Každá ideológia potrebuje svoje nástroje propagandy. Ideálne čo najsilnejšie a najvplyvnejšie. Je teda samozrejmosťou, že aj slovenská národnobuditeľská agenda prvej polovice 20. storočia si robila nároky smerom k „významnému šíriteľovi, reprezentantovi kultúry a umenia slovenského národa“¹ – Slovenskému národnému divadlu, a to už od jeho založenia v roku 1920. Po vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939 prešlo Národné divadlo z rúk súkromného vlastníka do správy štátu. Ten pokračoval v usmerňovaní kultúrnej politiky na pôde divadla o to markantnejšie. Popri personálnych čistkách a cenzúre umeleckého obsahu sa charakter štátu prejavoval aj v zásahoch do dramaturgickej línie divadla – najmä jeho najmladšej, voči umeleckým, ale aj spoločenským trendom najmenej rezistentnej zložky – operety.
SND sa borilo s problémami ideologického smerovania už v prvých dvoch desaťročiach svojej existencie: „Za Kvetnatú cestu, ktorú sme uviedli, nadávali mi komunisti, že je buržoázna, a buržoázia zas, že je komunistická,“ komentoval situáciu už vo februári 1937 vtedajší šéf Činohry SND Janko Borodáč na porade „o potrebách slovenského divadelníctva“. Porada mala účastníkom pripomenúť ideový rámec založený na posilňovaní slovenského národného povedomia, na pestovaní a kultivácii slovenskej kultúrnej identity. Oddanosť tomuto rámcu sa odzrkadlila v divadelnej dramaturgii, personálnych čistkách, a tam, kde to ľahkosť múzy umožnila, dokonca aj v dramaturgických a inscenačných zásahoch do samotných diel.
V období prvej ČSR bol riaditeľom Slovenského národného divadla český súkromný podnikateľ Antonín Drašar. Po jeho prepustení v r. 1938 prešlo SND do správy Ministerstva školstva a národnej osvety Slovenskej krajiny a jeho vedenie prebral vládny komisár Dušan Úradníček. Od Národného divadla sa od r. 1939 očakávalo, že bude slúžiť „slovenskému kolektívu, národu a štátu, nezabúdajúc pri tom na zorný uhol nemecký“. Aby mohlo plniť stanovené ciele, bolo ho treba podľa výboru divadelnej ankety z r. 1939 po poštátnení poslovenčiť. Český divadelný súbor pôsobiaci na pôde SND od čias spoločného štátu bol zrušený, no v súlade so zahraničnopolitickými obratmi po r. 1938 bolo v apríli 1939 zavedené iné nóvum, a síce sezónne zriadenie nemeckého divadla. Išlo o dohodu SND s na Slovensku pôsobiacim nemeckým divadelným združením.
Enfant terrible národnej scényDo rámca predstáv o reprezentatívnej role prvej slovenskej divadelnej scény sa najmenej darilo vtesnávať repertoár najmladšej a v tom čase najmódnejšej zložky Slovenského národného divadla – operety. Podľa podpredsedu 1. zboru Slovenskej ligy Ivana Urbánka, ktorý predsedal stretnutiu slovenských divadelníkov v r. 1937, umeniamilovné obecenstvo „ťažko znášalo zavádzanie operiet na našu jedinú národnú scénu, ktorými bola táto degradovaná na stupeň zábavného podniku“. Nezabudol zdôrazniť, že „šlágrová hudba je skoro jako narkotický jed“ a že „bude treba veľkej práce, práce sústavnej, aby účinky tejto infekcie minuly“. V nadväznosti na to vyjadril úľavu, že postupom času sa z repertoáru vytratia „operety skoro pornografického obsahu“, akými boli podľa neho opereta Roberta Stolza Pepina, Fényesa Szabolcsa Mája a Kvet Havaja od Paula Abrahama. Kým však v úvode stretnutia tlmočil Urbánek požiadavku obmedzenia operetných predstavení len na „diela umelecky skutočne cenné“, v diskusii neskôr už žiadal, aby bola opereta pri SND zrušená. Operety sa však uvádzali v SND až do r. 1945 a po celý čas boli aj napriek Urbánkovým premisám o ich nevhodnosti hojne navštevované.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.