosti. V novom štátnom zriadení po r. 1939 sa malo vyučovanie hudby v rámci povinnej školskej dochádzky väčšmi zamerať aj na regionálnu hudobnú tradíciu. K predpísanému obsahu vyučovania spevu pribudol nácvik dvadsiatich štyroch povinných ľudových piesní. Ich vyučovanie malo „podporovať vedomie národnej pospolitosti a uľahčovať spevné prejavy družnosti príslušníkov národa všetkých krajov Slovenskej republiky“. Popri ľudových piesňach mali žiaci dokonale ovládať štátnu hymnu Hej, Slováci a tiež vlastenecké piesne ako Bože, čos’ ráčil, Kto za pravdu horí, Slovák som a Slovák budem. Povinné piesne sa mali podľa učebných osnov ľudových škôl spievať aj „pri pochodovaní“.
Okrem národnej výchovy sa vo vyučovaní v 40. rokoch zrkadlil aj vzrastajúci význam kléru. Súčasťou vyučovania spevu mali byť popri povinných piesňach i piesne cirkevné, a to ako „veľmi dôležitý a vplyvný zjav kultúrny“ a ako „esteticko‑výchovný a vzdelávací prostriedok“ v službách „nielen kresťanskej výchovy, ale i výchovy národnej“. Ministerstvo školstva o tom informovalo Výnosom z 12. februára 1940 o cirkevných piesňach na štátnych národných školách: „Boly [sic.] časy, keď u Slovákov národné povedomie udržiavala len cirkevná pieseň. No, tento svoj význam zachovala si cirkevná pieseň i dnes a bude ho mať i v budúcnosti. Ľud slovenský má cirkevné piesne vo veľkej obľube.“ […] „Preto na národných školách v hodinách spevu a pri hudobnej výchove nech sa povzbudí láska detí nielen k ľudovým (národným) a vlasteneckým, ale v rovnakej miere i k piesňam cirkevným, najmä k vianočným, veľkonočným, a pod.“
Vo výbere ostatného repertoáru mali učitelia relatívne voľnú ruku – pod podmienkou, že bude hudobne a obsahovo vyhovovať pedagogickým zásadám a požiadavkám národnej výchovy. Zoznam piesní, ktoré plánoval učiteľ počas školského roka so žiakmi nacvičiť, však musel uviesť v podrobných učebných osnovách spevu. Tie mal vypracovať spoločne s učiteľským zborom a po schválení školským inšpektorom odovzdať ministerstvu školstva.
Cenzúra a propagandaPretože obsah vyučovacích pomôcok vydaných pred r. 1939 nebol v súlade s novým ideálom národnej výchovy, učitelia dostali vo februári 1939 od slovenského ministra školstva pokyn, aby zrevidovali učebnice a označili obsah, ktorý nevyhovoval „kresťansko‑národnému duchu“.7 Školskí inšpektori mali zhromaždiť učebnice používané v ich školskom obvode a zaslať ich spolu s posudkami ministerstvu školstva. Ministerstvo všetky podklady spracovalo a zverejnilo informácie o nevhodnom obsahu, ktorý mali učitelia v učebniciach vyznačiť a ktorý sa mal pri vyučovaní vynechať. Takto mali postupovať do času, kým neboli učebnice nahradené novou učebnou pomôckou.
Pre vyučovanie spevu na ľudových a meštianskych školách bolo v r. 1939–1945 schválených sedem nových titulov. Keďže niektoré z nich mali viacero dielov pre rôzne školské ročníky, išlo dohromady o sedemnásť nových spevníkov, učebníc a metodických príručiek. Učebné pomôcky schvaľovalo Ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠANO). V prípade cirkevných škôl cenzurovala a schvaľovala učebné pomôcky príslušná cirkevná vrchnosť. Učebnice mali zdôrazňovať a prehlbovať poznatky s osobitným významom pre štát a jeho kultúrne, hospodárske a politické vzťahy. V súlade s osnovami mali vychovávať zo žiakov dokonalé vzory kresťanského cítenia a života a dobrých občanov národného spoločenstva a osobitnú pozornosť venovali všetkému, čo posilňuje citový vzťah žiactva k domácej pôde, k vlastnému národu a oddanosti štátu. To, či učebnica vyhovuje stanoveným kritériám, posudzovalo MŠANO spoločne s tromi „štátoobčiansky spoľahlivými“ 8 recenzentmi.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.