Kapela Imricha Esterházyho v rokoch 1725-1745

Arcibiskup-prímas Imrich Esterházy (1663–1745) patril k najväčším mecénom umenia v dejinách Bratislavy. Študoval v Ríme na Collegium Germanicum et Hungaricum, za kňaza bol vysvätený v roku 1688. Pôsobil ako profesor na Trnavskej univerzite, bol členom a generálnym predstaveným rádu paulínov, tajným radcom cisára Karola VI., biskupom vo Váci, Záhrebe a Veszpréme. Uhorským prímasom sa stal 1. septembra 1725. Dlhú dobu sa vedelo najmä o Esterházyho zásluhách za výtvarné umenie a architektúru, zamestnával umelcov ako Georg Rafael Donner či Antonio Galli-Bibiena. V prvej polovici 18. storočia mal však v Bratislave aj vynikajúcu kapelu, ktorej osudy boli doteraz neznáme.

Imrich Esterházy bol známy ako veľmi štedrý mecén, dal postaviť cca 70 kostolov, podporoval mnohé rehole (kapucínov, paulínov, uršulínky, alžbetínky, františkánov, milosrdných bratov, jezuitov, trinitárov a i.), veľa prostriedkov venoval na charitu. Esterházy sa zaslúžil o prestavbu primaciálneho paláca (stál na mieste dnešného Primaciálneho paláca), letnej rezidencie, barokizáciu Dómu sv. Martina. Ako veľký ctiteľ sv. Jána Almužníka nechal postaviť kaplnku tohto svätca a prácami poveril Donnera.

Vznik a rozvoj kapely
Fungovanie Esterházyho kapely v rokoch 1725–1745 nebolo až doteraz prebádané, hoci existencia tohto telesa patrí k najsvetlejším obdobiam hudobných dejín nielen Bratislavy, ale celej strednej Európy. Privátna kapela arcibiskupa sa začala formovať ihneď po jeho uvedení do úradu a v rokoch 1726–1729 mala 10–12 členov. Jej jadro tvorili skladatelia Johann Matthias Schenauer († pred 1760) a Leopold Carl (1698–1744), ktorý bol zároveň dlhoročným koncertným majstrom, ďalej kancelista a libretista Friedrich Syhn, ďalší dvorský úradník a hobojista Anton Christiani, hráči na sláčikových nástrojoch Hyacinthe Pichon, Jacob Henschel a Carl Trautmansheim, trubači Alexander Agner a Martin Streška, hráči na prirodzených rohoch Wenzel Bauer a Georg Häring, fagotista František Dušek. Pravda, ako to bolo v tom čase bežné, väčšina hudobníkov hrala na viacerých nástrojoch, napr. Dušek na priečnej flaute, Agner a Bauer hrali aj na lutne. V Esterházyho kapele si boli všetci hudobníci formálne rovní, v úradných dokumentoch (výplatné listiny, kvitancie, zmluvy a pod.) sa uvádzajú ako „Musicus“, niektorí význačnejší „Cammer-Musicus“.
Veľký rozvoj kapely nastal v 30. rokoch 18. storočia. V roku 1730 Esterházy angažoval vynikajúceho hráča na klávesových nástrojoch a skladateľa Josepha Umstatta (1711–1762), ako aj talianskeho fagotistu-virtuóza Angela Cavallariho. V rokoch 1731–1732 pôsobil v kapele dokonca jeden z najlepších huslistov Cisárskej dvorskej kapely vo Viedni Johann Otto Rossetter (cca 1680–1754), jeho syn Johann Killian Rossetter, v roku 1734 prišiel ďalší viedenský huslista Joseph Hilverding a viacerí ďalší. V roku 1736 sa stali členmi kapely dvaja hudobníci grófa Kinského („Musici Kinskiani“) Adam Zdanský a Johann Joseph Stephan (Štěpán), v roku 1737 ďalší vynikajúci huslista Giacomo Calandro (1707–1788), ktorý predtým pôsobil ako koncertný majster v rôznych talianskych orchestroch (napr. Teatro Capranica v Ríme) a po Esterházyho smrti (resp. po rozpustení kapely) v rovnakej funkcii v opernej spoločnosti G. B. Locatelliho v Prahe, Drážďanoch, Hamburgu a inde. Väčšina hudobníkov prejavovala Esterházymu mimoriadnu vernosť a pôsobila v kapele vlastne celý tvorivý život, napr. Carl, Schenauer (s výnimkou rokov 1732–1735), Agner a ďalší. S Esterházyho kapelou spolupracovali aj ďalší známi hudobníci, napr. francúzsky fagotista Louis Détry, ktorý predtým účinkoval na rôznych šľachtických dvoroch v Nemecku (Würzburg, Stuttgart). Détry však nebol stálym členom súboru.

Francesco Durante v Bratislave
Hoci v lete 1739 z Esterházyho služieb odišiel (NB súčasne s Donnerom) Joseph Umstatt, ktorý od roku 1737 zastával neoficiálne post kapelníka (podpisoval sa ako jediný zo všetkých hudobníkov „Music-Director“), aj v 40. rokoch mala kapela vynikajúcu úroveň. V roku 1740 prišli totiž niekoľkí Taliani na čele so slávnym Neapolčanom Francescom Durantem (1684–1755). O pobyte Duranteho v Prešporku sa doteraz nevedelo. Na jeseň roku 1739 opustil náhle svoje miesto na Conservatorio dei Poveri di Gesù Cristo a do Neapola sa vrátil až v roku 1742 (avšak na Conservatorio di S. Maria di Loreto). Podľa zachovaných dokumentov Durante strávil v Prešporku minimálne celý rok 1740 (dosvedčujú to výplatné listiny i zachované kvitancie o prevzatí platu). Či bol Durante v Bratislave ešte aj v čase korunovácie Márie Terézie (1741), zatiaľ nemožno povedať. Táto udalosť bola nepochybne najvýznamnejšou v posledných rokoch existencie Esterházyho kapely. Po tom, ako sa totiž časť hudobníkov Cisárskej dvorskej kapely musela po korunovácii vrátiť do Viedne, plnili niektoré z jej funkcií práve hudobníci prímasa Esterházyho, ktorý Máriu Teréziu korunoval. Spolu s Durantem prišli v roku 1740 do Prešporka aj kastráti Domenico Tasselli, Filippo Antonelli (altista, ktorý pôsobil od roku 1734 v Cisárskej dvorskej kapele vo Viedni) a istý Dario (priezvisko zatiaľ nepoznáme). Ešte v roku 1743 sa stal členom kapely husľový virtuóz Carl David von Cronnenstein (1709–1746). Celkovo pôsobilo v rokoch 1725–1745 v Esterházyho kapele vyše 50 hudobníkov, kapela mala v 30.–40. rokoch stabilne 15–20 členov, svojho kopistu a sluhu, ktorý sa staral o hudobné nástroje („Instrumentdiener“).

Sociálny status a  platy hudobníkov
Vo výplatných listinách („Besoldungslisten“) Esterházyho dvora, ktorý mal v 30. rokoch cca 80 ľudí, sa nachádzajú hudobníci pomerne vysoko, hneď za arcibiskupovými radcami, dvomi lekármi a vyššími dvorskými úradníkmi. Pravda, ako to bolo v tej dobe bežné, niektorí hudobníci – najmä fagotisti (s výnimkou Cavallariho) a hráči na rohoch – sú zaradení medzi sluhami („Livray-Bediente“). Ich platy boli, samozrejme, podstatne nižšie než u ostatných. Jednoznačne najlepšie plateným hudobníkom bol F. Durante, ktorého štvrťročný plat bol 125,- florénov (ročne 500,- fl), čo je porovnateľné s inými šľachtickými kapelami tej doby v strednej Európe (s výnimkou Cisárskej dvorskej kapely vo Viedni). Rovnaký plat mal aj hlavný radca Esterházyho G. C. van den Driesch a osobný arcibiskupov lekár F. von Managetta (vyšší plat mal len Esterházyho tajný radca A. Paluška, štvrťročne 375,- fl). Druhý najvyšší plat spomedzi hudobníkov mal G. Calandro – štvrťročne 111,- fl (ročne 444,- fl), L. Carl a J. O. Rossetter dostávali štvrťročne 96,- fl, J. M. Schenauer, A. Cavallari, J. Hilverding 86,- fl, J. Umstatt štvrťročne iba 73,30 fl (ročne 294,- fl), teda rovnaký plat ako väčšina trubačov alebo hudobníci od grófa Kinského. Bolo to pomerne málo, keďže od roku 1737 vykonával fakticky aj funkciu kapelníka. Tento relatívne nízky plat bol pravdepodobne jednou z príčin Umstattovho odchodu z Prešporka. Esterházyho hudobníci však boli platení najmä podľa veku a Umstatt patril k najmladším (do kapely prišiel ako 19-ročný). Umelci mali navyše aj ďalšie zdroje príjmu, napríklad G. R. Donner mal štvrťročný plat iba 37,30 fl, čo sa na prvý pohľad zdá mimoriadne málo, ale bol platený zvlášť za každú umeleckú objednávku, podobne ako všetci skladatelia v kapele – J. M. Schenauer, L. Carl, J. Umstatt, J. O. Rossetter, J. P. Behr či F. Durante – za každú skladbu osobitne. Pritom tento honorár nebol zanedbateľný, napríklad Schenauer dostal v roku 1731 za jednu skladbu 12 kremnických dukátov, čo bola pomerne vysoká suma. Spomedzi hudobníkov boli najmenej platení sluhovia („Livray-Bediente“), najviac dostával fagotista Jakub Štetina – štvrťročne 48,30 fl (ročne 196,- fl), no napríklad ďalší fagotista Michael Meissner iba 10,- fl (ročne 40,- fl), dlhoroční hráči na rohoch Andreas Glasser a Joseph Frosch mali štvrťročne po 45,- fl, no ich kolega W. Bauer o čosi skôr iba 7,30 fl, rovnako ako mnohí ďalší sluhovia. K najlepšie plateným hudobníkom I. Esterházyho patril francúzsky fagotista Louis Détry,  v roku 1739 dostával takmer pravidelne mesačne 33,- fl, čo by predstavovalo ročný plat takmer 400,- fl.
Okrem platu dostávali tí hudobníci, ktorí nebývali v arcibiskupskom paláci – L. Carl, J. Umstatt, J. O. Rossetter, A. Cavallari, C. D. von Cronnnestein a niektorí ďalší – aj príspevok na bývanie („Quartiergeld“). Umstattovi, ktorý v Prešporku býval u svojho kolegu Trautmansheima, platil arcibiskup byt dokonca aj počas jeho polročného pobytu vo Viedni (1734). Všetci hudobníci dostávali tiež pravidelne príspevok na ošatenie, najštedrejší bol arcibiskup k J. O. Rossetterovi, ktorý dostal v roku 1731 jednorazovo na šaty 50 florénov. Esterházy bol k svojim zamestnancom, vrátane hudobníkov, naozaj korektný a štedrý, nielenže platil vdovám riadne dôchodky, ale v roku 1728 zaplatil napríklad liečenie F. Syhna (vrátane viedenského lekára), trubačovi M. Streškovi, ktorý v roku 1731 odišiel z jeho služieb a vstúpil do paulínskeho rádu, nechal zasa ušiť rehoľný habit. Podporoval dokonca i hudobníkov, ktorí neboli členmi kapely, napríklad koncom roka 1730 finančne prispel neskôr známemu lutnistovi, prešporskému rodákovi Paulovi Durandovi (1712–1769), na cestu do Viedne, kde sa tento mladý hudobník chcel zdokonaliť v hre u známeho majstra („bey einem guten Meister“), pričom Durand sa v žiadosti odvoláva na to, že Esterházymu často hrával.
Na hudobných nástrojoch hrali aj niektorí iní členovia Esterházyho dvora, napríklad komorník Franz Biber sa uvádza v niektorých rokoch aj ako „musicus“. Naopak, niektorí hudobníci vykonávali aj iné funkcie, Franz Amend bol v rokoch 1734–1738 zároveň zástupcom knihovníka („Vice-Buchhalter“). Väčšina hudobníkov hrala samozrejme – ako to bolo v tom čase typické – na viacerých nástrojoch, dokonca aj virtuóz na fagote Cavallari hral v prípade potreby na priečnej flaute, hobojista Johannes Urban na husliach a pod. Kapela mala príležitostne aj tzv. akcesistov (výpomocných hudobníkov), napríklad v roku 1728 Franza Faunera od jezuitov.

Spolupráca s nástrojármi a inými hudobníkmi
Zaujímavé informácie poskytujú dokumenty o spolupráci s nástrojármi. Cenné údaje obsahuje zmluva o rozsiahlej oprave sláčikových nástrojov známym viedenským husliarom Martinom Matthiasom Fichtlom v roku 1736. Okrem piatich „erárnych“ huslí („4 fürstliche Geigen und 1 alte fürstliche Geige“), 2 viol, 2 violončiel a violone opravoval Fichtl aj súkromné nástroje koncertného majstra Carla, huslistov Hilverdinga a Henschela, hobojistu Urbana a čembalistu/organistu Umstatta, ako aj husle bližšie nemenovaného komorníka (Bibera?), ba aj malé/polovičné husle pre páža („des Knaben Halbgeig“). Táto veľká oprava stála vrátane strún, sláčikov a ubytovania husliara celkove 58,10 fl.
Esterházyho kapela pritom spolupracovala s tými najlepšími nástrojármi z Viedne, v rokoch 1728–1730 s dvorským husliarom Antonim Poschom (zachovali sa s ním tri zmluvy, pričom v jednej sa uvádza, že opravoval aj husle slávneho tirolského husliara J. Stainera), v roku 1732 s Johannom Wörlom a i. Aj nové nástroje sa nakupovali väčšinou vo Viedni, napríklad „2 kleine Waldhörner“ (1727), nová trúbka (1729) a priečna flauta pre Cavallariho (1731). Roh s príslušenstvom („Jägerhorn sambt einem Verschlag“) od slávneho cisárskeho dvorského nástrojára Michaela Leichamschneidera (1739) stál 32 florénov; na zmluve je podpísaný „Kayserlicher Trompeten und Jagerhornmacher in Wien in der Naglergasse“. Struny, plátky, hobojové a fagotové strojčeky sa nakupovali niekoľkokrát ročne, väčšinou tiež vo Viedni. Naproti tomu opravy klávesových nástrojov – organa a čembala – robili výlučne domáci prešporskí organári Tobias Pantoček (1728–1732) a Václav Janíček (1735–1737), ladenie okrem nich (a členov kapely) robili aj organisti Dómu sv. Martina, o. i. J. Zirnhoffer (1734–1735) a J. A. Šantroch (trikrát v roku 1743). Esterházy však posielal do Viedne aj svojich hudobníkov, aby sa zdokonalili v hre, napríklad trubačov Agnera a Strešku (1727), a to k bližšie nemenovanému dvorskému trubačovi, a tiež hráčov na prirodzených rohoch a pod. Viedenských hudobníkov a umelcov pozýval Esterházy zasa jednorazovo do Prešporka, dvorského tenoristu Ignaza Finsterbuscha (1728), bližšie neznámeho cisárskeho dvorského choreografa („quodam Caesareus Saltûs Magister“, 1731) a pod.

Hudobný život na dvore prímasa Esterházyho
Arcibiskupská kapela účinkovala pri všetkých pobožnostiach a podujatiach, na ktorých bol prítomný prímas Esterházy, teda pri bohoslužbách v Dóme sv. Martina a v ostatných bratislavských kostoloch (najčastejšie v jezuitskom, kapucínskom, františkánskom, ale aj u uršulínok či klarisiek a inde). Spevácku zložku zabezpečovali hudobníci príslušných kostolov, najčastejšie Dómu sv. Martina, ako to dokladajú početné kvitancie (niekoľkokrát ročne), podpísané basistom Bernardom Ponnheimerom, resp. tamojšími kantormi –  Josephom Zetlom a Johannom Andreasom Sommerom. Táto spolupráca bola podľa množstva zachovaných kvitancií v podstate pravidelná, pričom v účtoch za väčšie slávnosti sú často zahrnutí aj mestskí trubači.
Viaceré z podujatí mali pompézny ráz. K najväčším slávnostiam patrila nepochybne posviacka Kaplnky sv. Jána Almužníka (1732) a prenesenie ostatkov svätca do nej v procesii, ktorá trvala päť hodín. Okrem arcibiskupových hudobníkov účinkovali ďalší 9 trubači a 2 tympanisti. Hrali nielen pri procesii, ale spolu s arcibiskupovými trubačmi A. Agnerom a J. P. Nabichtom aj pri bohoslužbách v kostole (nešpory, omša). Náklady na cudzích trubačov boli pomerne vysoké – 107 fl 28 Xr a  okrem honorárov zahŕňali aj ubytovanie a cestovné náklady. S rovnakou pompou sa slávilo 50. výročie kňazskej vysviacky I. Esterházyho v roku 1738. Sprievod išiel celým mestom a vošiel do Dómu sv. Martina  slavobránou, ktorú postavili A. Galli-Bibiena a G. R. Donner. Hudbu k slávnostnej bohoslužbe skomponoval J. Umstatt. Okrem arcibiskupových hudobníkov účinkovali aj členovia Cisárskej dvorskej kapely z Viedne, čo bolo celkom výnimočné, lebo cisár sám nebol na tejto slávnosti prítomný (Esterházymu odovzdal cisárov osobný dar jeho osobitný vyslanec J. Pálffy). Hudobníci hrali nielen pri bohoslužbe (na špeciálne postavenej drevenej empore, ako to bolo pri korunováciách), ale vlastne až do večera – „serenády“ a inú stolovú hudbu – pri hostine v záhrade arcibiskupského paláca.
Paleta hudobných podujatí spojených s Esterházyho kapelou bola veľmi bohatá a zahŕňala aj množstvo akcií, ktoré mali výlučne svetský ráz. Tradičné boli fašiangové bály, pri ktorých účinkovali spravidla aj ďalší hudobníci (trubači princa Emanuela, hudobníci grófa Kinského, kardinála J. Csákyho a pod.). Náklady na takýto bál 14. februára 1729 boli dosť vysoké, z celkovej sumy 98,17 fl (vrátane výzdoby a pod.) dostali šiesti hudobníci kardinála Csákyho pod vedením Jacoba Kindermanna 18,-fl, hudobníci grófa Kinského, zastúpení Antonom Fialom 31,– fl. Na tomto bále hralo spolu 30 hudobníkov! Menej bežné bolo účinkovanie štyroch trubačov a tympanistu počas „vychádzky“ na saniach („Schlittenfahrt“), ktorá predchádzala tomuto bálu. Podľa účasti hudobníkov išlo zrejme naozaj o väčšiu akciu, ktorej sa zúčastnila aj ďalšia prešporská šľachta. Takéto fašiangové bály boli na Esterházyho dvore zrejme bežné, aj v roku 1734 hralo 12 hudobníkov („prím“ mali na týchto podujatiach, samozrejme, hráči na dychových nástrojoch). Počas fašiangových zábav sa predvádzali často aj rôzne komédie; platby pre hercov a iných hudobníkov k tejto príležitosti boli takmer pravidelné. Okrem tradičných fašiangových bálov mala hudba dôležité miesto i pri významnejších návštevách. Hudbu pri príležitosti návštevy J. Esterházyho, novomestského prepošta a ďalších význačných osobností skomponoval napríklad v roku 1729 člen Esterházyho kapely Johann Peter Behr.
Repertoár kapely
Doteraz najmenej vieme o repertoári Esterházyho kapely. Nezachoval sa totiž žiadny inventár alebo zbierka hudobnín. Z archiválií však možno usudzovať, že repertoár vytvárali najmä komponujúci členovia kapely. Zachovalo sa totiž veľké množstvo kvitancií, potvrdzujúcich dodanie nalinajkovaného (i zviazaného) notového papiera („Papier zum Componieren“, „Buch zum Componieren“) pre J. M. Schenauera, J. Umstatta či L. Carla. Spomedzi nich dnes najviac skladieb poznáme od Umstatta (hoci je to iba torzo z toho, čo kedysi skomponoval, nielen v Prešporku, ale aj na svojich ďalších pôsobiskách – v Brne, Drážďanoch a Bambergu). S bratislavským pôsobením Umstatta možno s istotou spojiť jeho 6 husľových koncertov, ktoré vznikli okolo roku 1738 a zachovali sa v autografe, ale napríklad aj graduálovú Sonatu a 3 skomponovanú pre Cisársku dvorskú kapelu (1738). Umstatt však podľa zachovanej kvitancie skomponoval aj hudbu k Esterházyho kňazskému jubileu (1738) a zrejme množstvo ďalších skladieb, ktoré však dnes nepoznáme.
V prvých rokoch existencie kapely bol veľmi aktívny autorský tandem F. Syhn (libretista) a J. M. Schenauer (skladateľ), ktorí v rokoch 1726–1728 vytvorili ročne najmenej dve väčšie vokálno inštrumentálne skladby – oratóriá, sepolcrá a príležitostné skladby, predovšetkým k meninám arcibiskupa. Zachovalo sa však, žiaľ, iba niekoľko libriet: sepolcrá Das Leben in dem Todt (1726) a Die beschuldigte Unschuld (1728), oratórium o sv. Jánovi Nepomuckom Memoria justi cum laudibus (1726) a príležitostné skladby k arcibiskupovým meninám Würckung der schuldigen Pflicht (1727), Freuden=Streit, oder Die Music in der Music (1728). Tieto skladby boli predvedené buď v Jezuitskom kostole v bezprostrednom susedstve arcibiskupského paláca, alebo priamo v paláci, resp. v záhrade, ktorej dominovala socha sv. Jána Nepomuckého s pravidelnými ilumináciami pri výročiach svätca. Doklady o hudobných predstaveniach pri tejto soche sú naozaj veľmi početné, vyskytujú sa pravidelne každoročne, lebo arcibiskup bol aj veľkým ctiteľom tohto svätca, nielen sv. Jána Almužníka. Schenauerove skladby sa vyskytujú v dobových inventároch (napríklad esterházyovská kapela v Eisentadte), no zachovalo sa iba jedno rekviem a jedna chrámová ária s nemeckým textom.
Kapela nakupovala množstvo notových materiálov, najčastejšie tiež vo Viedni, napríklad v roku 1729 šesť symfónií a koncertov, v roku 1734 „12 Parthien aus Wien“, v roku 1732 šesť fagotových koncertov pre Cavallariho a pod. Notové materiály, najmä oratóriá, posielal Esterházymu aj bývalý člen kapely F. Syhn počas svojho pôsobenia v Korutánsku, ba dokonca i z Talianska.
Čo sa týka obsadenia, kapela hrávala v bežnom zložení barokových orchestrov: 5–6 huslí, viola, violončelo, violone, priečna flauta, 2 hoboje, 2 prirodzené rohy, 2 trúbky, 2 fagoty a klávesový nástroj. Podľa zachovaných archiválií o nákupe a opravách nástrojov však disponovala aj dvoma lutnami, violou d’amore, barytónom, šalmajom („Schalmey“), trombónmi, ba dokonca mandorou. Pri hromadnej oprave nástrojov v roku 1745 sa uvádza 10 huslí, 2 violy, 2 violončelá, violone a ďalšie nástroje.
Prímas Esterházy podporoval popri mnohom inom aj jezuitské školské divadlo. Nielenže jeho hudobníci hrali pri jezuitských školských hrách, napr. v Ludus fortunae de Bajazete a Tamerlano devictus s hudbou študenta filozofie P. Christiana Leibetzedera SJ v roku 1734, ale Esterházy sa zúčastňoval dokonca na skúškach svojich hudobníkov! V roku 1731 zasa venoval napríklad bratislavským jezuitom v súvislosti s jedným predstavením celkovú sumu 460,12 fl, ktorá zahŕňala výdavky na scénu (kulisy – les, vojenský tábor, skaly a pod., ďalej tesárske a stolárske práce atď.), ďalej osvetlenie divadla, tlač 67 ks latinsko-nemeckého programu (periochy), ako aj honorár skladateľovi, trubačom, diskantistovi a altistovi z Trnavy.
Kapela prímasa I. Esterházyho musela mať vďaka obsadeniu (F. Durante, J. Umstatt a i.) vynikajúcu úroveň a patrila určite k najkvalitnejším orchestrom v strednej Európe. Roky 1725–1745 patria vďaka prímasovi Imrichovi Esterházymu a jeho kapele k najzaujímavejším obdobiam v hudobných dejinách Bratislavy.
                    
Text je súčasťou pripravovanej štúdie autora
o esterházyovskej kapele.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.